„Čo sa týka Che Guevaru, je to revolucionár, ktorý je populárny medzi mladými ľuďmi,“ bránil svojho straníckeho (sú)druha Ľuboša Blahu minulý týždeň poslanec Smeru Ján Richter v Sobotných dialógoch RTVS. „Na Západe častejšie nájdete u mladých ľudí tričko s Che Guevarom než s Madonnou.“

Politik Smeru má pravdu. Bonmot „marxizmus padol všade okrem západných univerzít“ podporujú prieskumy verejnej mienky, ktoré si napríklad všímajú, že takmer polovica mladých Američanov narodených okolo prelomu tisícročia vníma socializmus pozitívne.

Čiastočne je to preto, že nedokonalosť kapitalistického sveta, v ktorom žijú, porovnávajú s ušľachtilými utopickými prísľubmi socializmu namiesto reálnych výsledkov tohto systému, nech bol vyskúšaný kdekoľvek na svete. No prinajmenšom časť odpovede spočíva v kultúre.

Che a Berniniho voľba

Ako som sa pokúsil vyložiť vo svojej eseji o „Berniniho voľbe“, dopyt verejnosti po určitých politikách je často formovaný populárnym umením. Posolstvá vložené do filmov, televíznych seriálov, hudobných videoklipov či dokonca počítačových hier môžu potvrdiť alebo meniť tradičné kultúrne vzorce obyvateľstva.

Konzervatívci si len v posledných rokoch začali uvedomovať, že „kultúrno-umelecké výrobné prostriedky“ ovládla progresívna ľavica, ktorá ich nepokryte využíva ako nástroje propagandy na dosiahnutie najskôr zmeny postojov verejnosti a neskôr i politiky. Aj tá najvyšinutejšia myšlienka si nájde priaznivcov, ak z nej spravíte chytľavú pesničku, ktorú zaspieva príťažlivá speváčka.

Platí to aj o ľudovom vnímaní Che Guevaru. Namáhavý spôsob, ako si spraviť názor na túto historickú postavu, je niečo si o nej prečítať. Napríklad pomerne dlhý profil z pera peruánsko-španielskeho publicistu Álvara Vargasa Llosu, ktorý sme zverejnili tento týždeň na Postoji.

Umenie má však k dispozícii rýchlejšie nástroje. Povrchný pozitívny dojem o Che Guevarovi ako nejakom „juhoamerickom Jánošíkovi“ nadobudnú mnohí ľudia proste tak, že youtubový algoritmus im možno v jednom momente ponúkne verziu piesne Hasta Siempre, Comandante v podaní speváčky Nathalie Cardone z roku 1997:

Hoci má len 5 minút, ten videoklip si zaslúži rozobrať. Dobre totiž ukazuje podprahový mechanizmus, akým umenie vytvára imidž svätca niektorým osobám, kým iné zase démonizuje.

Patetický text a baladická hudba

Pieseň Hasta Siempre, Comandante (Dovidenia, veliteľ) alebo proste len Hasta Siempre zložil kubánsky skladateľ Carlos Puebla v roku 1965, keď Che Guevara odišiel z Kuby v snahe rozpútať revolúciu v Kongu a neskôr v Bolívii, kde aj zomrel.

Text piesne obsahuje patetické ódy na Che Guevaru, čím pripomína otravnú komunistickú poetiku, aká sa používala v básničkách na počesť Lenina či Gottwalda za totality aj u nás. V jednej strofe sa napríklad píše:

„Tvoja revolučná láska / ťa povedie k novému počinu / kde čakajú na neochvejnosť / tvojej oslobodzujúcej paže...“

Sexy to znie asi len v španielčine. No buďme úprimní, v španielčine by znelo sexy aj zhudobnenie návodu na obsluhu vysávača.

Patetický text sprevádza baladická melódia. Keďže pieseň akoby bola predvídala tragický koniec Che Guevaru o dva roky neskôr, po jeho smrti nadobudla kultový status. Spievali ju mnohé hudobné hviezdy, nielen z Latinskej Ameriky.

A tu sa dostávame k videoklipu Nathalie Cardone z roku 1997.

Ako zmŕtvychvstalý Kristus

Viaceré obrazy z tohto klipu evokujú doslova kresťanskú symboliku. Nathalie prichádza k budove s mŕtvym telom komunistického revolucionára ako Mária Magdaléna v nedeľu na tretí deň po ukrižovaní k Ježišovmu hrobu.

Keď otvorí dvere, do klipu sú strihnuté dokumentárne zábery s práve zastreleným Che Guevarom. Motajú sa okolo neho vojaci bolívijskej armády, ktorá má revolucionára na svedomí.

