Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Umenie Svet kresťanstva
30. november 2023

Umelec Ján Kováč

Ak máme v kostoloch toľko nevkusu, odpoveďou má byť kvalita

„Terajší pápež je ako moderné umenie. Dáva ľuďom krídla,“ hovorí tvorca obrazov, vitráží a reštaurátor Ján Kováč.

Ak máme v kostoloch toľko nevkusu, odpoveďou má byť kvalita

Vitráž. Foto: Ján Kováč

V júli sa začal Rok kresťanskej kultúry. Svet umelcov patrí medzi novodobé periférie. Ak ich navštívi lúč evanjelia, vznikajú artefakty, ktoré oslovujú široké publikum. Ján Kováč, tvorca obrazov, vitráží i reštaurátor umeleckých skvostov, hovorí o syntéze umenia a viery.

Kedy ste našli pevné puto s umením?

Hoci je to stále nejaký proces, viem, že prvýkrát som sa zamiloval do výtvarnej tvorby v piatom ročníku základnej školy. Rok predtým som mal z výtvarnej výchovy trojku a odvtedy boli samé jednotky.

Zlá známka možno bola aj preto, lebo som si čmáral v zošite hocikde, aj za okrajom. Vtedy učiteľka na mňa kričala. Keď došlo k tomuto zvratu, na výtvarnej som sa stal suverénom, čo ocenili aj moji spolužiaci.

Rád hovoríte, že ste umenie neštudovali profesionálne...

Nebol som najlepší žiak a moje výsledky mi nedovolili dostať sa na ŠUP-ku, školu umeleckého priemyslu. Mal som však učiteľa Júliusa Knapa. On ma učil a podporoval. Viedol výtvarný krúžok a rád sa nám venoval. Posielal naše práce na rôzne súťaže a prispel k tomu, že som pokračoval výtvarným smerom.

Ktorá stredná škola to bola?

Umelecké remeslá. Škola učňovského typu v Bratislave, jediná na Slovensku. Tri mesiace sme mali školu v Bratislave. Zvyšok školského roka sme boli na praxi v pozdišovskom závode, kde sa vyrábali rôzne keramické výrobky.

„Až keď som do kresťanského tajomstva prenikal, hľadal som Kristovu tvár. Často ju nachádzam na dreve, tam mi to nejako pasuje.“ Zdieľať

Pomohlo mi, že po prvýkrát brali študentov vo väčšom počte. Keďže nás bolo z východu krajiny viac, otvorili nám neskôr učňovku v Michalovciach. Po týždni sa striedali škola a prax. V škole sme sa učili všeobecné predmety, ako sú dejiny umenia. Konkrétne technológie nás učili v podniku.  

Niekedy si človek nájde umenie a niekedy si umenie nájde človeka. Ako to bolo s vami?

Otec rád maľoval. Mal kufrík s olejovými farbami. Tá vôňa ma fascinovala, rovnako môjho brata a sestru. Mali sme doma takú starú knižku Umenie pre samoukov. Tam bolo všetko rozkreslené. Podľa nej som si skúšal hocičo. Vždy som mal citlivosť na obrazový a hudobný podnet.

Takže máte rád aj hudbu?

Začal som ju vnímať cez brata, ktorý mal kotúčový magnetofón od strýka z Prahy. Bežná hudba ma nezaujímala. Zlom nastal v počúvaní Pink Floyd. Uvedomil som si, že hudba môže znieť aj inak ako bežná pieseň v rádiu. Hudba, to sú rôzne zvuky a rytmus. Tak som sa dostal k džezu i vážnej hudbe. Dodnes mi to ostalo.

Žijeme v digitálnej dobe. Význam má to, čo je spočítateľné, merateľné. Aké miesto má v nej umelec? Ľudia sa niekedy vyjadrujú, že umenie je zbytočnosť.

Rád si všímam v priestoroch, aké tam visia obrazy, ako sú zariadené izby, čo ladí a čo nie. Na jednej chodbe hotela som si všimol veľký obraz. Namaľoval ho v osemdesiatych rokoch Roskoványi, umelec z Košíc. Podpísal ho a pridal aj venovanie.

Na recepcii som sa opýtal, ako sa k nim obraz dostal. Recepčná ma prekvapila, lebo o ňom nevedela. Jednoducho, ľudia chodia okolo vecí, ale nie všetci ich vnímajú vedome.

Umelec je vraj človek, ktorý vidí budúci svet. Preto nevidieť vo vašej tvorbe iba „odkopírovaný“ svet?

Kým Picasso namaľoval Avignonské slečny, namáhal sa niekoľko mesiacov. Nakoniec ho realizmus neuspokojoval. Ak chcel byť originálny, musel niečo nové vymyslieť. Mal rôzne obdobia. V jednom z nich maľoval v modrých odtieňoch. Neskôr prešiel ku kubizmu. To je taký vnútorný proces spojený s nepokojom, príznačným aj pre mňa.

