Hoci pracuje pre bratislavskú advokátsku kanceláriu Poláček & Partners, s manželom a troma deťmi žije v susednej Viedni. Keďže je aktívnou kresťankou, rozprávali sme sa o tom, ako si hľadala svoje miesto v tamojšej spoločnosti.

Najväčšou výzvou bolo nájsť si dobrú školu a farnosť. „Dúhová vlajka bola na našej prvej škole prezentovaná ako symbol tolerancie voči všetkým ľuďom. Priamo v škole sa kreslili dúhy a deťom povedali, že každý, kto je súcitný, si môže počas júna dať do okna doma túto dúhovú vlajku,“ hovorí Lenka Kmeťová.

„Keď sme videli, že niekde sú na omši dve rodiny a zvyšok je vekový priemer 80 plus, vedeli sme, že naše deti nenamotivujeme, aby tam najbližších desať rokov chodili na omše.“ Po zážitku požehnávania gay párov v tamojšom kostole si našli farnosť, v ktorej je množstvo rodín a drží sa oficiálneho učenia cirkvi. 

Hovorili sme o rozdielnom prístupe rakúskych žien k materstvu i o tom, prečo ako advokátka a matka vystúpi na bratislavskom pochode za život.

Vo Viedni žijete už tri roky. Ako sa žije v susednom hlavnom meste Rakúska, ktoré sa v rebríčkoch najlepších miest na život objavuje už roky na prvom mieste? Vnímate to tak aj vy so svojou rodinou?

Reklamu na život vo Viedni nebudem robiť. Ak som v minulosti zverejnila na sociálnych sieťach články o spomínaných rebríčkoch, myslela som to skôr ako pozvánku pre známych, aby nás prišli pozrieť, pretože vo Viedni sú naozaj pekné štvrte, ktoré sa oplatí vidieť. 

Ale celkovo sme vo Viedni spokojní, ako rodine sa nám tam žije dobre. Najmä z hľadiska infraštruktúry, ktorá funguje výborne. Mesto Viedeň je osobitný Bundesland, nedá sa to teda porovnať s inými mestami, lebo majú iné dotácie. 

Vo Viedni vyhrávajú na rozdiel od iných spolkových krajín už roky socialisti. Ľudia ich volia už desaťročia a dôvodom je najmä to, čo im mesto dlhodobo poskytuje. Viedeň dáva obrovské dotácie pre rodiny, dostať dieťa do škôlky je veľmi jednoduché. 

Predpokladám, že nie do štátnej.

Nie, dostať sa do štátnej škôlky je rovnako problematické ako na Slovensku, ale na rozdiel od Slovenska sú tu súkromné škôlky veľmi lacné. 

Mesačný poplatok sa pohybuje od 150 eur, čo je však vzhľadom na rakúske zárobky naozaj málo. Štát totiž vyčlenil fixný normatív 600 až 900 eur na dieťa na škôlku. Túto dotáciu dostávajú aj deti v súkromných škôlkach, rodič si platí teda iba to, čo je navyše. Na Slovensku si rodičia musia platiť celý poplatok za súkromnú škôlku, no tu to vo väčšine dotuje štát. 

Dotujú to zrejme s úmyslom, aby rodičia, teda najmä matky, mohli ísť čo najskôr od narodenia dieťaťa do práce.

Samozrejme. Rakúsko nerozlišuje medzi jasľami a škôlkami. Škôlky, takzvané Kindergarten, fungujú fakticky od narodenia dieťaťa, sú rozdelené na dva stupne od 0 do 3 a potom od 3 do 6 rokov. Pre tie najmenšie deti dotuje štát až tých 900 eur, pri väčších deťoch to klesá na 600 eur. 

Aj vy ste si teda mohli dovoliť súkromnú škôlku? 

Naše deti boli vždy len v súkromných škôlkach, do štátnych sme sa nedostali, lebo sme ešte nemali vo Viedni dlhodobejší pobyt. 

Našli ste si vo Viedni svoje zázemie?

Veľmi nás potiahla kresťanská komunita, do ktorej sme sa zapojili. Porovnala by som ju so slovenským Spoločenstvom Ladislava Hanusa. Dostali sme sa k nim cez komunitnú školu, ktorá vznikla na popud rodičov pred desiatimi rokmi, najprv ako Stella Kindergarten, z ktorej neskôr vznikla Stella International School. 