Nathalie nenachádza vzkrieseného Krista ako Mária Magdaléna, ale mŕtvy Che Guevara s otvorenými očami vyzerá skoro ako živý. Tie oči hľadia kamsi do diaľky, akoby už-už videli brány neba, presnejšie komunistického neba na zemi, ktoré vypukne, keď revolúcia zvíťazí.

Keď Nathalie s odhodlaním v tvári opúšťa budovu, jeden z bolívijských vojakov si ju všimne a zvesí hlavu, akoby sa hanbil. Pripomína rímskeho stotníka, ktorý si pod krížom s Ježišom povzdychol: „Skutočne, tento človek bol spravodlivý!“

Následne speváčka strieľa na fľašky z kalašnikova. So samopalom na chrbte, s mačetou za pásom a bábätkom v náručí (je to Guevarovo dieťa?) sa vydáva na cestu. Časť trasy absolvuje na koni. S tým dieťatkom pripomína Máriu tesne po narodení malého Ježiška, keď s Jozefom utekali do Egypta. Akurát Jozef chýba. A Mária nemala kalašnikov.

Nathalie prichádza okolo ľudí ťažko pracujúcich na poli do akéhosi mesta. Muži, ženy i deti na ňu zazerajú. Do toho sú strihnuté zábery speváčkinho zvodného tanca v daždi. V istom zmysle je úsmevné, že práve tieto erotikou nabité zábery sprevádzajú slová: „A spolu s Fidelom ti odkazujeme: Dovidenia, veliteľ!“

Klip následne vyúsťuje do demonštratívneho pochodu žien z mesta s Nathalie na čele. Toto je zaujímavý záver. Predtým sme na poli i v uličkách videli mužov aj ženy, no ku koncu sa na pochod vydávajú iba ženy.

Je to nejaký feministický odkaz? Má pochod žien znázorňovať nejaké dialektické spojenie starej a novej ľavice? Je to aktualizácia revolučnej myšlienky zosobnenej Che Guevarom pre potreby feministického hnutia konca 90. rokov?

Úplne na konci klipu ešte počujeme slová, ktoré argentínsky revolucionár predniesol na pôde OSN v roku 1964: „Táto vlna bude každým dňom rásť, táto vlna sa už nezastaví.“

Kubánka? Nie, Francúzka!

Keď som na YouTube videl tento klip prvýkrát, myslel som si, že Nathalie Cardone je nejaká „kubánska Shakira“, že celé je to výtvor kubánskeho režimu, ktorý sa prispôsobil súčasnej dobe popkultúry. No nie je to tak.

Nathalie Cardone je francúzska speváčka španielsko-talianskeho pôvodu. Tento výtvor vznikol v roku 1997, sedem rokov po páde železnej opony, v slobodnej krajine a je výsledkom slobodnej tvorby tamojších umelcov.

Vo francúzskych hudobných rebríčkoch sa vtedy táto jej pieseň udržala 38 týždňov a dosiahla až druhé miesto. V susednom Belgicku (presnejšie, v jeho frankofónnej časti) dokonca dosiahla prvé miesto v hudobných rebríčkoch.

Tvorcovia videoklipu k pesničke Nathalie Cardone neboli prví, kto zbadal paralely medzi zábermi mŕtveho Che Guevaru a spôsobom zobrazovania Krista po jeho ukrižovaní v kresťanskom výtvarnom umení. Che Guevara ani nebol v latinskoamerickom kontexte jediný, na koho sa nalepila takáto symbolika.

Diváci televízneho seriálu Narcos si možno vybavia vyobrazenia kolumbijského drogového baróna Pabla Escobara ako žehnajúceho spasiteľa. Mnohí jednoduchí ľudia v ňom totiž videli svojho dobrodinca.

Je známe, že rezká pesnička v kombinácii s mladíckou sviežosťou, so ženskou krásou či so štylizovanou erotikou predá čokoľvek. Dokonca aj myšlienky, ktoré sú sprvu pokladané za okrajové, výstredné či bláznivé.

No kult Che Guevaru je pozoruhodný tým, že popri týchto bežných marketingových nástrojoch využíva ešte aj kresťanskú symboliku. Argentínsky revolucionár ako akýsi svetský „mesiáš so samopalom“.

Dvadsiate storočie prinieslo so sebou explóziu sekulárnych ideológií, ktorých predstavitelia veľmi dobre chápali dôležitosť reklamy, marketingu a umenia pre svoje rozšírenie i udržanie. V rovnakom čase kresťanstvo, ktoré bolo po stáročia najväčšou inšpiráciou i mecenášom západného umenia, akoby bolo na vplývanie na obrazotvornosť ľudí rezignovalo.

V dvadsiatom prvom storočí sa to musí zmeniť.