Disident, člen VPN a zakladateľ ÚPN Ján Langoš
Od samizdatov po skepsu z Novembra. Sústredenie sa na nenásilie bolo chybou
Langoš v priebehu rokov po Novembri 1989 postupne menil svoj pohľad na spôsob, ako sme sa s režimom vyrovnali. A jeho názor sa vyhrocoval.
Ján Langoš. Foto: Andrej Bán (archív autora)
Ján Langoš vyrastal v Banskej Bystrici vo vzdelanej kresťanskej rodine. Prvou jeho školou do života v komunistickom režime bolo perzekvovanie jeho krstného otca, kňaza Alexandra Vajcíka Štátnou bezpečnosťou, ale aj štúdium kníh v jeho bohatej knižnici.
Eufóriu československej jari 1968 vtedy 22-ročný vysokoškolák Ján Langoš vnímal rezervovane. Neskôr po Novembri 1989 cítil, že išlo o politický pokus o reformu nereformovateľného.
No počas normalizácie to nevzdal. Spolu s ďalšími nadšencami od roku 1976 opravovali sedem starých dreveníc na samote Brízgalky na Kysuciach a stretával sa tam s jemu názorovo podobnými ľuďmi.
Disidentské aktivity
V období normalizácie navštevoval slobodné prednášky a semináre v bytoch u disidentov, súkromné „nerežimné“ výstavy výtvarníkov, koncerty undergroundovej hudby a participoval na rôznych ekologických iniciatívach, ako napr. Bratislava nahlas, ako aj na tvorbe samizdatov. Keď pracoval v Slovenskej akadémii vied, napríklad s F. Mikloškom tam organizovali nezávislé výstavy výtvarného umenia alebo pracovali na tvorbe samizdatov.
Od roku 1981 sa spolupodieľal na tvorbe a vydávaní samizdatov ako Kontakt, Altamira, K a Bratislavské listy, ktoré mali kultúrno-občiansky charakter, a spolupodieľal sa aj na vydávaní kresťanskej samizdatovej literatúry. Práca na samizdatoch bola jednou z príčin, prečo ŠtB odvádzala Langoša na výsluchy.
Priatelil sa a spolupracoval s viacerými signatármi Charty 77, no nepodpísal ju, lebo ľudí s ňou spätých považoval za názorovo navzájom veľmi vzdialených. Zdieľať
Priatelil sa a spolupracoval s viacerými signatármi Charty 77, no nepodpísal ju, lebo ľudí s ňou spätých považoval za názorovo navzájom veľmi vzdialených.
Byt Langošovcov v Bratislave bol jedným z centier disentu – stretali sa tam osobnosti ako Ján Budaj, Oleg Pastier, Milan Šimečka, Ivan Hoffman, Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Miloš Žiak, Fedor Gál, Martin Bútora či Boris Zala, ako aj disidenti z Česka, napr. aj Václav Havel.
V roku 1987 vyšiel z prostredia disentu a slušných ľudí dokument s názvom Vyhlásenie k deportáciám Židov na Slovensku. Šlo o ospravedlnenie sa Židom za príkoria a násilie počas rokov 1938 – 1945 na Slovensku, ktorý medzi 24 signatármi podpísal aj Ján Langoš.
V marci 1988 sa zúčastnil na Sviečkovej manifestácii. Podobne bol aj signatárom petície s názvom Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v Československu. Langoš tiež chodil na súdne procesy s nespravodlivo súdenými prenasledovanými režimom. V júni 1988 sa napríklad takto zúčastnil na procese s vydavateľom samizdatov Ivanom Polanským.
V októbri 1988 priniesol Ján Čarnogurský z Prahy na Slovensko správu o vzniku Hnutia za občiansku slobodu (HOS) a exemplár manifestu HOS Demokraciu pre všetkých. Langoš ako člen HOS bol jedným z tých, ktorí koncom augusta 1989 podpísali list prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi za prepustenie väznených M. Kusého a J. Čarnogurského počas procesu s tzv. Bratislavskou päťkou.