Umelec dostal do vienka od Boha niečo, čo iní nemajú. Cítite, že ste o niečo boli aj ukrátený? Vraj rozdiel medzi umelcom a politikom je ten, že prvý má čo povedať, ale nevie sa presadiť. Ten druhý nemá čo povedať, ale vie presvedčiť iných.

Minule som o politike uvažoval. Niekedy som si myslel, že politika je špekulantstvo. Až neskôr som to uvidel ako prospešné dielo. Ale ide o to, kto tú politiku robí. Človek napojený na dobro pre spoločnosť alebo len na dobro pre seba?

Tvorivosť a Stvoriteľ idú k sebe. Vnímate, že umelec je blízko k duchovnému svetu?

Tvorivosť je záležitosťou každého konania. Povedal by som, že umenie – hudba, literatúra, divadlo, architektúra – sú rôzne aspekty, ktoré môžu byť duchovné alebo len remeselné. Záleží na prístupe. Môžem mať prácu, aby som zarobil peniaze, ale práca ma môže aj vnútorne naplniť.

Pamätník nenarodeným deťom. Foto: Ján Kováč

Predstavte si, že Picasso mal veľa priaznivcov i odporcov. Je kontroverzný. Ale jeho obrazy sú cenené. Aj odporca dobre vie, že keby mal od neho malú kresbu, nebolo by to zlé. (Úsmev.)

V bratislavskej SNG ma zaujal jeden obraz. Bolo v ňom zobrazené tajomstvo, ale tak, ako by malo diváka vyľakať. I toto je umenie?

Treba sa pýtať, aký zámer mal umelec. Chcel poukázať na zlo, ktoré je medzi nami prítomné? Chcel vyjadriť ten nepokoj? Umenie nemôže byť len pekné, milé a ľúbivé. Vo svete existuje aj disharmónia. To, ako obraz pôsobí, diváka provokuje. Tým ho môže uvoľniť, oslobodiť alebo môže divákovi dávať nový rozmer. Núti ho uvažovať inak.

Nedávno som počul príbeh nemeckého maliara. Traumy, ktoré zažil počas svetových vojen, potreboval zo seba dostať. Ten, kto zažil len pohodlie, má iné starosti. Ale aj moderná doba prináša človeku rôzne iné neistoty, napríklad v psychike, v sexualite, v partnerských vzťahoch. Každá doba má svoje príchute.

Existuje sakrálne i svetské umenie. Ako je to vo vašej tvorbe?

Radšej mám delenie tvorby na objednávku alebo voľnú tvorbu. Niečo sú zákazky a iné je to, čo chcem urobiť sám od seba. Ide o to, aby to prinieslo naplnenie.

Umelec, ktorý je profesionál, ale nemá dar viery, môže vstúpiť do sakrálneho priestoru?

Umelec by mal vedieť, čo robí. Nemôže si len naštudovať tému, ako ju vyjadrili jeho predchodcovia. Teda keď dostane ponuku na sakrálny objekt, bez ohľadu na to, ako sa definuje, malo by sa vedieť, prečo práve on dostal takúto zákazku. Tie jeho techniky, ktoré ovláda, by mali byť v harmónii s tým, čo ide tvoriť.

Inzercia

„Pri zobrazovaní Jána Pavla II. som mal ťažkosť. Nakoniec som našiel jeho fotku v póze zamyslenosti. Toto ma upútalo.“ Zdieľať

Zoberme si namaľovanie Ježiša Krista. Prvotným záujmom nemôže byť to, ako vyzeral. Niekedy aj môže mať pekné vonkajšie črty, ale nemusí mať tú hĺbku. Môže mať zaujímavú tvár a úsmev, ale nepozýva nás k svojmu Otcovi. Teda nie je dôležitý realizmus, ale treba vedieť zjaviť ducha, odkaz, myšlienku. Niekedy to môže byť abstraktný obraz a v tom zobrazení môže byť Ježiš.

Keď pozerám na váš dom, vidieť tam inšpiráciu Gaudím. Tvorca chrámu Sagrada Família tvoril akoby organicky. Jeho dielo je v pohybe.

To je secesné obdobie, ktoré nás vracia k prírode. On to zobral od podlahy. Aj tie stĺpy si najskôr modeloval a skúšal, čo vlastne unesú. Využíval prírodné zákonitosti. V tom bol výnimočný. Vidieť, že jeho svet ho pohltil.

Dom v štýle Gaudího. Foto: Ján Kováč

Japonec, ktorý pomáhal pri dostavbe barcelonskej katedrály, sa pod vplyvom tej nádhery stal kresťanom. Ako si to vysvetľujete?

Je problém výtvarníka, že keď pôjde do nejakého priestoru, profesionálne ho skritizuje alebo závidí, prečo mu to nenapadlo skôr. Sú to také deformácie. Zdá sa mi, že ten Japonec sa stal skutočným divákom, preto stavba na neho vplývala.