Okolo tejto školy sa združujú hlboko veriaci ľudia, ktorí majú spoločné aktivity, hobby, spoločné omše či rodinné tábory. 

Je to len náhodne spojená komunita rodičov?

Nie, pôvodná myšlienka vznikla z komunity Opus Dei, mamy a staré mamy založili školu pre svoje deti a vnúčatá. Dnes sa škola posunula tak, že sú v nej zastúpené všetky vierovyznania, aj neveriaci ľudia. Duch školy a spôsob výchovy však zostáva zachovaný. Omše majú deti stále v kostole, ktorý spravuje Opus Dei. 

Cez túto komunitu sa nám podarilo nájsť veľa priateľov a aktivít, dá sa povedať, že celá naša sociálna aktivita sa deje okolo nich. 

Ktoré z obáv, ktoré ste mali z presťahovania sa do inej krajiny, sa napokon nenaplnili?

Som dobrodružná povaha. V minulosti som bývala v Holandsku, vo Švédsku, v Prahe a v Londýne, tak som do toho opäť šla. Žiaľ, prišli sme tam v čase druhého lockdownu, nevedela som si nájsť nových priateľov, ľudia neboli na ihriskách, v kostoloch a ani v škole, lebo deti sa učili z domu. Takže prvé mesiace boli dosť osamelé. 

Zmenilo sa to časom?

Ľudia ma varovali, že tam nemám ísť, pretože Rakúšania sú chladní, nepustia ma medzi seba a nikdy si tam nenájdem komunitu. Z tohto sa však nič nenaplnilo. Našou hlavnou skupinou priateľov sú dnes Rakúšania a Nemci, s ktorými sme v škole a vo farnosti.

Naopak, mala som očakávania, že keď sa nakontaktujem na Slovákov žijúcich vo Viedni, budú to srdcervúce priateľstvá. Moje blízke kamarátky Slovenky sú roztrúsené po celej Viedni a popri deťoch je naozaj logisticky náročné stretnúť sa.

Skúsila som chodiť na slovenské sväté omše v slovenskej farnosti, ale je tam prekvapivo veľmi málo ľudí, keďže veľa Slovákov chodí na stretká a do farností na Slovensko. Veľa z nich chodí roky na nedeľnú svätú omšu do Bratislavy, takže komunita okolo slovenskej farnosti je tu z môjho pohľadu veľmi slabá. 

Máme slovenského kňaza, ktorý tu pôsobí už od roku 1986, ale on má na starosti ešte iné farnosti a je zároveň poverený správou slovenskej komunity, takže omše má až vo večerných hodinách, čo mnohým rodinám nevyhovuje. 

Vy ste mali svoje spoločenstvá v Bratislave, nechýbalo vám to? 

To bola naša najväčšia dilema, ako udržať vzťahy na Slovensku, keď sa už nebudeme môcť často stretávať. Hľadať si kamarátky, keď máte 25 rokov, je niečo iné, ako hľadať si ich v tridsaťpäťke. Plus v Rakúsku nemám s rodinami spoločnú minulosť, takže som musela vyvinúť väčšiu námahu, aby sme si vytvorili nové vzťahy. Samozrejme, najbližšie priateľstvá z minulosti mi na Slovensku ostali, avšak udržiavať vzťah so širšou komunitou sa mi už nedarí.

Našli sme si tu rakúsku farnosť okolo Centra Jána Pavla II. a spomínanú komunitu okolo školy. Ja mám svoje ženské stretko, deti majú osobitné stretnutia s deťmi a miništrantmi. Každý sme si našli svoju formáciu. 

Foto: Marka Zacková

Na Facebooku ste sa vyjadrili, že paradoxne na Slovensku je toľko aktivít pre veriacich, že v istej chvíli už ľudia vypnú a nezapoja sa do ničoho. A v Rakúsku je toho menej, treba to cielene hľadať a potom sa do toho viac vedome zapájate.

My sme si vedome hľadali farnosť tak, že sme obchádzali kostoly. Keď sme videli, že niekde sú na omši dve rodiny a zvyšok je vekový priemer 80 plus, vedeli sme, že naše deti nenamotivujeme, aby tam najbližších desať rokov chodili na omše.

Hľadali sme živé spoločenstvo. V Bratislave je to všetko jednoduchšie, lebo omšu v nedeľu máte počas dňa každú hodinu v inom kostole a môžete si vybrať. Vo Viedni farnosti vymierajú. 