Ján Langoš v drevenici na kysuckých Brízgalkách. Foto: Miloš Krmiček (archív autora)
Účasť na zmene režimu
Langoš bol od druhej polovice 80. rokov pod hľadáčikom ŠtB. Bol evidovaný ako tzv. „preverovaná osoba“ (PO) od 9. marca 1987 pod krycím menom Lukeš a od 21. septembri 1989 vedený v registračných protokoloch ŠtB ako „nepriateľská osoba“ (NO) v oblasti „pravica“. Tak prišiel 17. november 1989.
V jeho byte sa 19. novembra 1989 stretli viacerí disidenti. Kryštalizovalo sa hnutie reagujúce na násilie režimu proti demonštrantom v Prahe na Národnej tříde 17. novembra 1989. Táto skupina sa uzhodla, že vznikajúce hnutie vyvolané týmito násilnými udalosťami by sa mohlo na Slovensku volať Verejnosť proti násiliu (VPN).
Aj Langoš bol 20. novembra 1989 v Umeleckej besede v Bratislave, kde sa odštartovalo pôsobenie VPN. Neskôr Langoša zvolili aj za člena Slovenskej rady VPN. Odmietal, aby VPN bolo hnutím, ktoré má len kontrolovať exekutívnu moc, a i v tom duchu neskôr prijal funkciu federálneho ministra vnútra.
Predstavitelia VPN aj s Langošom na stretnutí s komunistickou vládou SSR predložili požiadavky na odstránenie článku Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a o nutnosti slobodných volieb. Žiadali zrušenie štátneho dozoru nad cirkvami, rekonštrukciu vlády, aby v nej boli občianski bezúhonní odborníci, umožnenie vzniku nových politických strán, prepustenie politických väzňov a prehodnotenie postoja k príčinám okupácie v auguste 1968.
Vo februári 1990 VPN prijala dokument Predstava o krajine (k programovým cieľom hnutia VPN), ktorý skoncipovali členovia Koordinačného výboru VPN, medzi nimi aj Ján Langoš.
November ’89 v roku 2004 už nenazval zamatovou či nežnou revolúciou, ale hlbokou spoločenskou krízou, v ktorej komunistický režim od januára 1989 nezvládal už ani vlastný represívny aparát. Zdieľať
Za VPN sa Langoš pripravoval kandidovať v júnových voľbách 1990. Ocitol sa na prvom mieste kandidátky VPN do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, bol zvolený a takpovediac politicky zakotvil v Prahe. Dňa 27. júna 1990 sa stal federálnym ministrom vnútra vo vláde Mariána Čalfu, ktorú vymenoval prezident Václav Havel.
Nasledovalo turbulentné obdobie demontáže moci KSČ a ŠtB, prijatie lustračného zákona, neúspech aj Langošovej ODÚ – VPN vo voľbách, rozdelenie ČSFR, návrat Langoša na Slovensko, založenie Stálej konferencie občianskeho inštitútu (SKOI), ktorej sa Langoš stal predsedom, neskôr posilnenie Demokratickej strany (DS) na čele s Langošom.
Zdal sa to byť nekonečný zápas, ale komunizmus sme nakoniec porazili. Vďaka ľuďom ako Jukl.
Založenie Ústavu pamäti národa a prehodnocovanie Novembra
V rokoch 1994 – 2002 sa stal poslancom NR SR. Výsledkom jeho práce bolo prijatie zákona o pamäti národa v auguste 2002 a vznik Ústavu pamäti národa. Langoš sa stal prvým predsedom jeho správnej rady. ÚPN pod jeho vedením začal nekompromisnú prácu na „odkliatí“ Slovenska spod päťdesiatročného dedičstva nacizmu a komunizmu. Nebolo to však ideálne.
Langoš po rokoch v pocite akejsi skepsy z vývoja po roku 1989 povedal, že „v roku 1989 sme urobili kšeft s komunizmom“. Podľa neho to nebola žiadna revolúcia, ale bolo dobre, že neprebehla revolúcia v pravom slova zmysle, teda s obeťami. Prívlastok „nežná“ mal potom za následok, že vyrovnanie s obdobím rokov 1939 až 1989 sa 15 rokov odkladalo.
Na jeseň 2004 to Langoš pomenoval ešte tvrdšie. November ’89 nenazval zamatovou či nežnou revolúciou, ale hlbokou spoločenskou krízou, v ktorej komunistický režim od januára 1989 nezvládal už ani vlastný represívny aparát.
