Aby boli jedno, ako sme my jedno

Pri príležitosti slávnosti Najsvätejšej Trojice v Katolíckej cirkvi západného obradu prinášame úvahu nad ikonou Najsvätejšej Trojice, ktorú pre čitateľov Postoja vybral a preložil Ján Krupa.

Kniha Genezis obsahuje v 18. kapitole známe a tajuplné rozprávanie o Božej návšteve u Abraháma. Raní teológovia ho čoskoro považovali za anticipáciu zjavenia jedného Boha v troch osobách, t. j. ako od seba odlíšené skutočnosti jedinej podstaty.

Abrahámovi sa zjaví „Pán“, ale on vidí „troch mužov“. Oslovuje ich ako „môj Pane“, ale obsluhuje troch a hovorí s tromi. Predpoveď syna pre Abraháma a Sáru vyslovuje opäť iba „Pán“.

Nakoniec sa lúčia traja mužovia s Abrahámom, aby šli ďalej do Sodomy a tam pozreli spravodlivého. Abrahám ich sprevádza kus cesty a vyjednáva opäť s „Pánom“ o milosti pre Sodomu a Gomoru.

Jednota v mnohosti

Keď sa v ranej Cirkvi umelci pokúšali znázorniť tajomstvo trojjediného Boha v obraze, znázornenie „návštevy troch mužov u Abraháma a Sáry“ sa počas stáročí osvedčilo ako pokus s najväčšou výpovednou silou. Pritom nejde o vyobrazenie trojjediného Boha, ktorý vskutku nie je znázorniteľný, ale o úsilie pochopiť Božiu podstatu, nakoľko je to ľuďom len možné.

Na ikone vidíme v pozadí skalnatú krajinu a Mamreho dub, ako aj architektúru, ktorá naznačuje Abrahámov dom. Traja pocestní sedia okolo stola, nádoba na ňom naznačuje jedlo, ktorým Abrahám a Sára ponúkajú svojich hostí. Mužovia držia v rukách pútnické palice. Ich krídla dávajú rozpoznať, že nie sú bežnými pocestnými. Vskutku Abrahám v priebehu rozhovoru so svojimi hosťami rozpoznáva, že tajuplným spôsobom k nemu zavítal Boh.

Pôsobivo sa podarilo znázorniť jednotu v mnohosti. Traja mužovia sú zoskupení okolo stola tak, že tvoria jednotu. Ak by sme vyňali jednu z postáv zo skupiny, ich jednota by bola zničená.

Ďalej je nápadné to, že majú rovnakú postavu, rovnaký výzor a rovnaký vek a venujú sa sebe navzájom. Boh je síce jeden, nie je však žiadnou na seba sa vzťahujúcou osobou, ale jednotou v rozmanitosti a otvorenosťou voči náprotivku.

Aby sme to názorne vysvetlili, je potrebný obraz troch osôb, ktoré však nie sú tromi bohmi, ale jednou podstatou. Medzi osobami nevládne ani uniformita, ani nehybnosť, ale vzájomné spolunažívanie. Pravý a stredný pocestný sa prikláňajú k ľavému pocestnému, ktorý sedí vzpriamene.

Bez nejakej ujmy pre rovnosť všetkých preto tomuto pocestnému patrí zvláštne postavenie. Keď sa však pozrieme na ruky, konštatujeme protipohyb. Pravá ruka ľavého muža je zdvihnutá k požehnaniu, pravá ruka stredného muža ukazuje k pravému mužovi a ten zas na voľný priestor pred stolom. Títo traja mužovia teda nie sú žiadnou do seba uzavretou skupinou, ale pozývajú do svojho spoločenstva.

Vysvetlime osoby: vľavo je Otec, z ktorého vychádza všetko požehnanie, v strede Syn Ježiš, ktorý je prostredníkom Otcovho požehnania, a vpravo Duch, ktorý nám odkrýva podstatu Otca a pôsobenie Syna a pozýva nás k tomu, aby sme sa zaoberali tajomstvom, ktorým je Boh.

Spoločenstvo Boha

Stôl, okolo ktorého sedia títo traja, nie je bežným stolom, ale oltárom s otvorom, ktorý je určený na uloženie relikvií. Aj nádoba, ktorá stojí v strede stola, má výzor kalicha, aký sa používa pri Eucharistii. Oltár a kalich naznačujú, čím nám Boh umožňuje prístup do svojho spoločenstva: skrze vydanie sa nám ľuďom. Táto obetavosť sa ukazuje v Ježišovej smrti na kríži a sprítomňuje sa v každom slávení Eucharistie.

Všade tam, kde sa slávi Eucharistia, sa svetu predkladá pred oči: Boh je láska. Jeho láska k ľuďom je bezpodmienečná a neodvolateľná. Eucharistia nás vťahuje do tejto lásky. Kto sa ňou nechá premieňať tak ako svätí a mučeníci, ktorých relikvie spočívajú v oltári, patrí do spoločenstva Boha.

Toto spoločenstvo Boha vo svojej jednote a rozmanitosti, uzavretosti a otvorenosti, v spolunažívaní osôb, pričom nijako nepoškodzuje ich samostatnosť a jeho údy sú si navzájom oddané v láske, je vzorom a predlohou pre každé spoločenstvo kresťanov, ale aj vzácnym, krehkým dobrom.

Sám Ježiš prosí pred svojím utrpením, aby táto jednota zostala zachovaná, lebo je predpokladom pre to, aby svet našiel cestu k viere v Boha, ktorý nechce nič iné ako jeho spásu: „Svätý Otče, zachovávaj ich v tvojom mene [...], aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17,11nn)

Aby sa to všetko podarilo, posiela Svätého Ducha, ktorý nám odkrýva Božie pôsobenie a podstatu. (Jn 14,25) My ale prosme, aby tento Duch v nás začal prebývať: „Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy, ktorý si všade a všetko naplňuješ, Poklad dobra a Darca života. Príď a prebývaj v nás. Očisť nás od každej poškvrny a spas, Dobrotivý, naše duše!“ (Tropár k Svätému Duchu)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo