Čiernou morou pre všetkých, čo majú nejaké úspory, je strata hodnoty peňazí. Vysoké sumy v excelových tabuľkách nie sú výhrou, ak si za ne môžete kúpiť čoraz menej.

Inflácia je postrachom ekonómov aj bežných ľudí. Máme v živej pamäti ten šok pri pohľade na cenovky základných potravín spred pár mesiacov. Komu to nie je ľahostajné, hľadá taký bankový produkt či investíciu, aby hodnota jeho finančného majetku neklesla. Bez aktivity a kreativity sa nedá pomýšľať na budúcnosť.

Ježiš v jednom príbehu hovorí o troch sluhoch, ktorým majiteľ zveril určitú sumu peňazí v dôvere, že s ňou budú dobre narábať a tento majetok zveľadia. Obchodníci a finančníci dobre vedia, že obracať peniaze tak, aby prinášali čo najvyšší výnos, je riadna alchýmia.

Na úspech sú potrebné nielen znalosti, skúsenosti, ale aj intuícia či povestné šťastie. V spomínanom príbehu prví dvaja dokázali majiteľovi ukázať stopercentný výnos. Ten posledný sa správal naozaj konzervatívne a zaujal „ponožkovú“ taktiku. Peniaze odložil, a keďže sa bál s nimi čokoľvek robiť, tak ich majiteľovi jednoducho vrátil, za čo ho, samozrejme, nepochválil. Takýchto ľudí nie je málo: nedôverujú bankám a najradšej majú hotovosť pod vankúšom či v ponožke. Úroky síce nemajú žiadne, ale zase hotovosť na dosah.

Každý človek má v živote nejaké úlohy. Závisia od jeho veku, životnej situácie a ďalších okolností. Dieťa je žiakom a má si plniť školské povinnosti. Aspoň sa snažiť. Učiteľ snahu zvyčajne ocení, ale ak nevidí záujem, žiaka ľutovať nebude. Aktivita s kreativitou odlišovali tých dvoch sluhov z evanjelia od toho tretieho.

Každý dostal určitú sumu peňazí primerane svojim skúsenostiam a mal ich nejako zhodnotiť. Každý mohol byť aktívny a s touto úlohou zápasiť. Dvaja to skúsili a obstáli, tretí sa o to ani nepokúsil.

„Mohol spraviť aspoň niečo, aspoň sa o niečo pokúsiť, ale on nespravil nič.“ Zdieľať

Život je Božím darom, ale je nepredvídateľný. Netušíme, čo bude o hodinu či o mesiac. Máme však svoje malé životné úlohy. Ako otcovia, mamy, kňazi, deti, študenti, zamestnanci, farníci, občania. Máme urobiť všetko, aby sme v nich obstáli. Každý je nenahraditeľný a môžeme urobiť veľa dobrého. Tie úlohy sa postupne menia.

Začíname ako deti a žiaci, pokračujeme ako rodičia a zamestnanci a neskôr sa stávame dôchodcami a starými rodičmi. Kto berie vážne svoju „rolu“ žiaka, ten je väčšinou zodpovedný aj ako zamestnanec. Ak sme sa s úctou a láskou správali ako deti k rodičom, je veľmi pravdepodobné, že tieto postoje dokážeme odovzdať aj svojim deťom a dobre ich vychovať.

Všetko má svoj čas a postupnosť. Aj v parlamente väčšiu dôveru vzbudzujú tí zástupcovia občanov, ktorí boli aktívni už ako poslanci na miestnej či krajskej úrovni.

Jedna vec je istá. Zvládanie akejkoľvek životnej úlohy si vyžaduje aktivitu a kreativitu. Nebyť len pasívnym prijímateľom. Samotný majiteľ v Ježišovom príbehu pri hodnotení prvých dvoch sluhov zvýraznil, že boli „verní v malom“, čiže starostliví, zodpovední, aktívni a kreatívni. Preto im ponúkol väčšiu zodpovednosť.

Ten tretí zlyhal na celej čiare. Že mu chýbala odvaha, to by sa dalo pochopiť. Mohol spraviť aspoň niečo, aspoň sa o niečo pokúsiť, ale on nespravil nič. Takáto pasivita pri narábaní s darovaným bola odmietnutá.

Niet človeka bez talentov či bez životnej úlohy. Môžeme žiť v rôznych okolnostiach, niektoré môžu byť skutočne ťažké, ale to nám nemôže brániť, aby sme sa so svojím životom, svojou „úlohou“ pokúsili niečo urobiť. Každý človek v niečom vyniká.

Nikto nie je neschopný alebo odkázaný zostať celý život v pasivite. Ešte aj tí, ktorí z objektívnych príčin nemôžu produkovať pre spoločnosť materiálne hodnoty, môžu byť aktívni a kreatívni pri odovzdávaní toľkých duchovných dobier.

Žiť je výzva na aktivitu a kreativitu. Drobné pozemské úlohy slúžia nielen na pozemský kariérny postup. Ak žijeme statočne a zbožne, každá zvládnutá životná rola je prostriedkom k definitíve: stretnutiu s Pánom.