Bolo to tak, že vlani získala Nobelovu cenu za literatúru – tak trochu prekvapivo – Annie Ernaux, francúzska ikona ľavicových intelektuálov, politikov a aktivistov.

V kinách sa aj u nás v tom čase práve premietal film Udalosť, ktorý vznikol na základe jej knihy a ktorý opisuje, aké ťažké to mali v prvej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia mladé ambiciózne ženy z chudobnejších rodín, ak sa im prihodilo, že otehotneli.

Netrúfali si mať popri štúdiu dieťa. Báli sa, že skončia ako slobodné matky a nikdy sa nevymania zo sociálneho prostredia, ktorého súčasťou už nechcú byť.

Annie Ernaux opísala vlastnú skúsenosť, keď ako študentka išla na „kuchynský potrat“, lebo oficiálne interrupcie ešte neboli možné.

Kniha aj film potom veľmi naturalisticky opísali, aké hrôzy sú s tým spojené, a tak sa autorka stala poprednou bojovníčkou za práva žien na umelý potrat.

Čítajte tiež

Laureátka Nobelovej ceny za literatúru Bojovníčka za interrupcie, spisovateľka, žena, matka

Eva Čobejová

Nobelovu cenu za literatúru získala tento rok Annie Ernaux, francúzska ikona ľavicových intelektuálov, politikov a aktivistov.

Annie Ernaux zaujala aj svojím neskorším dielom, keď opísala vlastnú skúsenosť ženy tesne pred šesťdesiatkou, ktorá si našla milenca o tridsať rokov mladšieho. Stala sa tak akýmsi guru najmä pre mladé umelkyne či intelektuálky z progresívne naladeného tábora, pre ktoré vek nehrá rolu.

Možno príliš špekulujem, ale zdá sa mi, akoby si nobelovský výbor uvedomoval, že toto rozhodnutie udeliť cenu Annie Ernaux treba vyvážiť niečím odlišným, aby ctihodná porota nevyzerala ako progresívna úderka, ktorej nejde o literatúru, umenie, ale o idey, ktoré autori cez svoje dielo šíria.

Menšinový jazyk nie je problém

Možno naozaj priveľmi špekulujem, ale zdá sa mi, že práve pre akési vyváženie Annie Ernaux porota vyberala tohto roku inak. Nezamerala sa pritom na ázijské ženy či na afrických autorov, ale ostala v Európe a cenu dostal muž, Nór, prozaik, dramatik, básnik, esejista Jon Fosse.

Človek bohatého talentu a intelektu, ktorý kráčal vlastnou cestou, v niečom aj výrazne proti prúdu súčasnej intelektuálnej elity Európy.

Má za sebou úctyhodné dielo, je to okolo päťdesiat kníh, a písal básne, dramatické diela, eseje aj prózu.

Jon Fosse je pre nás zaujímavý z viacerých hľadísk.

Je Nór, teda je príslušníkom národa, ktorý má vyše päť miliónov obyvateľov, čím sa podobá Slovensku.

Lenže je tu ešte jedna špecialita, Jon Fosse píše v menšinovom jazyku, tzv. novonórčine, čo je jazyk postavený na pilieroch západonórskych dialektov. Tento jazyk aktívne používa asi pol milióna ľudí, ale v zásade je zrozumiteľný pre všetkých, čo ovládajú aspoň jeden zo škandinávskych jazykov.

Fosse tvrdí, že menšinový jazyk nie je problém, keďže aj jeho dielo bolo preložené do vyše štyridsiatich jazykov.

Fosse okrem toho bohato čerpá z prírodných a kultúrnych reálií západného Nórska, odkiaľ pochádza, to sú ostrovy, fjordy, malé prístavy a rybárske osady. Život je tu tvrdý, ale Fosse ukazuje aj silný vzťah ľudí z týchto neľahkých prírodných podmienok k svojmu domovu.

Vo Fosseho knihách vidíme, že ten život je tam naozaj drsný, ale zároveň je to kraj s meditatívnou atmosférou pobrežnej krajiny, kde má svoje miesto aj tajomstvo a mystika.

