Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
28. 05. 2016, 09:24

Ako bolo Bulharsko takmer katolícke a prečo sa to zmenilo

Príbeh bulharskej cirkvi je spojený so žiakmi Cyrila a Metoda a hľadaním miesta medzi Konštantínopolom, Rímom a vystrašenou Moskvou. Píše Ján Krupa.
Ako bolo Bulharsko takmer katolícke a prečo sa to zmenilo

Sedmopočetníci. V Bulharsku a Macedónsku zaužívané zobrazenie svätých Cyrila a Metoda s ich najvýznamnejšími žiakmi, svätým Gorazdom, Klimentom (Ochridským), Naumom (Ochridským), Sávom a Angelárom.

Bulharská gréckokatolícka cirkev sa stotožnila s bulharským národným hnutím a spočiatku získala až 60-tisíc členov. Únia Bulharov s Rímom hlboko znepokojila cárske Rusko a zásadne ovplyvnila dejiny tohto národa na hraniciach s Tureckom.

Začnime však po poriakdu. Korene prítomnosti kresťanstva na území dnešného Bulharska siahajú do prvých storočí kresťanskej éry: v roku 342 sa zišiel koncil biskupov v Serdike (dnešnom hlavnom meste Sofii). Územie bolo postupne obsadzované bulharskými kmeňmi, ktoré boli síce pohanské, no už nadviazali kontakty s kresťanskými misionármi.

Rozhodujúcim okamihom pre rozšírenie kresťanstva medzi Bulharmi bol krst kniežaťa Borisa (852 – 889), ktorý mu v roku 865 udelil byzantský biskup. Po ňom nasledovalo pokresťančovanie bulharského ľudu. Bulharsko istý čas kolísalo medzi Rímom a Konštantínopolom a stalo sa predmetom významnej diskusie medzi oboma cirkvami. Napokon sa rozhodlo pre Konštantínopol a byzantskú tradíciu.

Poslovančenie Bulharov

Za vlády Simeona Veľkého (893 – 927) dosiahol bulharský štát najväčší rozmach a politický význam. Hlavným cieľom prvého bulharského cára bolo oslabiť politický a náboženský vplyv Byzantskej ríše. Simeon dokončil proces asimilácie slovanských a bulharských kmeňov v krajine, podporovaný používaním byzantskej liturgie v staroslovienskom jazyku, ktorú preložili svätí Cyril a Metod. Po Metodovej smrti (885), keď boli jeho učeníci vyhnaní z Veľkej Moravy, prišli svätí Kliment, Naum a Angelár pôsobiť do Bulharskej ríše.

Svätý Kliment.

Prvý bulharský patriarchát

V roku 927 oslabený Konštantínopol uznal bulharského panovníka Petra ako cára Bulharskej ríše a arcibiskupa Preslavu, hlavného mesta Bulharskej ríše, ako patriarchu Bulharskej cirkvi. Avšak Byzantínci čoskoro nadobudli svoju pôvodnú silu a v roku 971 vpadli do Bulharska. Preslavský patriarcha hneď preniesol svoje sídlo do Ochridu v Macedónii. Po dobytí Macedónie v roku 1018 Byzantínci učinili z bulharského patriarchátu opäť arcibiskupstvo pod jurisdikciou Konštantínopolského patriarchátu. Hierarchia v krajine bola potom gréckeho pôvodu, uprednostňovala grécky jazyk a gréčtinu ako liturgickú reč.

Druhý bulharský patriarchát

V roku 1186 sa bratom Petrovi a Asenovi podarilo vybojovať samostatnosť Bulharska od Byzancie a dosiahnuť uznanie štátnej nezávislosti byzantským cisárom Izákom II. Angelom. Bola ustanovená druhá Bulharská ríša s hlavným sídlom v Tarnove. Po dlhoročných vyjednávaniach Bulharská cirkev v roku 1204 uznala pápežský primát. Táto dohoda však prestala platiť v roku 1235, keď sa bulharský cár spojil s Grékmi  proti Latinskému konštantínopolskému cisárstvu (1204 – 1261) a zato konštantínopolský patriarcha uznal druhý bulharský pravoslávny patriarchát v Tarnove.