O to viac nás oslovila autentickosť spoločenstva, ktoré sme našli v Centre Jána Pavla II. Prejavovali úprimný záujem, všetci sú tam dobrovoľne a s plným nasadením. Väčšinou sú to Rakúšania, samozrejme, časť tvoria aj expati, ale hneď nás prijali a zapojili. 

Čím si vysvetľujete, že farnosti v Rakúsku upadajú a dve farnosti, ktoré spomínate, spravujú spoločenstvá a sú živými a skôr tradičnejšími komunitami?

Asi je to aj tým, že ich spravujú spoločenstvá kňazov a sú okolo nich aj aktívne rodiny. Je pravda, že spoločenstvá a hnutia tvoria vo Viedni skôr to konzervatívne jadro veriacich. 

Inak je vo Viedni veľký úpadok viery, podľa poslednej štatistiky sa ku katolíkom prihlásilo z mladých pracujúcich ľudí do 30 rokov len 3 až 5 percent obyvateľstva. Je teda samozrejmé, že kostoly nie sú plné. 

Rakúšania si katolicizmus nechávajú ako to slušné a dobré, čo by sme nemali úplne vytesniť. Chcú si nechať základ, deti dávajú do súkromných katolíckych škôl. Rodičia chcú, aby deti dostali základ viery, aj ich prihlásia na náboženstvo, lebo to berú ako súčasť kultúrneho povedomia. 

Takisto prvé sväté prijímanie ešte vnímajú ako rodinnú tradíciu, ale otvárať s nimi témy súčasnej cirkvi je veľmi bolestivé. Preto to posunuli na úroveň „majme sa všetci radi, povzbudzujme sa, ale nechoďme do ťažkých tém, ktoré nás rozdeľujú“. Dôležité je všeobjímajúce nastavenie, aby sme sa mali radi. Keď dôjde na skutočné učenie cirkvi, tam už vznikajú konflikty.

Vo vašej farnosti je to iné?

U nás sa to berie vážne, aj príprava na prijímanie trvá rok, deti sa stretávajú každý piatok a ide sa do detailov náuky viery. Rovnako aj ten, kto chce miništrovať, musí prejsť prípravou, aby vedel, čo sa deje pri oltári. Miništranti musia mať už prvé sväté prijímanie, aby mali úctu k Eucharistii. 

Máme tiež špeciálnu službu Kidsministry, deti od troch do šiestich rokov majú počas omše osobitné katechézy. Deti od šesť rokov by už mali vydržať na celej svätej omši. Dáva sa dôraz na hĺbku aj na učenie cirkvi. 

V niektorých farnostiach sa snažia pripútať rôznymi aktivitami, deťom donesú aj trampolínu, aby sa odreagovali, a majú povolené ísť aj za oltár, čím narušujú liturgiu. Robia to, paradoxne, aby priviedli viac ľudí do kostola. Niekedy to môže vytvárať až dojem, že omša je produkt. 

Je to aj tým, že farnosti sú financované veriacimi, čo je súčasťou odluky cirkvi od štátu. Oficiálne prihlásení katolíci platia cirkevnú daň, čo nie je malá suma. Vymeriava sa podľa výšky príjmu a počtu ľudí v rodine. Podľa trvalého pobytu platí potom každý katolík svoju farnosť. Vedie to často k tomu, že je tu istá súťaž o veriacich. Robia sa trhy pred kostolom, rôzne výlety, koncerty v kostole, aby si ľudia obľúbili svoj sakrálny priestor. 

Nám Slovákom to môže navodzovať dojem, že farnosť poskytuje produkty. Myslím si však, že ak je dobrá farnosť, tak jej ide o to, aby prilákala veriacich, aby mali autentické spoločenstvo a vzťahy medzi sebou i s farárom.

Foto: Marka Zacková 

Slovenské spoločenstvá veriacich žijú obavou z meniacich sa konceptov rodiny a vplyvu genderovej agendy napríklad v školstve. V Rakúsku je už táto téma otvorená aj na úrovni cirkvi. Nenarážali ste na tieto dilemy?

