Vláda pod vedením Roberta Fica predstavila pred pár dňami programové vyhlásenie, o ktorom v uplynulých dňoch rokoval parlament. Troch odborníkov sme požiadali, aby zhodnotili časť o vzdelávaní a školstve, za ktorú zodpovedá najmä minister školstva Tomáš Drucker.

V školstve sa v posledných rokoch rozbehli viaceré reformy. Najväčšou z nich je zmena v obsahu vzdelávania, na ktorú by mali o tri roky nabehnúť povinne všetky základné školy na Slovensku. Koalícia v programe sľubuje, že ju chce úspešne pretaviť do praxe.

Ďalšou výzvou je, že zo školstva môžu v najbližších rokoch odchádzať tisícky učiteľov, či už pre vysoký vek, alebo pre slabé platové ohodnotenie. Vláda avizuje, že chce mzdy učiteľov zvyšovať, rovnako tak aj normatívy, čiže peniaze na žiakov základných a stredných škôl.

Veľmi dôležité bude takisto to, ako sa ministerstvo školstva postaví k téme vzdelávania žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Ide o dlhodobý problém, ktorý sa môže naďalej prehlbovať.
 

Róbert Chovanculiak, analytik inštitútu INESS

Ak by som mal v stručnosti zhrnúť programové vyhlásenie vlády za vzdelávanie, tak vidieť, že ministerstvo školstva neplánuje len kúriť, svietiť a pokračovať v rozbehnutých reformách, ale má aj svoje konkrétne návrhy a niektoré z nich môžu pozitívne prispieť k fungovaniu školstva.

Program pre školstvo obsahuje tri skupiny návrhov.

Prvú môžeme označiť ako povinná jazda. Jej obsah neprekvapí, neurazí, ale pravdepodobne ani neprinesie nejaké veľké zmeny. Sú tu tradičné návrhy ako minimalizovanie administratívnej záťaže učiteľov, zlepšovanie kvality pedagogických fakúlt, komplexná digitálna transformácia škôl, dolaďovanie obsahových dokumentov či zvyšovanie atraktívnosti vysokých škôl – cez krajšie internáty, budovy a učebne.

Druhou skupinou sú zaujímavo znejúce, ale nedostatočne konkrétne návrhy. Tieto návrhy nie sú niečo, čo v minulosti politici dookola opakovali, a môžu potenciálne pomôcť školstvu, ale z jedného odseku sa nedá vydedukovať, čo presne má ministerstvo v pláne.

Napríklad plánuje zaviesť nové priebežné testovanie žiakov s cieľom, aby mali aktéri v školstve lepšie a častejšie spätnú väzbu. Ale tiež upraviť fungovanie štátnej školskej inšpekcie alebo zmeniť definíciu školy ako školskej právnickej osoby, podporiť vznik regionálnych združení škôl a transparentné pravidlá zaraďovania a vyraďovania škôl zo siete.

Dokonca ministerstvo v dokumente uvádza, že navrhuje „nahradiť pokyny a príkazy štátu pomocou a podporou“ pre učiteľov a školy. Toto sú zmeny v pravidlách hry fungovaní a tie naše školstvo potrebuje ako soľ. Ale nemáme dostatok podrobných informácií, aby sme tieto konkrétne návrhy vedeli zhodnotiť.

No a treťou skupinou sú návrhy, ktoré môžeme zhodnotiť pozitívne. Napríklad ministerstvo chce zlepšiť uplatniteľnosť bakalárov na trhu práce a navrhuje začať od seba – zmeniť kvalifikačné požiadavky a pravidlá odmeňovania zamestnancov vo verejnom sektore. Snáď sa tam počítajú aj učitelia.

Ďalej napríklad pri celoživotnom vzdelávaní nefantazíruje o ďalšom uhrádzaní rôznych školení a kurzov, ktoré v minulosti stáli desiatky miliónov eur a efekt bol žalostný. Navrhuje zavedenie individuálnych vzdelávacích účtov.