Kostolík svätého Jána Teológa v Ochride zo 14. storočia. Okolo Ochridského jazera bolo postavených 365 kostolíkov a monastýrov.

Keď v roku 1393 osmanskí Turci dobyli Bulharsko, znamenalo to aj blížiaci sa druhý koniec cirkevnej nezávislosti Bulharov. Najneskôr po páde Byzantskej ríše (1453) boli eparchie bývalého Tarnovského patriarchátu začlenené do Konštantínopolského patriarchátu.

Bulharská gréckokatolícka cirkev

Počas tureckej nadvlády bola pravoslávna cirkev pôsobiaca medzi Bulharmi opäť helenizovaná: biskupské pozície boli obsadzované prevažne Grékmi a cirkevná slovančina bola z bohoslužieb vytláčaná gréčtinou.

V 19. storočí vzniká podľa príkladu od Srbov, Rumunov a Grékov aj medzi bulharskou inteligenciou národné obrodzovacie hnutie. Mnoho vplyvných pravoslávnych Bulharov zvažuje možnosť zjednotenia s Rímom ako jediný spôsob záchrany tradície národnej cirkvi proti negatívnemu postoju ekumenického patriarchátu. Zoskupujú sa okolo bulharského obchodníka Dragana Cankova, ktorý v roku 1859 v Konštantínopole (Istanbule) vydáva noviny „Bulgaria“.

Dragan Cankov, v 80. rokoch 19. storočia bol dvakrát bulharským premiérom.

V svojich novinách kritizuje negatívne stanovisko Ruska k bulharskej cirkevnej otázke a publikuje historické dokumenty o dobrých vzťahoch medzi latinskou cirkvou a bulharskými vládcami v stredoveku.

Žiadosti o cirkevnú úniu

V roku 1859 obyvatelia mesta Kukuš pošlú pápežovi list, v ktorom uznajú jeho primát a žiadajú za to ponechanie svojho východného obradu, nezávislosť vlastnej hierarchie a cirkevné školy s bulharským jazykom a národnou abecedou.

V decembri 1860 je Dragan Cankov na čele delegácie zloženej z bulharskej klerickej a svetskej inteligencie, ktorá odovzdá Mons. Paolovi Brusonimu, apoštolskému vikárovi v Konštantínopole, žiadosť o cirkevnú úniu adresovanú pápežovi.

Biskup Jozef Sokolovský zjednotil svoju cirkev s Rímom, neskôr bol dlhé roky uväznený v Kyjeve, kde za záhadných okolností  v roku 1879 zomrel.

Keď im Pius IX. cez spomenutého vikára odkáže, že je pripravený rokovať, v polovici marca 1861 vyšlú do Ríma delegáciu na čele s archimandritom Jozefom Sokolským. Rozhovory sú úspešné: sám pápež Pius IX. vysvätí Sokolského začiatkom apríla 1861 v Sixtínskej kaplnke za biskupa a vymenuje ho za „arcibiskupa bulharských katolíkov byzantského obradu“. V júni 1861 uznala Sokolského aj osmanská vláda. Prvý bulharský gréckokatolícky biskup však za dodnes neobjasnených okolností už v júli 1861 odpláva na ruskej lodi z Istanbulu do Odesy a odtiaľ do Kyjeva, kde zvyšných 18 rokov svojho života strávi v Kyjevskopečerskej lavre.

Bulharský pravoslávny exarchát

Bulharská gréckokatolícka cirkev, ktorá sa stotožnila s bulharským národným hnutím, získala spočiatku 60-tisíc členov. Starala sa predovšetkým o výstavbu škôl, sirotincov a špitálov. Veľmi jej pri tom pomáhali kapucíni a redemptoristi.

Úspech cirkevnej únie medzi Bulharmi veľmi znepokojoval cárske Rusko. Napriek odporu konštantínopolského patriarchu si ruská vláda v Istanbule vydobyla v roku 1870 zriadenie bulharského pravoslávneho exarchátu. Úsilie pravoslávnych exarchov o spoluprácu s bulharskými nacionalistami znamenalo koniec smerovania pravoslávnych Bulharov ku katolicizmu. Na prelome 19. a 20. storočia sa tri štvrtiny bulharských gréckokatolíkov vrátili k pravosláviu.

