Detstvo

Lucia Popp sa narodila v Záhorskej Vsi 12. novembra 1939. Ako sama povedala: „Som rodená Slovenka, mám však štyroch starých rodičov štyroch národností – som pravou vnučkou starej rakúsko-uhorskej monarchie – K.u.k. dieťa! Radšej by som povedala, že som Európanka, či ešte výstižnejšie: kozmopolitka!“

Jej otec sa narodil v maďarskej obci Mátételke pri dnešným srbských hraniciach, mama v dolnorakúskom Angerne na opačnej strane rieky Moravy, oproti Záhorskej Vsi, kde obaja vyrastali. Učiteľka a národohospodársky inžinier sa tak poznali od detstva.

Lucia Popp spievala od malička, najskôr v detskom zbore, neskôr v Lúčnici založenej v roku 1948. S ňou sa dostala aj do Škandinávie či Južnej Ameriky. S mamou a tetou pravidelne električkou z Bratislavy navštevovali Viedenskú štátnu operu.

V päťdesiatych rokoch, keď jej otec pôsobil v Londýne, pozvala kráľovná Alžbeta II. na záhradnú párty v Buckinghamskom paláci celú rodinu.

Kto by bol povedal, že o tridsať rokov neskôr bude Lucia kráľovnej spievať na koncerte k jej šesťdesiatym narodeninám v Londýnskej kráľovskej opere Covent Garden.

Štúdium

Ešte ako gymnazistka hrala v slovenskom filme Štyridsaťštyri (1957). Neskôr dostala hlavnú rolu v dvojdielnom filme Paľa Bielika Jánošík (1962). Režisér si ju vybral, pretože pôsobila „sťaby zrodená z nektáru lúčnych kvetov“. Bola aj výborná recitátorka. Na Hviezdoslavovských slávnostiach získala dvakrát prvú cenu.

Po dvoch semestroch štúdia medicíny nastúpila na Vysokú školu múzických umení, najprv na štúdium herectva, ale nakoniec študovala spev v triede prof. Anny Hrušovskej.

Lucia Popp ako Anička v Bielikovom Jánošíkovi. FOTO – archív SFÚ

Prvýkrát vystúpila v Slovenskom národnom divadle ešte ako študentka herectva v role Lucile v Moliérovej hre Meštiak šľachticom, aj tu však spievala Pastorále. Potom všetkých nadchla v predstavení VŠMU už v speváckej role Philine v opere Mignon od Ambroisa Thomasa.

Nasledovalo niekoľko menších rolí na doskách SND a v marci 1963 absolventský koncert.

Začiatky

Sedemnásteho apríla 1963 zaspievala v Slovenskom národnom divadle v Mozartovej Čarovnej flaute svoju prvú Kráľovnú noci. Bol to veľký úspech.

Len desať dní potom navštívila s mamou a s odporúčacím listom od svojej prof. Anny Hrušovskej Viedeň. Prostredníctvom známych sa dostala na predspievanie do Viedenskej štátnej opery.

Zaspievala aj áriu Kráľovnej noci Der Hölle Rache kocht in meinem Herzen (V mojom srdci pomsta pekla horí), a to v slovenčine. V tom čase bolo bežné, že sa opery uvádzali v preklade, tak rolu pre SND aj naštudovala. Zároveň ani nevedela dobre po nemecky.

Boli ňou nadšení, zavolali riaditeľovi Herbertovi von Karajanovi, ktorý bol v tom čase v Berlíne, a hneď dostala trojročnú elévsku zmluvu. Ostala vo Viedni a viac ako 20 rokov sa potom už nemohla vrátiť do rodného Československa.

Prvé vystúpenie ako členky ansámblu Viedenskej štátnej opery absolvovala 22. júna 1963 v role Barbariny v Rossiniho Barbierovi zo Sevily na festivalom predstavení vo viedenskom Hofburgu. Už počas toho istého leta na slávnych Salzburských slávnostiach spievala menšie roly Prvého chlapca v Čarovnej flaute a Artemis v Gluckovej Ifigénii v Aulide.

Úspech bol raketový, počas jej prvého účinkovania na Salzburských slávnostiach, teda v už spomínanom lete 1963, ňou boli všetci okúzlení. Dirigent Karl Böhm ju obsadil na Salzburských slávnostiach aj v nasledujúcom roku, Otto Klemperer jej ponúkol rolu Kráľovnej noci na nahrávke pre EMI po boku svetových hviezd, ocenili ju Herbert von Karajan, Wolfgang Sawallish či Elizabeth Schwarzkopf.

Úspech

V úlohe Kráľovnej noci debutovala vo Viedni 28. októbra 1963 v Theater an der Wien. Kritici sa predháňali v superlatívoch. Za šesť mesiacov tak Lucia Popp zažila to, čo by sme dnes označili ako „americký sen“.

