Spojené štáty americké v súčasnosti zažívajú najväčšiu a najrýchlejšiu náboženskú zmenu vo svojej histórii, tvrdia protestantský pastor Jim Davis a publicista Michael Graham. Za posledných 30 rokov až približne 40 miliónov Američanov, ktorí do kostola chodili aspoň raz za mesiac, ho teraz navštevuje menej ako raz za rok.

Obaja autori sa vo svojej novej knihe s názvom The Great Dechurching (Veľké „odcirkvovanie“) snažia na základe sociologických prieskumov analyzovať rozličné príčiny odchodu ľudí zo svojich cirkví. Spolu so sociológmi v priebehu dvoch rokov získali svedectvá vyše 7 000 ľudí.

Tento jav zvádza na prvoplánové vysvetlenia, ktoré však bývajú veľmi mylné. V texte pre The Gospel Coalition Davis a Graham zhŕňajú päť najčastejších omylov, ktorých sa pri ňom ľudia dopúšťajú.

Omyl č. 1: Ľudia odchádzajú najmä v dôsledku negatívnych skúseností

Podľa zaužívaného stereotypu ľudí z ich cirkví najčastejšie vyženú negatívne skúsenosti s inými členmi cirkvi alebo s pastormi či kňazmi. Davis a Graham sa nesnažia relativizovať existujúce negatívne skúsenosti takéhoto typu (pretože môže ísť až o štvrtinu z celkového počtu ľudí, ktorí odišli), no poukazujú na to, že ľudia častejšie opustia svoju cirkev z pragmatických dôvodov.

Najčastejším dôvodom opustenia cirkvi je presťahovanie sa. Približne tri štvrtiny ľudí, ktorí prestali chodiť do kostola, tak učinili v súvislosti so sťahovaním sa, nepohodlnosťou, aktivitami svojich detí alebo výraznými životnými zmenami, akými sú svadba, rozvod či nové dieťa.

Omyl č. 2: Mladých ľudí z kostolov dostanú sekulárne univerzity

Podľa všeobecne prijímanej tézy o sekularizácii ekonomický rast v krajine negatívne koreluje s množstvom ľudí, ktorí náboženstvo považujú za „veľmi dôležité“.

Prieskumy verejnej mienky o náboženstve v kontexte úrovne HDP daných krajín túto tézu zväčša potvrdzujú, no existujú aj krajiny, v ktorých rast HDP religiozitu zasiahol menej výrazne, ako napríklad Izrael a Spojené štáty americké (kde náboženstvo za „veľmi dôležité“ považuje viac ako polovica populácie).

V USA korelácia vzdelania a religiozity prekonala očakávania. Ukázalo sa, že ľudia s vysokoškolským vzdelaním mali nižšiu pravdepodobnosť opustenia svojej cirkvi – urobili tak iba tri percentá z nich.

Hoci v období od 18 do 30 rokov sú ľudia najviac náchylní na odpadnutie od cirkvi, zdá sa, že primárnou príčinou nie je sekulárne vysokoškolské vzdelanie, píšu autori.

Práve naopak – skupinou, ktorá bola vlnou sekularizácie zasiahnutá najviac, sú nižšie vrstvy. Je možné, že životné zmeny, ktoré boli opísané v omyle č. 1 a ktoré korelujú s opustením viery, sú častejšie medzi ľuďmi z nižších vrstiev. Títo ľudia musia napríklad viac pracovať, aby dokázali uživiť svoju rodinu.

Cirkvi sa tak mohli v priebehu posledných desaťročí stať čímsi ako luxusom, ktorý si môžu dopriať iba tí, čo na to majú čas. Kresťanské denominácie by na to mali myslieť a vyvinúť špecifické stratégie na zapojenie ľudí z nižšej a nižšej strednej triedy, tvrdia Davis a Graham.

Čítajte tiež

Náboženská skladba Spojených štátov Kresťanov celkovo ubúda, no pribudli na Floride, ktorá už prešla k republikánom

Ján Cipár

Naopak, v štátoch Michigan, Wisconsin a Pensylvánia klesá príslušnosť k niektorej z náboženských denominácií a na politickej úrovni v nich postupne získavajú prevahu demokrati.

Omyl č. 3: Ľudia odišli z kostolov, pretože prestali veriť v Boha

Až 98 percent ľudí, ktorí prestali chodiť do kostola (väčšina z nich počas pandémie), no sú naďalej evanjelikálnymi kresťanmi, a 97 percent ľudí, ktorí evanjelikálne cirkvi cielene opustili, súhlasí s tvrdením, že Ježiš je Boží syn, teda s centrálnym učením kresťanskej viery.

Davis a Graham si všímajú, že táto miera je medzi nimi dokonca vyššia ako medzi ľuďmi, ktorí naďalej chodia do kostolov.

Ako vysvetlenie toho, prečo títo ľudia prestali navštevovať svoje cirkvi, môžu poslúžiť pragmatické dôvody opísané v omyle č. 1, ale (u menšej skupiny ľudí, ktorí odišli pre negatívne skúsenosti) aj snaha oddeliť svoju „skutočnú vieru“ od problematickej cirkevnej kultúry, ktorú opustili.

Príslušnosť k cirkvám teda pre odchádzajúcich evanjelikálnych kresťanov predstavuje problém oveľa častejšie než samotná viera v Boha.

Omyl č. 4: Odchádzajú najmä ľavičiari

Tento predpoklad mohol platiť koncom 80. rokov či do polovice 90. rokov, no v súčasnosti opúšťajú cirkev pravičiari (v americkom kontexte prívrženci Republikánskej strany) dvakrát rýchlejšie ako ľavičiari (prívrženci Demokratickej strany).

Samozrejme, nezanedbateľným faktorom je aj to, že väčšina ľavičiarov, ktorí pociťovali antipatie k hodnotám svojich cirkví, ich už stihli opustiť. To však nie je jediný spôsob, akým môže politika odtiahnuť ľudí od kostolov.

Zatiaľ čo na ľavici ide zväčša o hodnotové otázky, u ľudí na pravici ich politická príslušnosť často nahradí miesto v ich mysli, ktoré bolo vyhradené náboženskej príslušnosti. Ľudia, ktorí nachádzajú spoločenstvo v politických kruhoch, majú nižšiu motiváciu hľadať ho v kostoloch.

Omyl č. 5: Odídenci sa už nevrátia

Odhalenie tohto omylu Davis a Graham považujú za „najlepšiu správu, ktorá vyplynula z ich štúdie“. Viac ako polovica ľudí, ktorí opustili evanjelikálne cirkvi, sú ochotní a vrátiť sa. Takíto ľudia najčastejšie hľadajú dve veci – spoločenstvo a demonštráciu toho, ako je evanjelium pravdivé, dobré a krásne.

Ak chcú byť evanjelikálne cirkvi úspešné, mali by sa preto zamerať na budovanie zdravých vzťahov a inštitucionálny rast, aby boli odvážnejšie, jasnejšie a organizovanejšie v oblasti vyučovania náboženstva a spoločenskej angažovanosti.