Drahá Emília!

Leto je nenávratne preč, rozbehla sa škola. Nabehla rutina do Tvojho života. A Ty už po pár dňoch hovoríš, že zase je všetko po starom – ráno vstať, ísť do školy, škola, krúžok, tréning, návrat domov, úlohy, večera, spánok. Len tak medzi rečou si poznamenala, že kolotoč je pustený a zastaví sa až 30. júna.

Na jednej strane máš pravdu, na strane druhej je tento Tvoj postoj trochu nepravdivý. Ak si videla film, kde hlavná hrdinka či hlavný hrdina prežíva stále dookola jeden a ten istý deň, tak je to utrpenie. A nie to Tvoje škola, povinnosti, domov a spať.

Každý deň je ohromným zážitkom sám osebe. Tešiť sa z toho, že si vôbec vstala, že máš raňajky na stole a môžeš ísť autobusom alebo bicyklom do školy. Stretnúť zaujímavých ľudí. Nielen Tvojich spolužiakov, ale všimnúť si aj ľudí na ulici, počas cestovania. Všetko je to veľmi zaujímavé.

Mala som jedného profesora na vysokej škole. Po niekoľkých rokoch sme sa zase stretli. Býval neďaleko autobusovej zastávky, kde som nastupovala a vystupovala, keď som šla do práce. Zväčša som ho stretla poobede, keď som išla z práce. Sedel v kaviarni, pred sebou noviny a pozoroval ľudí. Ale ako ich pozoroval… Nesúdil, ako sú oblečení, neposudzoval vzhľad, nekrútil očami nad rečami, ktoré viedli. Pozorne počúval rozhovory ľudí a snažil sa načerpať z nich to podstatné: prečo sú ľudia smutní, prečo sú nervózni, prečo sú konflikty a ako vznikajú. Neskôr o tom s láskou rozprával a všetci ho považovali za múdreho človeka, lebo bol pozorovateľom života. Snažil sa na ľudí pozerať tak ako Boh. Nesúdiť, ale pochopiť.

Keď som bežala na autobus (a v mojom prípade to bolo často), vždy za mnou zakričal, aby som sa zastavila. Vedela som, že najbližší autobus určite nestihnem. Dovolil mi, aby som si k nemu sadla, a ukázal rukou na niečo, čo ho zaujalo, a začal mi rozprávať príbeh. Boli to vypočuté rozhovory toho dňa.

A ja som mala v ten deň nezvyčajne vyčistený pohľad na ľudí. A tak som sa popri ňom začala učiť pozerať na ľudí Božími očami. Vidieť ich životné príbehy z inej perspektívy. Lebo každý človek má svoj príbeh, svoj román. A je potrebné, aby sme sa na ľudí pozerali s úctou k ich príbehom.

Keď sa Ti bude zdať, že Tvoje dni sú také obyčajné, že nemajú šťavu a stále sa opakujú, len sa pomodli modlitbu Otče náš. Prosíš v nej aj o chlieb každodenný. A každý deň ten chlieb aj jedávaš a neprejedol sa Ti. Lebo tak to je. Tie obyčajné veci sú tie, ktoré dodávajú šťavu našim dňom.

Prajem Ti, aby si sa začala pozerať na ľudí Božími očami a neprežívala každodennosť ako zlo, ale ako výzvu k nevšednosti života.

S láskou

Tvoja krstná mama