Ako vnímate gýč, lacné materiály v chrámoch a vkus veriacich?

Nad tým uvažujem celý život. Keď som ako malý miništrant išiel do kostola a videl som, ako je krásne oblečený kňaz, hneď som povedal otcovi, že aj ja chcem byť kňazom. Dieťa je inšpirované krásou. Ak v kostoloch máme toľko nevkusu, odpoveďou má byť kvalita. Preto sa prejavujem aj sakrálne, aby som ponúkol aj iný pohľad na vyjadrenie posvätnosti.

Keď som ako malý kreslil, mama mi hovorila, aby som nakreslil niekoho zo Svätej rodiny. Ja som mal pred nimi takú bázeň, že som si na to netrúfol. Uvedomoval som si priepasť: Kto som ja, aby som ich zobrazil? Zaujímavé je, že som Lenina, októbrovú revolúciu a partizánov kreslil bez problémov. Pred svätými som mal ostych. Priznávam.

Až keď som do kresťanského tajomstva prenikal, hľadal som Kristovu tvár. Často ju nachádzam na dreve, tam mi to nejako pasuje. Hoci mám stále dilemu, ako do tváre vtlačiť tú hĺbku. Priznávam, nie je jednoduché zobraziť človeka bez hriechu.

Foto: Ján Kováč

Kedy ste vstúpili do sakrálneho priestoru?

Pamiatky ma vždy priťahovali. Tvorivo som vstúpil po revolúcii. Dostali sme vo farnosti nového kňaza, takého ešte chlapčeka. Naše prvé zoznámenie bolo cez maličkosti, ktoré som robil na žiadosť hospodárskej rady. On si to všimol a pozval ma do sakristie. Bol to tvorivý kňaz, ktorý ma našiel.

Čo hovoríte na použitie striktnej matematiky – kružidla a pravítka v zobrazovaní tajomstva viery v maľbe?

Najskôr ma vyrušuje pompéznosť zobrazenia. Predstavujem si to skromnejšie. Ježiš nie je žiaden superman, ktorý prerazil nebesia. Jeho obeta nie je triumfalistická. Čo sa týka použitia geometrie, maľba by mala skôr naznačovať a nie stať sa nálepkou, pripravenou byť nalepenou na hocičom, trebárs na veľkonočnom vajci.

Kde ste naposledy zachytili kvalitné umenie?

(Dlhé ticho.) Kaplnka, ktorú maľoval Mark Rhotko. Doslova len farebné plochy, ktoré rozdeľoval horizontálne. Z toho ide sila.

A na Slovensku?

Dosť ma vyrušujú mozaiky na niektorých našich pútnických miestach. Mám rád gotiku. Tá je pre mňa hlboká a tajomná. Ale nepáči sa mi, keď odtlačky časov sa pri obnove zmenia na kulisy pre nový film spoločnosti z Hollywoodu.

Pápeži a umenie je silné spojenie. Čo vás z ich pontifikátov inšpiruje?

Pri zobrazovaní Jána Pavla II. som mal ťažkosť. Nakoniec som našiel jeho fotku v póze zamyslenosti. Toto ma upútalo. Aj jeho slová. Vnímam ho ako bránu pre Slovákov do Vatikánu, pretože dovtedy to bol uzavretý svet. V tom mi pomohol aj kardinál Tomko. Bola to kapacita.

Spolu s Benediktom XVI. a Františkom sú pre mňa títo pápeži silnou trojicou. Terajší je ako moderné umenie. Dáva ľuďom krídla. Oslobodzuje od konvenčných vecí a snaží sa veriacim dať autenticitu z doby Krista. My ako kresťania sa máme vrátiť ku Kristovi. Lebo ak sa niečo na to pôvodné nabaľuje, tá podstata akoby zmizla. A terajší pápež nám to pripomína.

Umenie, to nie sú len galérie a sakrálne pamiatky. Aký postreh máte, keď pozeráte na domy, v ktorých bývame? Lebo ich usporiadanie na nás vplýva.

Ľudia podliehajú trendom a módam. Zaujímavé je, že František nás pozýva ísť proti prúdu, s akousi kontrakultúrou. V tomto smere sa mi zdá, že podliehame stereotypom. Keď vojdete do domu, počúva sa tá istá hudba, ten istý program, ide sa v tej istej línii. Chýba mi tam fantázia.

Dnes máme veľa možností a ľudia sú zakonzervovaní v tom istom trende. Preto sa niekedy cítim ako z iného sveta, keď sa neviem zapojiť do témy seriálov, ktoré idú v televízore.

Keď pred vyše tridsiatimi rokmi bola Nežná revolúcia, myslel som si, že nastala sloboda, v ktorej sa môže počúvať hocaká hudba. Pýtal som sa vtedy, načo sú mi kazety a platne. Dnes máme slobodu, ale hudba je opäť rovnaká.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.