Riziko vidím v tom, že odporúča zohľadniť úlohu vysokých škôl ako poskytovateľov tohto vzdelávania. Problém je v tom, že mnoho vysokých škôl a ich odborov má veľmi slabú uplatniteľnosť na trhu práce a často vzdeláva pre vzdelanie, nie pre jeho užitočnosť. No a ministerstvo navrhuje tiež vytvoriť finančné nástroje na riešenie odmeňovania učiteľov v regiónoch a učiteľov nedostatkových predmetoch. To je niečo, na čo čakáme už roky.

Komplexné hodnotenie PVV vyžaduje ešte spomenutie štvrtej skupiny obsahujúcej návrhy, ktoré mali byť súčasťou vyhlásenia, ale nie sú.

Ide predovšetkým o dlhodobé opatrenia. Väčšina návrhov ministerstva školstva je totižto krátkodobých a len pár ich je strednodobých. Počet dlhodobých opatrení je nula. Vzhľadom na zotrvačnosť fungovania školstva sú to práve dlhodobé opatrenia, ktoré majú šancu niečo zmeniť a vniesť nový vietor do vzdelávania.

V zahraničí sa na to využíva napríklad zavedenie nového typu autonómnych škôl, ktoré majú vysokú mieru slobody, ale zároveň musia dosahovať nejakú minimálnu úroveň kvality vzdelávania. Tu by sa mohlo využiť nové navrhované testovanie. Pretransformovať na tento nový typ škôl sa môžu aj všetky existujúce verejné, súkromné a cirkevné školy. Ide tak o reformu, ktorá nenúti všetkých aktérov v školstve k nejakým zmenám, ale len umožňuje vystúpiť z preregulovaného školstva tým aktívnym, šikovným a inovatívnym ľudom, ktorí chcú robiť veci inak. A takto vytvára potenciál niečo dlhodobo v školstve zmeniť.

Čítajte tiež

Manažérske schopnosti nemusia stačiť Druckera čaká na školstve toľko problémov, že sa ani nedá povedať, kde má začať

Adam Takáč

Schopný manažér a technokrat, ktorý vzbudzuje nádej. Takto zväčša hodnotia Tomáša Druckera.

Branislav Pupala, profesor pedagogiky

Znenie téz o vzdelávacej politike je spracované tak, že zrejme nikoho v ničom neurazí, nepodráždi, nevyruší a nevyvolá nesúhlas či konflikt. Nájde sa v ňom každý, lebo pokrýva všetky dôležité segmenty rezortu. Za touto skutočnosťou asi stojí to, že nové vedenie ministerstva odštartovalo svoju činnosť početnými stretnutiami s reprezentantmi rôznych organizácií, asociácií, združení, ktoré pokrývajú hlavných aktérov vzdelávacieho prostredia a ktoré boli skutočne vypočuté.

Program sa dotýka naozaj všetkého, čo tvorí piliere vzdelávacieho systému: od raného vzdelávania cez základné a stredné školy až po vysoké školy, neformálneho (mimoškolského) vzdelávania, celoživotného vzdelávania, vzdelávania učiteľov a ich profesijného rozvoja, vedy a výskumu atď. Punc aktuálnosti dodáva deklarovanie záujmu o podporu inkluzívneho vzdelávania, ochranu duševného zdravia, podporu telesnej a športovej výchovy. Bez toho, aby som zatiaľ hodnotil kvalitu a dôveryhodnosť spracovania uvedených súčastí programu, pozitívne hodnotím skutočnosť, že program sa vyhol politicky síce háklivým, ale zo systémového hľadiska v skutočnosti nepodstatným témam, ako je ideologické nastavenie sexuálnej výchovy či pôsobenie tretieho sektora v niektorých súčastiach vzdelávania.

Z hľadiska tematického pokrytia vzdelávacieho prostredia je program vlastne v poriadku, nevynecháva nič zásadné. No inak sa program ukazuje, keď v ňom hľadáme, čo konkrétne máme a môžeme od vlády a ministerstva očakávať, aké konkrétne opatrenia príjme a akými nástrojmi ide vzdelávací systém zlepšovať, lebo k tomu sa vlastne vo všeobecnosti zaväzuje. V tomto treba hľadať pointy programu, no práve v tom je vlastne výrazne prázdny.