Slovenčina je veľkým jazykom

Ale Jonovi Fossemu je zároveň veľmi blízke aj Slovensko, má totiž slovenskú manželku Annu, ktorá roky prekladá diela svojho manžela do slovenčiny a dôkladne vysvetľuje zdroje inšpirácie, spôsob uvažovania, vnútorný vývoj či umelecké metódy svojho manžela.

Jona Fosseho zaujíma aj krajina, odkiaľ pochádza jeho manželka. Dokonca sa pokúšal naučiť po slovensky.

V texte Slovensko a Nórsko, ktorá vyšla v slovenskom výbere jeho esejistickej tvorby, píše:

„Slovensko sa pre mňa istým spôsobom stalo mojím druhým domovom. Je však zvláštne cítiť príslušnosť ku krajine, byť takpovediac jej súčasťou – keďže moja manželka je Slovenka a naša dcéra je tým tiež spolovice Slovenka – a zároveň byť vo vzťahu k nej takpovediac bez jazyka. Pokúšal som sa naučiť po slovensky, ale prechod od germánskych jazykov k slovanským sa ukázal príliš náročný, nad rámec mojich možností, tak sa všetok súvis medzi mnou a Slovenskom deje cez sprostredkujúci jazyk, či už jeden zo škandinávskych jazykov, alebo cez angličtinu alebo nemčinu.“

Koľko bolo spisovateľov s Nobelovou cenou, ktorí by sa boli pokúšali naučiť po slovensky? (Iný nórsky nobelista Bjørnstjerne Bjørnson bol Slovákom blízky, bol to veľký bojovník za slovenský jazyk a proti národnostnému útlaku Slovákov, ale zrejme nemal ambíciu zoznámiť sa bližšie s týmto jazykom.)

Fosse v tejto eseji píše aj o svojej túžbe, aby spolu s manželkou mohli urobiť „to málo, čo je v našich silách, aby sa slovenská literatúra dostala za slovenskú jazykovú hranicu“.

Napríklad aj preklady do novonórčiny môžu prispieť k tomu, aby sa slovenská literatúra stala vo svete známejšou, lebo Jon Fosse tvrdí, že do tej miery, do akej som mal možnosť do nej preniknúť, má pôsobivo vysokú úroveň“.

Fosse dokonca tvrdí, že väčšina tej najlepšej literatúry sa píše v „menších“ jazykoch. Lebo tieto jazyky, ktoré „nemajú žiadny samozrejmý status“, musia bojovať za to, aby existovali, keď aj nie vo všeobecnosti tak v krajine, v ktorej sa nimi píše. Preto sa takáto „menšia literatúra“ prejavuje zanovito ako tá najlepšia a najsilnejšia.

A preto sa vraj podľa Fosseho slovenská a nórska literatúra držia na takej vysokej úrovni, na akej sú.

On sám prejavil obdiv, aké pôsobivé množstvo literatúry sa prekladá do slovenčiny, a „z tohto hľadiska je slovenčina veľkým jazykom“ a je vďačný, že vďaka prekladom sa aj on istým spôsobom stáva čoraz väčšou súčasťou Slovenska.

Túto krásnu oslavu „menších jazykov“ napísal Jon Fosse v Hainburgu an der Donau v roku 2016.

Fosseovci totiž trávia časť roka v susednom Hainburgu. Bol to vraj kompromis. Je to blízko Slovenska, ale Jon Fosse tu nemá takú jazykovú bariéru ako na Slovensku, keďže tá slovenčina mu nešla.

Niektorí v Hainburgu usadení Slováci si pri prezeraní fotografie nového nobelovského spisovateľa s prekvapením uvedomili, že tohto pána predsa občas vídavajú na katolíckych omšiach v miestnom kostole. O jeho umeleckom renomé pritom vôbec nič netušili.

Jon Fosse nechce byť centrom pozornosti.

V jednom texte napísal, že chce byť ako ostatní a chce aj to, aby mu bolo „umožnené pokojne žiť, samému so sebou, s mojimi blízkymi, s mojím písaním“.

Nie je to človek, ktorý by rozdával rozhovory, pritom však o sebe, svojej ceste, svojom vnímaní umenia či religiozity napísal veľa vo svojich esejach či v knižnom rozhovore.

Postpuritanista

Jon Fosse má za sebou zaujímavú duchovnú cestu.

