Píše sa rok nemeckého vytriezvenia
Aj Merkelovej výrok, že bezpečnosť Izraela je nemeckým poslaním, bol sebaklamom
Museli by sme sa do histórie Spolkovej republiky Nemecko ponoriť veľmi hlboko, aby sme našli rok, v ktorom Nemci prežívali podobný pád samozrejmých istôt ako v roku 2023.
Demonštrácia na podporu Palestíny v Berlíne. Ilustračné foto: flickr.com (Hossam el-Hamalawy)
Takým obdobím boli možno nepokoje v pripojených postsocialistických spolkových krajinách, počas ktorých zbesnený sídliskový dav protestoval proti ubytovaniu utečencov vo východnom Nemecku. To bolo v roku 1992 v čerstvo zjednotenom Nemecku.
Možno by sme sa museli vrátiť až do „nemeckej jesene“ („Deutscher Herbst“), počas ktorej si ľavicovoextrémistická RAF vzala celý štát ako rukojemníka. To bolo v roku 1977 v starom západnom Nemecku.
Obraz, ktorý mali Nemci o sebe, sa tento rok zrútil. Zobudenie je trpké, lebo prišlo v troch fázach.
Začalo sa to na jar tým, že bežní Nemci, vystrašení „zákonom o kúrení“, stratili dôveru v energetickú politiku svojich vlád. Tá sa síce so smelým plánom v rovnakom čase „vystúpiť“ z ruského plynu, jadra aj uhlia javí ako druh voodoo, „juste milieu“ mediálnych, politických a akademických elít bolo však s malými výnimkami presvedčené o morálnej kráse tohto samovražedného prístupu.
Nemci až v tomto roku zistili, ako sa im už aj ekologicky zameraní susedia vysmievajú za to, že dusia svoju ekonomiku celosvetovo najvyššími cenami energie po Burkine Faso.
Prišiel 7. október a s ním zápalné útoky na synagógy, nenávistné prejavy v školách, Dávidove hviezdy na zvončekoch a moslimský dav, ktorý v centrách nemeckých metropol skanduje vražedné heslá proti Izraelu. Zdieľať
Pokračovalo to v lete s novou migračnou vlnou. Tá síce v Nemecku zatiaľ nedosiahla rozmery rokov 2015 – 2016, no aj tak narazila na nevídané odmietnutie dvoch tretín nemeckého obyvateľstva. Atmosféra sa zmenila výrazne a čiastočne pravicovoextrémistická AfD sa preferenčne vyšplhala do takých výšok, že aj niektoré osvedčené „Refugees Welcome“ médiá zatiahli záchrannú brzdu a namiesto Merkelovej hesla „zvládneme to“ začali vyhlasovať: „Už to nezvládneme.“
A po 7. októbri je narušený obraz národa, že síce nesie vinu na najdôslednejšej organizovanej genocíde v ľudskej histórii, no aj najdôslednejším spytovaním svedomia sa s tou vinou vyrovnal.
Z domoviny holokaustu sa stala krajina, v ktorej je najmenší príznak antisemitizmu a priori neprípustný a vedie k vylúčeniu zo spoločnosti. Nemci si úprimne mysleli, že sú zase v niečom svetovými lídrami – tentoraz v prekonaní antisemitizmu.
Prišiel 7. október a s ním zápalné útoky na synagógy, nenávistné prejavy v školách, Dávidove hviezdy na zvončekoch a moslimský dav, ktorý v centrách nemeckých metropol skanduje vražedné heslá proti Izraelu.
Legendárna berlínska ulica Sonnenallee, ktorú vďaka filmovej komédii obľúbeného východonemeckého režiséra Leandera Haußmanna pozná každý Nemec, je odrazu miestom hrôzy. Keďže kratší úsek „slnečnej aleje“ ležal kedysi v komunistickej NDR a dlhší na slobodnom „multikulti“ Západe, Sonnenallee symbolizuje rozdelenie a zjednotenie Nemecka.
Keď dav v uliciach volá po zničení Izraela a na židovských podnikoch sa objavujú načmárané hákové kríže, mení sa v Nemecku vnímanie migrácie.
Pred 7. októbrom chodievali Nemci aj niektorí Židia do Sonnenallee, aby v početných arabských obchodoch nakupovali orientálne špeciality. Dnes tam Židia už nevkročia: 7. októbra tu totiž pri príležitosti masakra 1200 Židov vypukli spontánne oslavy. Rozradostení majitelia arabských obchodov rozdávali sladkosti.
Mladá berlínska Židovka ukrajinského pôvodu Sana Kisilisová rozpráva, že mnohí jej židovskí kamaráti dali dole „mezuzu“. Veriaci Židia majú predpísané, že si majú upevniť na veraje svojich dverí škatuľku, ktorá obsahuje pergamen s dvoma pasážami z Tóry.
Niektorí nemeckí Židia v posledných týždňoch svoju mezuzu odstránili, zo zvončekov sňali aj židovsky znejúce mená, na ulicu už nechodia s kipou, nechodia už nakupovať kóšer potraviny alebo najradšej už vôbec nechodia von.
Vtedy ešte mladá nemecká kancelárka Angela Merkelová dala v prejave pred izraelským parlamentom kneset sľub, ktorý v skrátenej verzii znie takto: „Bezpečnosť Izraela je poslaním nemeckého štátu.“ Dodala: pre ňu ako spolkovú kancelárku bezpečnosť Izraela „nikdy nie je predmetom rokovaní“.
(Celkové znenie pre fajnšmekrov merkelovčiny v origináli: „Jede Bundesregierung und jeder Bundeskanzler vor mir waren der besonderen historischen Verantwortung Deutschlands für die Sicherheit Israels verpflichtet. Diese historische Verantwortung Deutschlands ist Teil der Staatsräson meines Landes.“)
V praxi zo sľubu nemeckých kancelárov nikdy veľa nevyplývalo.