Po vydaní už spomínanej nahrávky v roku 1964 vyšli pozitívne kritiky aj v ďalekých Spojených štátoch a dostala pozvánku do New Yorku. V roku 1967 debutovala v ikonickej inscenácii Čarovnej flauty v práve otvorenom Lincolnovom centre na scéne a kostýmoch od Marca Chagalla.

Medzitým sa rozhodla stať sa členkou súboru v opere v Kolíne nad Rýnom a zúčastniť sa na veľkom projekte Mozartovského cyklu v Kolínskej opere, ktorý zavŕšili v roku 1975.

Stáva sa prvou slovenskou opernou speváčkou v Kráľovskej opere v Londýne, milánskej La Scale, parížskom Palais Garnier, newyorskej Metropolitnej opere. Ďalšiu svetovú slávu jej prináša filmová Carmina Burana režiséra Jeana-Pierra Ponnella.

Mimoriadne miesto v jej kariére má rola Sophie v Straussovej opere Gavalier s ružou. Ikonickou je naštudovanie Bavorskej štátnej opery v Mníchove v roku 1972, hoci nahrávku máme až z roku 1979.

Lucia Popp na Bratislavských hudobných slávnostiach v roku 1990. FOTO – archív SF

Spolupráca režiséra Otta Schenka a dirigenta Otta Kleiberta boli pre Luciu Popp požehnaním. V predstaviteľke Oktaviana Brigitte Fassbanderovej – ide o tzv. nohavicovú rolu, kde je mužská rola napísaná pre ženský hlas – našla dokonalého sparing partnera.

Nezastupiteľné miesto v jej kariére má interpretácia piesní, s ktorými tiež ohurovala publikum na koncertných scénach. Schubert, Mozart, Mahler, Strauss, Beethoven, ale aj Čajkovskij, Dvořák, Janáček či Prokofiev patrili do jej piesňových recitálov.

Pre slovenskú operu sú významné aj jej účinkovania s Editou Gruberovou. Pamätným je spoločné účinkovanie Lucie Popp v role Rosalinde a Edity Gruberovej v role Adele v Straussovej operete Netopier zachytenej aj na DVD. Na scéne Viedenskej štátnej opery si 31. decembra 1980 pár replík vymenili aj v slovenčine.

Návrat

Dnes už vieme, že Lucia Popp využila v osemdesiatych rokoch možnosť zaplatiť tzv. pokutu za emigráciu a získala tak možnosť cestovať opäť do Československa.

Vďaka tomu mohla vystúpiť v roku 1987 na festivale Pražská jar a svoje päťdesiate narodeniny osláviť 12. novembra 1989 s rodičmi, ktorí bývali v tom čase v Malackách.

Zaznamenaniahodný je výnimočný koncert, ktorý spoluorganizovala 9. apríla 1990 vo viedenskom Konzerthause. Na galavečere Slovenského národného divadla tak účinkovali pod taktovkou Ondreja Lenárda po boku Lucie Popp a Petra Dvorského aj Ľubica Rybárska, Ida Kirilová, Eva Jenisová, Sergej Kopčák, Jozef Kundlák, Peter Mikuláš, Ján Galla a Miroslav Dvorský.

Na bratislavské koncertné pódiá sa vrátila dvoma koncertmi v Slovenskej filharmónii v roku 1990, mimoriadnym bol koncert 10. júna 1990 so sirom Yehudim Menuhinom, s Alexisom Weissenbergom a Gidonom Kremerom.

Jej poslednou naštudovanou rolou bola Vitelia v Mozartovej opere La Clemenza di Tito v Zürichu v roku 1993.

Posledným bol koncert 29. septembra 1993 vo viedenskom Konzerthause. Posledným prídavkom bola pieseň Allerseelen (voľný preklad „Dušičky“) od Richarda Straussa.

Zomrela 16. novembra 1993 v Mníchove. Pochovaná je na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave v rodinnom hrobe.

Busta Lucie Popp vo Viedenskej štátnej opere, odhalená bola 12. júna 2017. FOTO TASR – Dano Veselský

Výnimočná

Lucia Popp dokázala využiť dar, ktorý dostala od Boha. Krásny žiarivý hlas s vrúcnym prejavom a iskrivým okrúhlym tónom vyrovnaným vo všetkých registroch. Doplnený o perfektnú techniku. K tomu nesmierna muzikalita, hudobná inteligencia, fyzická krása a osobný šarm.

Jej spev bol stelesnením postavy či textu, ktorý interpretovala.

Nemala žiadne maniere primadony, vyberala si roly podľa svojich aktuálnych hlasových možností, umne sa tak od koloratúry presunula k lyrickému repertoáru. Milovali ju návštevníci opery na celom svete.

Pre Slovensko je zároveň našou historicky prvou opernou superhviezdou.