Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
24. 05. 2016, 10:21

Ticho, samota, komunita. Aký je život v kartuziánskom kláštore?

Z cely kdesi vysoko v horách vychádzajú len trikrát denne. Takmer neustále mlčia, k modlitbám vstávajú uprostred noci a smrť je pre nich radostnou udalosťou. Ako vyzerá život kartuziánskeho mnícha?
Ticho, samota, komunita. Aký je život v kartuziánskom kláštore?

Mních Cyril Pearce pozerá z okna Veľkej Kartúzy, ktorý je materským kláštorom kartuziánskeho rádu. Foto - Profimedia

Kartuziánsky rád alebo aj Rád svätého Bruna je katolícky kontemplatívny rád, v ktorom mnísi a mníšky zasväcujú svoj život Bohu v tichu a samote. Je to život, ktorý v sebe zahŕňa pustovnícke aj cenobitské prvky, ide o akúsi rovnováhu medzi životom v samote a životom v komunite. Vo svete žije približne 300 kartuziánskych mníchov v osemnástich kláštoroch a 50 mníšok v šiestich kláštoroch.

Materským kláštorom kartuziánskeho rádu je Veľká Kartúza. Nachádza sa v Kartuziánskych vrchoch, v blízkosti obce Saint Pierre de Chartreuse, severne od mesta Grenoble. Bol založený v roku 1084, keď ho sv. Hugo, vtedajší biskup Grenoblu, daroval sv. Brunovi a jeho spoločníkom.

Kláštor sa nachádza vo výške približne tisíc metrov nad morom. Z troch strán ho obklopujú vrchy. Väčšiu časť roka je tam chladno. Istý mních spomína, že jediný mesiac, keď nevidel sneh, bol júl. Najchladnejšie zvykne byť vo februári, keď teploty klesajú na mínus 15 stupňov. V kláštore sa nachádza okolo tridsať mníchov z viac ako desiatich národností. Veľká Kartúza je známa aj tým, že z nej pochádza kartuziánsky likér. Recept na jeho výrobu, pri ktorej sa používa 130 rôznych byliniek, poznajú len dvaja mnísi.

Svätý Bruno bol učiteľom v katedrálnej škole v Remeši, ktorú viedol dvadsať rokov. Po konfliktoch s vtedajším biskupom Manasesom de Gourney sa rozhodol stiahnuť z tohto sveta. So šiestimi spoločníkmi sa usadili v blízkosti miesta, kde sa dnes nachádza Veľká Kartúza. V roku 1090 ho proti jeho vôli povolal pápež Urban II., ktorý bol jeho bývalým žiakom, aby mu pomáhal svojimi radami. Neskôr požiadal o uvoľnenie z tejto služby a s povolením pápeža založil ďalší kartuziánsky kláštor v Kalábrii.


Otec Cyril Pearce číta vo svojej mníšskej cele. Foto – Profimedia

Spiritualita kartuziánov nevychádza zo žiadnej reguly. Keďže po sv. Brunovi zostalo veľmi málo písomností (iba dva listy), to, čo stanovilo kartuziánsky spôsob života, bol osobný príklad prvých mníchov. Až piaty prior Veľkej Kartúzy Guigue spísal prvé pravidlá, ktoré sa volajú Stanovy. V priebehu rokov prešli rôznymi úpravami, posledná verzia je z roku 1989. Tieto vonkajšie pravidlá majú mníchom pomáhať k tomu, aby celý deň prežívali v Božej blízkosti.

Otcovia, bratia, donáti, familier

V kláštore existujú rôzne druhy povolaní. Otcovia sú kňazi alebo tí, ktorí budú za kňazov vysvätení. Každý z nich má pridelenú celu, ktorú tvorí domček so záhradkou. Na prízemí je dielňa a miestnosť s drevom, na poschodí je predizba a izba, v ktorej mních trávi väčšinu času. V záhradke pestujú kvety, ktoré sa používajú pri výzdobe kostola. V dielni sa najčastejšie rúbe drevo, ktoré slúži na vykurovanie izby, v ktorej je malá piecka. Predizba sa volá Ave Maria, pretože sa v nej mních modlí jeden Zdravas, a to vždy, keď opúšťa celu alebo prichádza zvonku. V izbe sa nachádza modlitbový kútik, stôl, stolička, posteľ, piecka a malá študovňa s knižnicou.

Bratia sú mnísi, ktorí trávia veľkú časť dňa manuálnou prácou mimo svojej cely. Pomáhajú v kuchyni, pri šití habitov, v práčovni a podobne. Ich harmonogram sa líši od otcov tým, že netrávia až toľko času v cele a majú menej povinných modlitieb.

Donáti žijú ten istý spôsob života ako bratia, ale neskladajú sľuby ako rehoľníci. Sú to vlastne laici, ktorí žijú ako rehoľníci a dávajú sa do služby kláštornej komunite na niekoľko rokov, čo sa môže opakovať až do smrti.

Familier sú laici, ktorí nenosia habit a pomáhajú bratom s manuálnymi prácami. Nežijú však v každom kláštore.