Nové gréckokatolícke vikariáty

Pre bulharských gréckokatolíkov, ktorí zostali verní Rímu, Svätá stolica v roku 1883 zriadila dva vikariáty na európskych územiach Osmanskej ríše: v Trácii so sídlom v Edirne a v Macedónii so sídlom v Solúne. Obidva vikariáty boli závislé od arcibiskupa – apoštolského vikára sídliaceho v Konštantínopole (Istanbule): po Jozefovi Sokolskom nasledovali Rafael Popov (1863 – 1874) a Nil Isvorov (1874 – 1905). 

Dodnes platná reorganizácia

V dôsledku balkánskych vojen (1912 – 13) a prvej svetovej vojny (1914 – 1918) mnohí bulharskí gréckokatolíci utiekli z územia dnešného Grécka a Turecka na územia dnešného Bulharska. Tomu bola v roku 1926 prispôsobená aj cirkevná organizácia, keď Svätá stolica zrušila všetky doteraz spomenuté vikariáty a nahradila ich apoštolským exarchátom pre bulharských katolíkov byzantského obradu so sídlom v Sofii.

Za touto reorganizáciou stojí hlavne vtedajší apoštolský vizitátor (1925 – 1931) a následne apoštolský nuncius (1931 – 1934) v Bulharsku, Angelo Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII. (1958 – 1963). S jeho odporúčaním bol za prvého sofijského exarchu vymenovaný Cyril Kurtev, ktorý prijal biskupskú vysviacku 5. decembra 1926 v Ríme.

Pápež Ján XXIII.

Exarcha Kurtev sa tešil veľkej obľube medzi bulharskými gréckokatolíkmi. Postaral sa o administratívnu systematizáciu cirkvi v rámci bulharských hraníc, pozdvihnutie liturgického slávenia a vzdelanostnej úrovne kléru. V rokoch 1934 až 1945 existoval v Sofii medziobradový seminár (pre rímsky aj byzantský obrad), ktorý spravovali jezuiti. Exarcha Kurtev podporoval aj činnosť služobníc Najsvätejšej sviatosti, sestier karmelitánok a ďalších reholí a kongregácií. 

Komunistická éra

Na rozdiel od veľkej časti ostatných gréckokatolíckych cirkví vo východnej Európe Bulharská gréckokatolícka cirkev nebola zakázaná bulharskou komunistickou vládou, ale bola podrobená konfiškácii majetku a prísnym obmedzeniam, ktoré sa trocha zmiernili po zvolení Angela Roncalliho za pápeža Jána XXIII. v roku 1958.

Pamätník obetiam komunizmu v Sofii.

Súčasnosť

Od pádu komunistického režimu Bulharská gréckokatolícka cirkev získala späť len časť svojho majetku. Napriek tomu, že v decembri 1992 bulharský parlament schválil zákon o reštitúcii cirkevných majetkov, niektoré regióny ho odignorovali.

Súčasná hlava gréckokatolíckej cirkvi v Bulharsku biskup Christo Projkov.

V súčasnosti má Bulharská gréckokatolícka cirkev okolo 10-tisíc členov žijúcich v rôznych častiach Bulharska. Najväčšia koncentrácia gréckokatolíckych komunít je v južnej časti krajiny. Celkovo má Bulharská gréckokatolícka cirkev 20 farností a približne rovnaký počet kňazov. Apoštolským exarchom katolíkov byzantsko-slovanského obradu v Bulharsku so sídlom v Sofii je od roku 1995 biskup Christo Projkov (*1946).

 

Foto: wikimedia, flickr.com

Odporúčame

Kresťania bránia kostoly ohrozené výstavbou železnice

Kresťania bránia kostoly ohrozené výstavbou železnice

Pakistanskí kresťania, ktorí boli pred dvoma mesiacmi terčom teroristického útoku v meste Láhaur, majú ďalší dôvod na znepokojenie. Miestna vláda plánuje cez hlavné mesto provincie Pandžáb vybudovať podzemnú železnicu, pre ktorú chce odstrániť štyri kresťanské kostoly.