My sme si našu školu zvolili práve preto, že zastáva tie isté hodnoty ako my a má to zachytené aj v kurikulách. Videli sme ten rozdiel, lebo náš syn absolvoval prvý ročník v inej katolíckej škole, ktorá spadá pod viedenské biskupstvo. Vo Viedni sa oslavuje máj ako lásky čas a jún ako čas pre freie Liebe LGBTI komunity. Dúhová vlajka bola na prvej škole prezentovaná ako symbol tolerancie voči všetkým ľuďom. Priamo v škole sa kreslili dúhy a deťom povedali, že každý, kto je súcitný, si môže počas júna dať do okna doma túto dúhovú vlajku. 

Hľadali sme preto inú školu, ktorá sa v rámci kurikula venuje iným témam, ako napríklad ochrane detí pred pornografiou. No na základnej škole sexuálnu výchovu necháva primárne na pleciach rodičov. 

Rovnakú dilemu sme riešili aj pri používaní médií v školstve. Rakúske ministerstvo tlačí, aby deti fungovali digitálne už od prvého ročníka, úlohy a zadania by mal žiak dostávať aj digitálne. 

Naša škola si obhájila, že od prvej do štvrtej triedy majú deti počas vyučovania nulový kontakt s telefónom alebo počítačom. Aj doma je to možné len za účasti rodiča, ak robíme nejaký projekt. Rodičia majú školenia, ako zabezpečiť, aby prvostupňové deti mali čo najmenší kontakt s médiami. Narážame na tlaky ministerstva na digitalizáciu učiva, ale zatiaľ si držíme latku. Na pôvodnom type školy, kde chodil syn, dostávali deti už v prvom ročníku laptopy.

My sme sa rozhodli pre tradičnú cestu štýlom čím neskôr, tým lepšie. 

Vo Viedni asi platí, že ak chce rodič naplniť svoje kritériá výchovy, musí skúmať, či škola nejde proti jeho štýlu výchovy. 

V štátnych školách by mal tradičnejší katolícky rodič asi problém. Keď som si robila výber z cirkevných škôl, aj medzi nimi boli veľké rozdiely. 

Vo farnosti ste nenarazili na požehnávanie gay párov v kostole, ktoré je v Rakúsku už bežné? 

V našej farnosti, kde sme aktívni, nie, ale vo farnosti, do ktorej oficiálne spadáme podľa mapy, sa to bežne robí. Kňaz nás tam pozval, aby sme po kázni požehnali gay párom. Ešte to nie je povolené ako oficiálny sobáš v kostole, ale keď nejaký pár, ktorý sa má rád, príde za kňazom, tak veriaci sú vyzvaní, aby ich išli požehnať.

Rakúsky kňaz nemá vo farnosti rozhodujúce slovo?

Rozdiel oproti Slovensku je v tom, že kňaz v Rakúsku je súčasťou farskej rady a tá rozhoduje o otázkach vedenia farnosti. Teda kňaz nie je v tomto zmysle sám na vrchole hierarchie. V niektorých farnostiach táto rada napríklad odhlasovala, že nebude druhé čítanie v nedeľu, lebo omša je príliš dlhá. Kňaz mal iba jeden hlas.

Nebáli ste sa, že bude náročnejšie odovzdať deťom učenie cirkvi? 

Práveže si myslím, že deti vidia reálne rozdiel, že to, čo my veríme a žijeme, je síce iné, ako to má väčšina okolo, ale máme okolo seba rodiny, ktoré žijú rovnako ako my. Vedieme ich k tolerancii, ale doma otvorene hovoríme o tom, čomu my veríme.

Na Slovensku je to zastreté tým, že síce takmer celá dedina ide v nedeľu do kostola alebo všetci ideme na púť do Šaštína, ale keby sme otvorili citlivé témy, možno sedemdesiat percent veriacich si myslí to isté čo ľudia vo Viedni.

Pre naše deti už nebude nič kultúrnym šokom, lebo otvárame všetky citlivé témy, ktoré máme okolo seba. 

Spomínali ste, že na vašej škole máte už aj neveriacich a ľudí s iným presvedčením. Ako sa darí udržať katolícke nastavenie? 

Tým, že aktívne jadro rodín je stále katolícke a v škole je zároveň povinná účasť na náboženstve, aj ostatné rodiny vedia, do čoho idú. Deti ostatných vierovyznaní nie sú z náboženstva známkované. Navyše rodičia majú na začiatku školského roka osobitné školenia, z ktorých je jasné, aký je duch školy.

Foto: Marka Zacková

Vrátim sa ešte k životu vo Viedni, viete si predstaviť zostať tam už natrvalo?

Mení sa to. Na začiatku sme si dali hranicu, že tam zostaneme, kým budem na materskej dovolenke. Už som však začala pracovať v advokátskej kancelárii v Bratislave. Zatiaľ robím len na čiastočný úväzok, tak sa to dá zvládnuť. Avšak je to pre nás stále otvorená téma, predovšetkým pre moju profesiu.

Čo sa týka hodnôt, vzdelávacieho systému alebo priateľstiev, nenašla som žiadne výrazné negatívum, pre ktoré by sme sa museli vrátiť.

Je to aj pre zdravotníctvo, ktoré má na Slovensku veľkú krízu?

Ono aj tunajšie zdravotníctve si prechádza svojou personálnou krízou. Rakúski lekári odchádzajú do Nemecka, kým slovenskí do Rakúska a Česka. Aj rakúske nemocnice trpia personálnym nedostatkom. 

Je veľký rozdiel, či si platíte súkromné zdravotné služby alebo využívate len poisťovňami hradené možnosti. Ak nemáte súkromnú kliniku, sú tu rovnaké čakacie lehoty, problém dostať sa na vyšetrenie či výkon je obdobný ako na Slovensku. Myslím tým hlavne ambulantnú starostlivosť uhrádzanú z verejného zdravotného poistenia.

V čom vnímate rozdiel v prístupe k materstvu?

Ženy majú možnosť pracovať na čiastočné úväzky a nestratiť tak kontakt so svojou profesiou. Mám kamarátky pediatričku, anestéziologičku, právničku a všetky pracujú na polovičné úväzky. Nikto s tým nerobí problém. 

Škôlky majú veľmi postupné adaptačné obdobie na zaškolenie detí, podľa potrieb detí. Môžete sa rozhodnúť, aký dlhý čas bude dieťa v škôlke podľa toho, koľko dieťa zvládne. 

Úplný exot som však bola s nosením a dlhodobým dojčením detí. Aj v mojej komunite to bolo celkom nezvyčajné. Veľa v tom zohráva tradícia, vládne akýsi konsenzus, že odseparovanie dieťatka by malo nastať oveľa skôr ako u nás.

Bábätko dostane cumlík, svoju postieľku, kočík. Je to tak aj v kresťanských komunitách, hoci ženy nemajú ako prioritu len kariéru, ale majú možnosť venovať sa svojim aktivitám, spoločenstvu, ostatným deťom, keďže väčšinou majú viac detí, a najmä manželovi. Je celkom bežné, že manželia idú spolu sami na dovolenku alebo týždňové duchovné cvičenia, aj keď majú doma ročné bábätko. To je na Slovensku u mnohých rodín nepredstaviteľné.

Bola som veľkým zástancom kontaktnej výchovy, ale dnes už sa neodvažujem hodnotiť to. Keď tu vidím rodiny, ktoré majú naozaj veľa detí, majú svoj chod rodiny, mama pracuje na čiastočný úväzok, tak chápem, že napĺňanie potrieb bábätka nie je jedinou prioritou. 

Jedna advokátka z našej komunity má deväť detí a nevzdala sa svojho povolania. Keď malo dieťa dva mesiace, prišla pani, ktorá sa jej starala o domácnosť a dieťa, a ona šla do práce. Takto si udržala aj veľkú rodinu, aj svoje konzervatívne hodnoty a súčasne sa realizovala v práci. Veľa žien z našej komunity funguje tak, že majú prácu aj viac detí, aj chodia s manželom na dovolenky, lebo môžu, keď mama pracuje a dieťa nie je len na nej.

Rozdiel vnímam aj v prístupe v škole. My na Slovensku deti ľutujeme, ak majú veľa domácich úloh. Náš prváčik je prvé dni v škole a cez víkend musel urobiť šesť domácich úloh formátu A4. Na žiakov sa kladú veľké nároky, aby boli disciplinovaní, vedie ich to k samostatnosti. 

Prekvapil vás teda tamojší prístup k deťom v škole? 

Domáca úloha nemusí byť urobená správne, ale musí sa urobiť. Snaha má byť až do konca a potom, keď sú v úlohe chyby, žiaci si to opravujú. Učiteľka dieťaťu napíše, kde si má čo opraviť, a dostane deadline, dokedy to má doniesť opravené. 

Je otázne, či ide o tlak primeraný veku dieťaťa. Na druhej strane je to prispôsobené rakúskemu školskému systému. Tu je na deťoch v súkromných školách najväčší tlak prvé štyri roky, lebo od toho závisí, či sa dostanú na osemročné gymnázium. 