Denný program

Mních opúšťa svoju celu len trikrát za deň – na nočnú modlitbu, rannú svätú omšu a vešpery. Zvyšný čas trávi sám v cele.

23.30 Vstávanie, modlitba v cele
00.15 Matutínum, ranné chvály v kostole
2.15 Návrat do cely, ranné chvály z Hodiniek k Panne Márii, spánok
6.30 Vstávanie 
7.00 Prima, Anjel Pána, modlitba v cele
8.00 Svätá omša v kostole
9.00 Návrat do cely, modlitba alebo lectio divina
10.00 Tercia, štúdium alebo manuálna práca
12.00 Anjel Pána, Sexta, obed, rekreácia
14.00 Nona, štúdium alebo manuálna práca
16.00 Vešpery z Hodiniek k Panne Márii
16.15 Vešpery v kostole
16.45 Ľahká večera (ak nie je pôst), duchovné čítanie
18.45 Anjel Pána, kompletórium
19.30 Spánok

 

Spoločná liturgia je vždy spievaná, pričom ide o variáciu gregoriánskeho spevu. Jediná časť, ktorá sa nespieva – či už je to Liturgia hodín, alebo svätá omša – sú prosby. Dokonca aj všetky texty na čítanie sú spievané. Vo Veľkej Kartúze sú liturgické texty a modlitby vo francúzštine, všetko ostatné je v latinčine (žalmy, antifóny, hymny). V iných kláštoroch to však môže byť iné. Napríklad v Nemecku je všetko v latinčine, v inom kláštore vo Francúzsku je všetko vo francúzštine.

Nočná modlitba trvá dve až tri hodiny a je to niečo, čo silne charakterizuje kartuziánsky život. Modlitba v noci má úplne inú dynamiku ako modlitba cez deň. Stáva sa, že mnísi musia bojovať s únavou aj po rokoch takejto modlitby, ale uvedomujú si, že bez tejto modlitby by ich kartuziánsky život stratil niečo podstatné. Ten, kto to zažil, pochopí, aké to je.

Samota pre Boha

Ticho a samota v kartuziánskom živote slúžia na to, aby mnísi boli čo najviac v Božej prítomnosti. Nejde o útek, mnícha by mala do samoty ťahať láska k Bohu. Avšak mnísi zostávajú aj naďalej ľuďmi, ktorí sa tešia ľudskej spoločnosti. V nedeľu poobede majú spoločnú rekreáciu, kde sa všetci stretnú a rozprávajú na ľubovoľnú tému. Novici majú podobné stretnutie, ale samostatne. Raz do týždňa, zvyčajne v pondelok, idú mnísi na prechádzku do hôr. Trvá okolo štyroch hodín, počas ktorých sa mnísi rozprávajú vo dvojiciach, ktoré sa časom menia.

Ďalším spôsobom komunikácie medzi mníchmi, hlavne kvôli praktickým veciam, sú písomné odkazy. Vo vestibule pred kostolom je skrinka, v ktorej má každý pridelenú schránku, kde môže nechať písomný odkaz. Vo vestibule je aj veľká tabuľa, kde sa nechávajú odkazy pre celú komunitu. V nedeľu môže prior v kapitule (miestnosť, kde sa okrem iného prijímajú novici, skladajú sa sľuby a pod.) oznámiť udalosti, ktoré by mala vedieť celá komunita.


Veľká Kartúza stojí uprostred Kartuziánskych vrchov vo výške tisíc metrov nad morom. Foto – Flickr

Mních má povolené stretnúť sa s rodinou na dva dni za rok. Rodina je počas návštevy ubytovaná v samostatnej budove v blízkosti kláštora. Taktiež je dovolené napísať štyri listy do roka.

Čo sa týka pôstov, tak mnísi vôbec nejedia mäso. V období Adventu a Pôstu nejedia ani žiadne mliečne produkty. Raz do týždňa je pôst o chlebe a vode. Okrem toho majú od 14. septembra do Veľkej noci veľký monastický pôst, čo znamená, že jedia len raz denne. Mimo tohto pôstu si môžu po vešperách dať ľahkú večeru. Jedlo jedia sami vo svojich celách. Výnimkou sú nedele a sviatky, keď jedia spoločne v jedálni, avšak bez toho, aby sa medzi sebou rozprávali. Počas jedenia im jeden z mníchov číta zo Svätého písma alebo z nejakej inej knihy. Ďalšou formou pokánia je, že stále nosia rúcho z vrecoviny.