Jeho starý otec pochádzal z malého ostrova Skjolde, kde mali silné postavenie kvakeri, a kvakerstvo ho ovplyvňovalo celý život. O tomto dôležitom mužovi svojho života Fosse píše: „Inak sa na život díval s istou nedogmatickou religióznosťou, bol usilovným čitateľom Biblie, jednako svätosväte presvedčený o tom, že reinkarnácia je realita, a radikálnym socialistom, respektíve komunistom bol až do konca života.“

Hoci sa starý otec ocitol v centre rôznych historických udalostí od vojen až po revolúcie, príliš ho vraj nezaujímalo, ako svetové dejiny menili smer. „Skôr ho zamestnávalo poznanie, ku ktorému vtedy dospel, že vzájomné prepojenie duší kdesi ďaleko za hranicami sveta dodáva ľuďom na svete dôstojnosť. Rozporuplnejšieho človeka, než bol môj starý otec, som v živote pravdepodobne nestretol.“

Tento predok mal na Jona Fosseho určite silný vplyv. Istý čas sa preto aj hlásil ku kvakerom.

Ale dôležitá bola aj stará mama, ktorá pochádzala z gazdovstva položeného vysoko v horách v kraji Hardanger. V mladosti prežila dôležitý mystický zážitok, „všetko bolo prestúpené čímsi žiarivým, povedala, všetko bolo akoby rozjasnené a presvetlené a ona sa cítila ako súčasť väčšej súvislosti, ktorú nedokázala opísať, jednoducho to iba zažila a nevedela o tom veľmi hovoriť“.

Ale „pochopila a viac nebolo treba“. Fosse píše: „Stará mama chodila do kostola, do ženského spolku a na modlitebné stretnutia. Doposiaľ je zrejme tým najlepším človekom, akého som kedy spoznal.“

A k starým rodičom ešte dodá: „Môj starý otec a moja stará matka. Oboch ovplyvnili odlišné stránky nórskeho puritanizmu, ktoré možno nazvať kvakerstvom a pietizmom. Obaja nosili v mysli mystické poznanie, ktoré riadilo tak život, ako aj myseľ. Obaja, dnes už mŕtvi, mi boli blízki. A obaja asi mali pravdu.“

To sú zrejme kľúčové zdroje Fosseho literárnej tvorby, sám aj priznáva, že ho okrem hudby najviac ovplyvnil nórsky puritanizmus, lebo je tam veľa spojení s jeho románmi, hoci sa skôr považuje za „postpuritanistu“.

Jon Fosse. Autor: Niklas Elmehed/Nobel Prize Outreach

Smrť realistického románu

Jeho duchovná cesta však bola zložitejšia.

Vyrastal v kraji, kde sa pietistické hnutia nikdy úplne nepresadili, ale kde mali zreteľný vplyv na svet kultúry, ktorej sa stal súčasťou.

Formovanie miestnym kňazom či učiteľom náboženstva však v ňom zanechalo iba zlé spomienky. S týmto typom kresťanov nechcel mať nič spoločné. „Ak si chce (človek) zachovať vzťah k tomu, čo je božské, nevyhnutne sa musí otočiť chrbtom a odísť preč. Konkrétne u mňa tento typ kresťanov docielil, že som niekoľko rokov sám seba vyhlasoval za pohana.“ Vystúpil dokonca aj z cirkvi.

A začal svoju impozantnú literárnu kariéru.

V roku 1998 o ňom literárny vedec Øystein Rottem napísal: „Východiskom jeho tvorby je uznanie toho, že Boh je mŕtvy. V súvislosti so svojím literárnym debutom Fosse sám seba nazval modernistom a vyhlásil, príznačne pre svoju dobu, rozsudok smrti nad realistickým románom.“

V tom istom texte sa však píše, že Fosse, podobne ako iní modernisti, stav súvisiaci so symbolickou smrťou Boha, teda stratu zmyslu a odcudzenie sa skutočnosti, neprijíma so súhlasom – naopak: jeho texty svedčia o smútku nad touto stratou a sú melancholickým výrazom hľadania zmyslu vo svete, v ktorom už žiadneho Boha niet.

Také boli jeho literárne začiatky. A vďaka svojmu talentu sa presadil rýchlo.