Neskôr sa na gymnázium už nedá dostať, lebo štvorročné neexistujú. Potom sa môžu žiaci dostať už len na Mittelschule, z ktorej majú len malú šancu dostať sa na univerzitu. Teda o budúcnosti detí sa rozhoduje na prvom stupni. Preto je tlak na výkon na prvom stupni veľký. 

V tom sa mi osobne páči systém na Slovensku viac, teda to, že ten tlak vzniká až v ôsmej alebo deviatej triede základnej školy.

Foto: Marka Zacková

Ako právnička a matka vystúpite na bratislavskom pochode za život. Prečo to cítite tak, že sa chcete k tomu oficiálne prihlásiť, hoci už žijete v Rakúsku?

Súvisí to skôr s mojím osobným príbehom. Tým, že som prišla o tri svoje deti ešte predtým, ako sa mohli narodiť, tak som sa v minulosti angažovala v združení, ktoré sa snaží pričiniť o vznik cintorínového hrobového miesta pre nenarodené deti v Bratislave. 

Je mi to blízka téma a úplne chápem ženy, ktoré stratia deti a len veľmi ťažko nájdu podporu. Ale chápem aj ženy, ktoré musia riešiť dilemy pri neplodnosti, pri téme zlých genetických výsledkov v tehotenstve a všetkom, čím si žena prechádza. Je tam toľko etických otázok, preto som rada, že môžem spolupracovať s HFI (Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku), ktoré pomáha nájsť fundované odpovede.

Prečo je pre vás podstatnou témou možnosť pochovať svoje nenarodené deti?

O prvé dieťa som prišla v čase, keď som ešte nemala žiadne informácie, na koho by som sa mohla obrátiť. Až spätne som dohľadávala informácie a publikovala články o tom, ako majú ženy málo informácií a aké majú práva, keď nemajú možnosť rozlúčiť sa so svojím zomrelým dieťaťom. Potrat je vnímaný len ako medicínska záležitosť bez poznania psychológie okolo smútenia. Ženy na Slovensku nemajú po väčšine odbornú ani psychologickú pomoc po prirodzenom potrate. 

Neskôr som sprevádzala ženy, ktoré sa na nás obrátili s otázkami, ako postupovať, aké sú ich možnosti, aké dokumenty majú v nemocnici vypísať, aby sa dostali k svojmu plodu a mohli ho pochovať. 

Neskôr som prišla ešte o dve bábätká, čo sa už udialo v Rakúsku. Stále to bol obrovský smútok, ale už som bola pripravená na to, čo ma čaká. Moja skúsenosť v Rakúsku je veľmi pozitívna. 

Tak ako sú tu povolené domáce pôrody, sú tu povolené aj domáce spontánne potraty. Žena sa môže sama rozhodnúť, či pôjde na potrat do nemocnice alebo počká doma, kým sa jej dieťa vylúči samo. Samozrejme, pod odborným dohľadom. 

Tak ako máte pôrodnú babu, ktorá vám je pridelená pri domácom pôrode, máte aj odborníčku, ktorú si môžete vybrať zo zoznamu dúl alebo pôrodných asistentiek hradených zo zdravotného poistenia a tie sprevádzajú pri domácom spontánnom potrate. Kontrolujú zdravotný stav, a ak to nie je bezpečné, pošlú ženu do nemocnice. Máte potom všetky informácie, ako naložiť s telesnými pozostatkami bábätka. 

My sme sa v oboch prípadoch rozhodli, že zostaneme doma, a bola som vďačná, že zdravotný systém to umožňoval ako jednu z možností pod zdravotným pohľadom. 

Prečo je to pre ženu iné, keď sa to udeje doma?

Lebo je to veľmi intímna vec, žena chce smútiť sama doma so svojím manželom, nepotrebuje ležať s ďalšími štyrmi ženami v nemocnici. Nemusíte sa pretvarovať, môžete sa s tým sami vyrovnať a výhodou je, že si môžete bábätko sami pochovať. Z právneho hľadiska nemusíte vypĺňať žiadne papiere, ako naložiť s pozostatkami.

S manželom sme dali mená svojim deťom, rozlúčili sme sa a myslím si, že to aj pomohlo v procese spracovania tejto straty. Škoda, že sa o tom tak málo rozpráva.

 

Foto: Marka Zacková