Smrť je radostnou udalosťou

Do kláštora je možné vstúpiť len vo veku 21 – 45 rokov. Mladší alebo starší kandidáti sú odmietnutí. V prípade záujmu o vstup do kláštora je potrebné napísať list alebo e-mail novicmajstrovi. Ak to uzná za vhodné, pozve kandidáta do kláštora na skúšobné obdobie, ktoré je v ideálnom prípade dva až tri týždne. Počas tohto obdobia sa kandidát zoznamuje s kartuziánskym spôsobom života. Ak prejaví záujem o tento spôsob života a prior s novicmajstrom súhlasia, kandidát sa môže vrátiť do kláštora ako postulant. Predtým sa však musí vrátiť späť „do sveta“. Nie je možné vstúpiť do kláštora ako kandidát a rovno tam zostať. Postulát trvá zvyčajne tri až dvanásť mesiacov. Nasleduje dvojročný noviciát. Po noviciáte skladá mních prvé sľuby na tri roky. Po nich je obnova sľubov na dva roky a potom nasledujú večné sľuby.

Smrť mnícha je považovaná za radostnú udalosť, pretože sa žije v nádeji, že zosnulý je v nebeskom domove. Od úmrtia až do pochovania je pri zosnulom stále prítomný niekto, kto sa zaňho modlí. K modlitbám sa pripájajú aj všetky ostatné kláštory, ktoré o tom dostanú správu.


Dobový záber na bibliotéku Veľkej kartúzy. Foto – Flickr

Hovorí sa, že kartuziáni neboli nikdy reformovaní, lebo nikdy neboli deformovaní. Je pravdou, že kartuziáni neprešli takou reformáciou, ako to bolo u niektorých iných rádov. To ale neznamená, že sa vôbec nezmenili. Kartuziáni sa menili, ale postupne a veľmi malými krokmi. Vďaka tomu sa im podarilo zachovať podstatu ich života, pričom zohľadňovali okolnosti doby.

Napríklad ku zmene Stanov je potrebné, aby ju odhlasovala Generálna kapitula na dvoch zasadnutiach za sebou. Generálna kapitula je stretnutie všetkých priorov s priorom Veľkej Kartúzy, ktorý je na čele kartuziánskeho rádu. Toto stretnutie sa uskutočňuje každé dva roky.

K tomu je potrebné vziať do úvahy, že mnísi žijú v odluke od sveta a v modlitbe, čo pomáha pri obmedzení unáhlených a neuvážených rozhodnutí. Ďalšou veľkou pomocou sú vizitácie, ktoré sa uskutočňujú každé dva roky. Dvaja mnísi, vybraní z iných kláštorov, navštívia kláštor, kde sa osobne rozprávajú s každým z mníchov. Ide o dôverný rozhovor, v ktorom je možné slobodne sa vyjadriť k životu v komunite. Výsledkom vizitácie je výsledná správa o stave komunity. Takéto vizitácie nastavia zrkadlo komunite a môžu odhaliť skryté problémy.

Svet sa točí, ale kríž stojí

Kontemplatívny život má inú dynamiku ako povolania, ktoré sa venujú aktívnemu apoštolátu. Ide o akýsi beh na dlhé trate. Dni z vonkajšieho pohľadu ubiehajú na prvý pohľad monotónne, avšak po vnútornej stránke je každý moment jedinečný. Jednoduchosť a strohosť života očisteného od rušivých vplyvov vonkajšieho sveta poskytuje mníchovi možnosť vnímať seba, Boha a okolitý svet v novom svetle. Jeho vnútorný zrak sa očisťuje pod vplyvom prebývania v Božej prítomnosti. Malé veci už prestávajú byť malými a banálnymi a každý jeden moment je darom so svojou jedinečnou hodnotou.

Prečítajte si aj
Najprísnejší rád Zdieľať

K tomu, aby to mních dosiahol, je však potrebné bdenie. Opakované činnosti robené dlhšiu dobu môžu viesť k automatickému vykonávaniu, z čoho sa môže stať rutina, ktorá stratí svoje prepojenie s vnútorným prežívaním. Veľmi dôležitá je preto pravidelná sebareflexia, či mních zostáva aj po mnohých rokoch verný svojmu poslaniu a či sa svojím srdcom blíži k Bohu.

Hlavným mottom kartuziánov je Stat crux dum volvitur orbis – Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa točí. Všetko sa točí okolo Pána, ktorý je centrom všetkého. Centrom kartuziánskeho života je tak ukrižovaný Kristus. V Stanovách sa píše: „Odlúčení od všetkých sme zjednotení so všetkými, aby sme v mene všetkých stáli pred žijúcim Bohom.“

Kartuziáni sú ako Mária v Betánii, ktorá kľačala pri Ježišových nohách a počúvala ho. Tak ako Marta nechápala Máriu, aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí nechápu kartuziánske povolanie. Ježiš sa však zastal Márie, dokonca povedal, že si vybrala lepší podiel. Nie všetci dostanú toto povolanie, ale ak ho niekto našiel, je to skutočne vzácny dar.

Článok vyšiel v rehoľnom časopise Zasvätený život, zverejňujeme ho s láskavým súhlasom redakcie.

Odporúčame

Aby boli jedno, ako sme my jedno

Aby boli jedno, ako sme my jedno

Pri príležitosti slávnosti Najsvätejšej Trojice v Katolíckej cirkvi západného obradu prinášame úvahu nad ikonou Najsvätejšej Trojice, ktorú pre čitateľov Postoja vybral a preložil Ján Krupa.