Iný literárny vedec si zase všimol, že Fosse sa predsa len z prúdu modernistických autorov vymykal. Lebo ak ľudia očakávajú od spisovateľa, že má bojovať za konkrétnu vec, tak Fosse ich objednávku nesplní. „Píše o tom, čo je podstatné – o ľudskom bytí v rámci hraníc smrteľnosti a o veľkých tajomstvách života.“

Cirkev potrebuje umenie

O tom, ako sa z intelektuála, ktorý nebol veriaci, stal religiózne založený autor, napísal vo svojej eseji Negatívna mystika toto: „... už niekoľko rokov ma sprevádza domnienka, že aspoň v mojom ponímaní existuje určitá súvislosť, aby som to vyjadril takto neurčito, medzi tým, čo niektorí zažívajú v rôznych náboženských spoločenstvách, prípadne, ako tvrdia iní, v prírode, a tým, čo zažívam ja, keď píšem, inak povedané práve písmo mi otvorilo cestu k religiozite a urobilo zo mňa religiózne založeného človeka, a niektoré spomedzi mojich najhlbších skúseností možno nazvať mystickými, čo som pochopil až postupom času. A tieto mystické skúsenosti sa viažu k písaniu. V mojom prípade je to teda tak, že z pohodlia ateizmu ma nevyviedol ani život, ktorý som doposiaľ žil, ani to, čo som doposiaľ mal možnosť zažiť v súvislosti so smrťou, ale práve písanie, dni a roky strávené vlastným písaním, v rámci ktorých som sa utiekal k písmu, v tých najšťastnejších okamihoch strávených na vnútornej strane jeho hraníc, v ňom. Práve písanie ma premenilo a rozložilo nadradenú istotu, ktorú nahradilo pokorným vedomím o tom, že som odovzdaný napospas, do rúk ostatných, do rúk čohosi iného. Tým, čím som, som iba na základe východiskovej podmienky, ktorou je milosť toho či onoho.“

Fosse najprv našiel cestu do protestantských cirkví, ale napokon zakotvil v Katolíckej cirkvi, kam ho obrazne povedané doviedol stredoveký dominikánsky mních Majster Eckhart.

O jeho duchovnej ceste je aj kniha rozhovorov s nórskym teológom Eskilom Skjeldalom Mystérium vo viere (2015), kde Fosse spája svoju osobnú skúsenosť konvertovania s úvahami o podstate umenia, literatúry a mystického zážitku.

Je presvedčený, že „umenie je rozhodujúcim spôsobom dôležité, pretože je jedným z mála miest, ktoré udržiavajú duchovno v spoločnosti, vystavovanej pokusom o jej pretvorenie na materializovanú, byrokratizovanú a podľa možnosti čo najviac ‚pozitivistickú‘.“

Podľa Fosseho umenie udržiava tento duchovný priestor, bez ktorého nie je možná ani skutočná, respektíve opravdivá viera. „Myslím si, že práve toto mal na mysli pápež Ján Pavol II., keď v Liste umelcom uviedol, že ak aj umenie nepotrebuje cirkev, tak potrebuje cirkev umenie.“

Začítať sa do Fosseho

Do slovenčiny máme teda preložené aj Fosseho prozaické knihy a práve prózu považuje aj on sám za to najdôležitejšie, akoby sa práve tam, a ani nie tak v esejach či divadelných hrách (hoci je mimoriadne úspešný dramatik), dostal najďalej vo svojom písaní a v autorskom hľadaní.

V jednej svojej eseji poznamenal, že v silnej literatúre sa človek neučí žiť, ale zomierať. A to vystihuje aj dve jeho diela, ktoré som prečítala v slovenskom preklade.

Trilógia je príbeh o dvoch mladých milencoch. Mohla by to byť krutá sociálna dráma, lebo mladučkí Asle a Alida sú chudobní ľudia v drsnom svete, zažívajú hrozné veci, chýba im rodinné zázemie aj prostriedky na život, nestretávajú ani veľa dobrých ľudí, skôr tvrdých, bezcitných, a rýchlo sa im narodí dieťa. Nestihli ani svadbu a už sú rodičia, tak sa to udialo. Ale medzi nimi je veľmi silné spojenie, niečo, čo presahuje celý ich príbeh.