Keď ideme bod po bode, tak sa síce dočítame, že vláda chce „prijať opatrenia“, „pripraví nástroje“, „skvalitní vzdelávanie“, „zavedie poriadok“, „podporí“, „zefektívni podporu“, „pripraví opatrenia“ na to alebo ono, no nedozvieme sa nič konkrétne o tom, aké sú to opatrenia, ako podporí, ako skvalitní a akými nástrojmi to či ono vykoná. Niet sa čoho chytiť, niet sa o čo oprieť a všetky sľuby si môžeme vyložiť, ako len chceme.

V programe v tomto zmysle niet žiadneho záväzku a ničoho takého, z čoho by sa dal urobiť odpočet toho, ako sa program napĺňa. Vôbec už nehovoriac o tom, že chýba akékoľvek zmienka, ako budú sľuby finančne kryté, najmä v situácii, keď vláda konštatuje, že verejná kasa je v kríze. Zvedaví na to budú najmä učitelia, ktorí budú očakávať sľubovaný „každoročný rast miezd“.

Príliš veľa sľubov a príliš málo konkrétnych opatrení a vyjadrení konkrétnych nástrojov na riešenia je asi základnou charakteristikou tohto programu. Tou druhou je to, že program je síce optimistický a vyvoláva nádej, v skutočnosti je málo ambiciózny a neprináša žiadne systémovejšie riešenia a návrhy.

Pohybuje sa v známych schémach a vodách, má akoby udržiavací charakter a je bez konkrétnejšej vízie, tá sa odkladá až na čas po roku 2030. Chce len „zlepšiť“ či „upratať“ v tom, čo je tu a teraz, hoci vieme, že tu a teraz je neudržateľné napríklad pri stredoškolskom vzdelávaní, rovnako aj pri vysokoškolskom vzdelávaní, ale trebárs aj pri neformálnom vzdelávaní.

Niet sa čoho chytiť, niet sa o čo oprieť a všetky sľuby si môžeme vyložiť, ako len chceme. Zdieľať

A aj pri tom zlepšovaní je nástrel všeobecných nástrojov vo vyhlásení niekedy koncepčne chybný a vecne nesprávny. Pri stredných školách je nezmyselné sľubovať, že sa pripraví „nový program pre stredné školy“. Stredné školy totiž nemajú jeden program. Tie „odborné programy“, ktoré sú zmienené, sa zase nedajú zatraktívniť novelou zákona o odbornom vzdelávaní. Záväzky, ktoré vyhlásenie obsahuje vo vzťahu k stredoškolskému vzdelávania, sú nedôveryhodné a nič zásadné neriešia.

V podstate jediné veľmi konkrétne opatrenie, ktoré v programe nachádzam, sa týka predškolského vzdelávania. To sa týka chronicky známej požiadavky, aby sa zaviedlo normatívne financovanie materských škôl. Je tu sľub, že toto sa zavedie. Dôveryhodnosť však znižuje nezmyselné konštatovanie, že na úrovni raného a predškolského vzdelávania dôjde k „zjednoteniu vzdelávacích programov“. Vláda a súčasné vedenie ministerstva zjavne nevie, že niet čo zjednocovať.

Vzdelávací program pre materské školy je totiž len jeden a „jasle“ nemajú žiadny. Druhým konkrétnejším opatrením je sľub o zavedení „individuálnych vzdelávacích účtov“ v rámci celoživotného vzdelávania. Netušíme však, ako budú saturované a ako majú systém spružniť.

Takýchto pochybení nájdeme vo vyhlásení viacero a je ich celkom dosť, nejdem ich tu teraz vypočítavať. Je tam aj množstvo viet a téz, ktorým vôbec nerozumieť, nedá sa tušiť, čo sa za nimi skrýva, a teda politicky i vecne majú nulový význam. Za všetky napríklad to, že ministerstvo „zefektívni podporu vzdelávacích a kariérnych ciest žiakov a študentov na všetkých stupňoch škôl“. Tuší niekto, o čo ide?