Langoš hovoril o nedobrých kompromisoch, absencii energie na zložitejšie riešenia a o mantre nenásilia. Zdieľať
Rokovanie s komunistami „za okrúhlymi stolmi“ po pätnástich rokoch vnímal ako kontradiktórne, neúčinné a spiatočnícke. Langoš považoval za chybu, že za okrúhlymi stolmi sedel „Havel a jeho spoločníci spolu s komunistickými potentátmi“ a rokovali o „samoodídení“ režimu z javiska našich dejín. Videl to ako obrovskú daň nenásiliu.
Hovoril o nedobrých kompromisoch, absencii energie na zložitejšie riešenia a o mantre nenásilia. Ilustroval to voľbou Havla za prezidenta ČSSR v starom komunistickom FZ, prijatím princípu a právnej kultúry kooptácií, ktoré konzervovali v zákonodarných zboroch starorežimných poslancov, či zmenou volebného zákona.
Podľa Langoša „osudové právne akty neprijímali novozvolené demokratické parlamenty; existencia kooptovaných parlamentov umožňovala prijatie retrográdnych právnych noriem“.
Ján Langoš v kancelárii ÚPN. Foto: archív autora
Bolo chybou, že nik nebol potrestaný
Langoš poukázal i na to, že pätnásť rokov po páde komunizmu neprišlo k pomenovaniu minimálnej trestnoprávnej zodpovednosti predstaviteľov komunistického režimu a najmä že na Slovensku nebol nik z nich potrestaný nepodmienečným trestom.
Napokon o novembrovej revolúcii 1989 Langoš zapochyboval, či bola ozajstnou revolúciou. Podľa neho síce spojila rôzne pravicové prúdy, ale tie sa následne zasa oddeľovali. Podľa Langoša si mnohí komunisti vďaka neúplnosti revolúcie svoje komunistické presvedčenie podržali a zostali previazaní so svojou minulosťou.
V roku 2005 sa Langoš verejne vyjadril, že sme síce zmenili právny systém, zriadili rovnaké demokratické inštitúty právneho štátu, aké existujú v tradičných demokraciách, ale neurobili sme ešte „reformu v mysliach a srdciach“.
Podľa Langoša si mnohí komunisti vďaka neúplnosti revolúcie svoje komunistické presvedčenie podržali a zostali previazaní so svojou minulosťou. Zdieľať
V priebehu rokov po Novembri 1989 postupne menil svoj pohľad na spôsob, ako sme sa s režimom mali či mohli vyrovnať. A jeho názor sa akoby bol vyhrocoval a radikalizoval.
V tomto duchu sa na jar 2006 uskutočnila verejná diskusia, ktorá vyplavila túto Langošovu skepsu. V zrkadle stavu slovenskej spoločnosti bolo možné pochopiť sklamanie muža, ktorý tri dekády života venoval kritike a zápasu s bývalým režimom.
Langoš uviedol, že nepotrestaní komunistickí lídri a nomenklatúra sa s náskokom vrhli do získavania ekonomickej moci, a poukázal na absenciu dostatočne účinných zákonov, ktoré by boli riešili potrestanie vinníkov komunistického násilia.
Hoci prezident Havel bol zvolený aj komunistickými poslancami vo FZ, podľa Langoša „mal dekrétmi rozpustiť federálny parlament a národné rady, mal dekrétom zrušiť komunistickú stranu a zakázať členom tejto strany kandidovať v nových voľbách“.
Na otázku novinárov Langoš odpovedal, že ho najviac ťaží, že ako politik tvrdšie nevyžadoval, aby bola komunistická strana rozpustená, zbavená majetku a aby sa jej funkcionárom aspoň na sedem rokov zakázalo pôsobiť vo verejných funkciách.
Langoš chcel toto všetko v istom zmysle dohnať uplatňovaním zákona o pamäti národa, no tento jeho bohumilý historický cieľ preťala jeho predčasná tragická smrť v júni 2006. Jeho dielo – ÚPN – však pracuje dodnes.
Autor je slovenský historik, archivár a vedecký pracovník Ústavu pamäti národa. Odborne sa zameriava na prenasledovanie cirkví a občiansku rezistenciu za komunistického režimu v Československu. Je autorom monografie Ján Langoš: Od samizdatov a VPN k dokumentom ŠtB a ÚPN.