Alse cíti zodpovednosť za svoju rodinu, nechce sklamať milovanú Alidu, chce sa postarať o syna, tak sa odhodlá aj na hrozné veci. Ale vyznenie toho príbehu nie je ťažké či pesimistické. 

Hoci sa tam vraždí a popravuje, aj tak je to veľmi silný a povznášajúci príbeh o láske, ktorá tých dvoch mladých ľudí zasiahla výnimočným spôsobom a dala ich životu až mystický rozmer.

Krásnou knihou, ktorú človek prečíta rýchlo, ale ostane mu dlho v pamäti, je novela nazvaná Ráno a večer.

Najprv sa čitateľovi zdá, že to bude náročné čítanie – autor má svoje diela intelektuálne dokonale premyslené a poskladané. Spočiatku môže byť z tej formy aj zmätený, ale Fosse sám odmieta nálepku, že by bol „ťažkým“ autorom. „Existujú ťažkí autori, ale ja k nim nepatrím, čo píšem, môže byť nezvyčajné, ale že píšem ťažko, tomu nerozumiem. Naopak, snažím sa písať tak jednoducho, ako len viem.“

Keď po pár stranách čitateľ pochopí spôsob rozprávania, zvykne si na ten jazyk, už ho to vtiahne a už ani nevníma, že vetám chýba bodka alebo že sa niektoré vety opakujú a že autor rozbíja chronológiu deja a nevedie čitateľa príbehom lineárne.

Ale čitateľ sa v tom nestratí.

Tam, kde nie sú žiadne telá

Rybár Johannes sa na začiatku knihy narodí. Sme pri tom, ako jeho otec Olai pomáha pôrodnej babici, ako Johannes dostáva svoje meno a ako jeho otec rozmýšľa o celej tej udalosti, ale aj o behu života, o Duchu Božom, ktorý je úplne vo všetkom a všetkému dáva zmysel a farbu. Možno sú to teologicky naivné či zmätené úvahy, ale rybár Olai práve v tejto chvíli má potrebu uvažovať o tom, ako funguje svet, do ktorého sa rodí jeho syn, ako tu zápasí Duch Boží a vôľa satanova a či je Boh vševediaci a všemocný.

A zatiaľ babica robí svoju prácu a jeho žena porodí syna.

Na svete je Johannes, bude rybár ako jeho otec, čím iným by v tomto kraji bol? Ale aký život bude viesť?

Potom príde hneď druhá časť, teda po ráne príde večer. Johannes je už starý muž. Ostal sám, jeho žena umrela, deti sú odchované a samostatné, nežije už ani jeho najlepší priateľ a Johannes takisto pomaly odchádza. Zažijeme deň, v ktorom sa to udeje.

To odchádzanie je krásne. Starý muž umrel-neumrel, to čitateľovi nie je hneď jasné, ale niečo tuší.

Johannes sa v to ráno cíti výborne, nič ho nebolí a všetko okolo neho je akési skrásnené, prežiarené, ľahké. Ešte sa naraňajkuje, prechádza sa po miestach, kde prežil takmer celý život, ide do prístavu, povozí sa na rybárskej lodi, stretáva miestnych ľudí, aj tých, ktorí sú už mŕtvi, a čitateľ sa popritom dozvie, aký život ten muž žil.

Tvrdo pracoval, lovil ryby, aby mohol zabezpečiť rodinu. Žil pekne so svojou ženou, vychoval poriadne deti a mal aj dobrého priateľa, s ktorým toho veľa zažili a rozumeli si.

Johannes miloval svoju rodinu, svoju obec, prístav, loď, mólo, svoju prácu, všetko to mal rád, ale je čas odchodu.

Ten je zvláštny, ale krásny.

Nepatrí sa prezrádzať, ako Johannes odchádza na loďke do druhého sveta, ale ostane vo vás pocit krásy, tajomstva, áno, aj mystiky. A najmä niečoho vznešeného, lebo umiera muž, ktorý vlastne žil dobrý život.

Odchádza tam, kde „nie sú žiadne telá, a tak tam nie je ani bolesť“ a nie je tam ani dobre, ani zle, tam je to veľké a pokojné a trochu chvejivé...