Meniť by sa malo viacero zákonov, mali by dokonca vznikať nové, no nedá sa vyčítať, čo konkrétne majú obsahovať, čo chcú vecne riešiť a aký bude ich skutočný zmysel, najmä keď, ako som už konštatoval, zásadnejšie zásahy do systému sa na základe vyhlásenia očakávať vôbec nedajú. Zmena zákonov je nástroj a nie cieľ, čo platí aj pre iné tézy programu, kde uvádzané nástroje nemajú vzťah k deklarovaným cieľom, ktorým majú slúžiť.

Akási prílišná opatrnosť a nezáväznosť vyhlásenia v časti vzdelávacej politiky môže znamenať čokoľvek, možno naozaj aj zlepšenie existujúceho systému, no možno aj výraznú, dobre manažovanú stagnáciu a premrhanie ďalších štyroch rokov. Povaha vyhlásenia umožňuje aj jedno aj druhé.

Dobromyseľnosť a nekonfliktnosť programu zásadným spôsobom narúša jeho vecná povrchnosť a odborná chybovosť. Program by možno obstál ako volebný program politickej strany, ako súčasť programového vyhlásenia už obstojí pomenej.

Čítajte tiež

Premiér Fico a školstvo Dôležité reformy nespomína, rieši štátne sviatky a vlastenectvo u žiakov

Adam Takáč

Na vysoké školy by nemali chodiť štvorkári a dostať sa tam iba preto, lebo nerobia prijímačky, hovoril šéf Smeru po stretnutí s ministrom Druckerom.

Igor André, vedie neziskovú organizáciu Kežmarská platforma pre sociálne začlenenie. Pôsobil ako učiteľ v programe Teach for Slovakia

Bohužiaľ musím konštatovať, že vládny program je v oblasti vzdelávania detí zo sociálne znevýhodneného prostredia (resp. z marginalizovaných komunít) jedna obrovská blamáž (koniec-koncov ako celá samostatná kapitolka o inklúzii marginalizovaných rómskych komunít).

Nachádzajú sa tam takéto formulácie: „Vláda zvýši mieru zaškolenia detí v ranom veku. Cieľom bude zlepšiť pripravenosť všetkých detí na ďalšie stupne vzdelávania. Súčasťou snahy budú opatrenia na reálne zabezpečenie miesta v predprimárnom vzdelávaní v materskej škole.“

Ďalej: „... všetky deti na Slovensku musia mať príležitosť nájsť si v dospelosti zamestnanie, viesť dôstojný a spokojný život. Vláda skvalitní vzdelávanie detí z prostredia generačnej chudoby...“

Ja to čítam tak, že čím menej ministerstvo vie, čo ide reálne robiť, tým vágnejšie formuluje svoje predstavy.

Vláda predkladá svoj program našim zástupcom v parlamente, poslancom, cez ktorých sa zodpovedá nám občanom.

Ak by som sa ja ako zástupca mimovládnej organizácie uchádzal o dôveru správnej rady donora cez projekt s takto naformulovanými cieľmi, tak by som si urobil takú hanbu, že v živote by som nechcel stretnúť ani jedného člena tej správnej rady.

Je šialené, že orgán ústrednej štátnej správy so všetkými výkonnými a finančnými možnosťami prepožičanými od nás občanov si dovolí predstúpiť pred nás, svoju správnu radu, a bez hanby predložiť tento zhluk slov s nulovou výpovednou hodnotou.

Čoho sa tam dá chytiť, aby mohol ktorýkoľvek občan brať ministra na zodpovednosť?

Asi je čas, aby sa zákonodarcovia zamysleli nad tým, že programové vyhlásenie by malo mať zákonom predpísanú štruktúru, ktorej bezpodmienečnou súčasťou musia byť merateľné ciele v horizonte jedného volebného obdobia.