Je tu síce obmedzená vojenská spolupráca: Izraelčania napríklad kúpili od Nemcov ponorky, nedostali ich však ako dar, bol to riadny komerčný obchod.
Bezpečnosť Židov na nemeckých uliciach by si žiadala viac: polícia vo veľkých spolkových krajinách ako Bavorsko zasahuje paradoxne tvrdšie proti ekoaktivistom z hnutia Posledná generácia – šupne ich do preventívnej väzby. Arabskí krikľúni, ktorí želajú Židom smrť, končia lepšie.
Počet antisemitských incidentov je bezprecedentný dokonca aj v porovnaní s minulými konfliktmi, do ktorých bol zapojený Izrael.
Ani v oblasti diplomacie sa „poslanie nemeckého štátu“ príliš neprejavuje. Prívržencov Izraela šokovalo, že Nemecko v OSN nehlasovalo proti rezolúcii, ktorá pri odsúdení terorizmu jasne nepomenovala Hamas a nepotvrdila právo Izraela na sebaobranu.
Tradiční spojenci Izraela ako Česká republika hlasovali proti tejto rezolúcii. Nemecko sa zdržalo.
Práve toto hlasovanie bolo vnímané ako lakmusový test, či Nemci myslia svoje otrepané „Nikdy viac!“ vážne.
Zrodilo sa heslo: „Nikdy viac je teraz.“
A ako sa k tomu postavilo oficiálne Nemecko? Vajatá.
Vidieť to na nemeckom spravodajstve o vojne v Pásme Gazy. Rozpor medzi tým, ako nemeckí novinári musia písať, a tým, ako by im srdce kázalo písať, je zreteľný.
Nemeckí novinári sa zatiaľ držia posledného tabu – vyčítať Izraelu, že v Gaze pácha druhý holokaust. Keď však nejaký úradník OSN tvrdí niečo podobné, citujú ho jedna radosť. Zdieľať
Zatiaľ sa držia posledného tabu – vyčítať Izraelu, že v Gaze pácha druhý holokaust. Keď však nejaký úradník OSN tvrdí niečo podobné, citujú ho jedna radosť.
Výsledkom je, že niektorí nemeckí Židia ohlasujú svoj odchod. Šéfredaktorka Deborah Middelhoffová, manželka bývalého manažéra mediálneho konglomerátu Bertelsmann, sa už rozhodla. Michel Friedman, televízny rozduchávač postnacistického nemeckého svedomia, odchod zvažuje.
Nemci pochopili, že sa stali aj v otázke antisemitizmu obeťou sebaklamu.
Nemecko-izraelské vzťahy sú určite osobité, to však najmä pre svoj výsostne deklaratívny charakter.
Kým z arcinepriateľstva medzi Nemeckom a Francúzskom nezostalo takmer nič, lebo geografická blízkosť, Európska únia, schengen, turizmus aj výmenné programy pre študentov mali svoj účinok, nemecko-izraelské vzťahy sú v skutočnosti chladné.
Problém nie je vo vzdialenosti ani v peniazoch, nízkonákladové letecké spoločnosti spájajú Nemecko so Svätou zemou už niekoľko rokov. Kto chce, dostane sa do Tel Avivu za pár eur.
Napriek tomu drvivá väčšina Nemcov – 93 percent – v Izraeli nikdy nebola. Iba jedno percento navštívilo Izrael viac ako dvakrát.
Kým podpora vyhlásenia o odsúdení islamofóbie či podpore LGBTI+ komunity nie je na francúzskych univerzitách žiadny problém, odsúdenie antisemitizmu ním očividne je.
Keď teroristi z Hamasu za jeden deň zabili podľa aktualizovaných údajov 1200 Židov, Izrael od svojich nemeckých spojencov asi očakával aspoň súcit.
Odozva bola skromná, súcit sa nedá predpísať. Politické vedenie Nemecka nenašlo iné než otrepané slová.
Jediný, kto sa ukázal byť schopným silného prejavu, to urobil mimo svojej kompetencie: minister hospodárstva a klímy Robert Habeck. Zelený vicekancelár – autor osudného „zákona o kúrení“ a často zosmiešňovaný ako „minister pre filozofovanie“ – nakrútil video, v ktorom vyslovil očividné veci ako antisemitizmus moslimských prisťahovalcov, ekoaktivistov a „časti politickej ľavice“.
Keď Nemec cestuje po arabských alebo moslimských krajinách, vníma približne tie isté krásy a neduhy ako turista z Francúzska alebo Anglicka. Jeho skúsenosti sa líšia len v tom, že Arabi mu pravidelne blahoželajú k holokaustu. Zdieľať
Video už malo viac ako 42 miliónov pozretí a Habecka odrazu ospevujú ako štátnika storočia. Pritom nevynašiel žiadnu teplú vodu.
Prejavil iba to, čo iní v Nemecku nedokázali – ľudskosť, empatiu, súcit.
Koniec možno posledného nemeckého sebaklamu má ešte jeden rozmer, o ktorom sa doteraz v Nemecku veľmi nehovorilo.
Ide o starý fenomén, ktorý veľmi dobre poznajú cestovatelia: keď Nemec cestuje po arabských alebo moslimských krajinách, vníma približne tie isté krásy a neduhy ako turista z Francúzska alebo Anglicka.
Jeho cestovateľské skúsenosti sa líšia len v tom, že Arabi mu pravidelne blahoželajú k holokaustu.
Pre slušných Nemcov išlo o výsostne trápne chvíle, ktoré si radšej nechávali pre seba.
Dnes sa už o tom píše.
