Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
04. jún 2016

Pápežova návšteva prvej kresťanskej krajiny

Pápež František v dňoch 24. až 26. júna 2016 navštívi Arménsko. Ján Krupa približuje historické okolnosti pokresťančenia Arménov.
Pápežova návšteva prvej kresťanskej krajiny

Omša pod otvoreným nebom v meste Vagharšapat, sídle Arménskej apoštolskej cirkvi, 23. apríla 2015. Foto: TASR/AP

Vatikán zverejnil motto a logo apoštolskej cesty pápeža Františka do Arménska, ktorú najvyšší predstaviteľ Katolíckej cirkvi absolvuje v dňoch 24. až 26. júna 2016.

Motto znie: „Návšteva prvej kresťanskej krajiny“. Logo zachytáva biblický vrch Ararat, symbol Arménska, a starobylý kláštor Chor Virap, postavený na mieste, kde mal byť pre svoju kresťanskú vieru väznený svätý Gregor (†325), ktorému Arménska cirkev dala prímenie „Osvietiteľ“, pretože krstom osvietil svetlom evanjelia arménsky národ.

Svätému Gregorovi Osvietiteľovi sa po oslobodení z väzenia podarilo obrátiť na kresťanskú vieru arménskeho kráľa Tiridata III. (†330), ktorý najneskôr v roku 315 vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo Arménska. V susednej Rímskej ríši sa tak stalo až v roku 380. Všimnime si historické okolnosti pokresťančenia Arménov.

Aktuálny stav historického výskumu počiatkov kresťanstva medzi Arménmi zhrnul francúzsky historik Pierre Maraval (Storia del cristianesimo. La nascita di una cristianità (250 – 430), Borla Roma 2000, s. 875 – 879) a poslúžil nám ako hlavný informačný zdroj pre nasledujúce riadky.

Konverzia Arménska

Kresťanské ohlasovanie dosiahlo Arménsko pred 4. storočím, pravdepodobne zo Sýrie, čo napovedá sýrsky pôvod mnohých pojmov v arménskom kresťanskom slovníku a legendy o misijnej činnosti apoštolov Tadeáša (južné Arménsko) a Bartolomeja (severné Arménsko). Overiteľné stopy existencie kresťanských komunít v Arménsku sa objavujú v 2. storočí. Ale predovšetkým skrze ohlasovanie Gregora Osvietiteľa (arm. Grigora Lusaworiča) počas vlády kráľa Tiridata III. (297 – 330) arménske obyvateľstvo masovo konvertovalo na kresťanstvo.

Hlavný pôvodca pokresťančenia Arménov

Gregorov život rozpráva arménsky historik Agathangelos, k tomu boli neskôr pridané ďalšie informácie. Časť tradície hovorí, že bol arménskeho či parthského pôvodu, čo sa však podľa talianskeho historika Giusta Trainu zdá byť plodom neskorších rekonštrukcií (Řehoř Osvětitel, in Encyklopedický slovník křesťanského Východu, Refugium Olomouc 2008, s. 792). Pravdepodobnejší je Gregorov grécko-kapadócky pôvod. Podľa tradície mal kresťan Gregor blízko ku kniežaťu Tiridatovi, ktorý sa v roku 297 stal arménskym kráľom. No pretože odmietol obetovať bohyni Anahit ku cti nového arménskeho panovníka, bol strašne mučený a väznený v hlbokej studni, ktorá sa nachádzala pri hlavnom meste Artašat, kde dnes stojí kláštor „Chor Virap“ („hlboká studňa“).

Kláštor Chor Virap, v pozadí hora Ararat (foto: flickr.com)

Keď Tiridat III. ochorel, videnie, ktoré mala jeho sestra Chosroviducht, ho presvedčilo, aby Gregora oslobodil, pretože Gregor ho mohol uzdraviť. Kráľ sľúbil, že nechá pokrstiť celé Arménsko a zničí všetky pohanské modly.

Konverzia vládcu rozhodla o konverzii ľudu, ktorému kráľ ediktom nariadil prestúpiť na novú vieru. Dátum jeho vydania je v historickom výskume sporný, pohybuje sa medzi rokmi 301 – 315. Gregor bol metropolitom Leontiom v kapadóckej Cézarei vysvätený za prvého biskupa Arménov.

Prechod na kresťanstvo sa medzi Arménmi neodohrával bez odporu pohanskej kňazskej triedy a šľachty. Gregor prešiel celé arménske územie s ozbrojenými jednotkami, ničil chrámy starého náboženstva a budoval na ich miestach kostoly, ktoré zdedili dotácie po zničených pohanských chrámoch. Okrem toho z Cézarey a Sebaste priviedol niekoľkých gréckych a sýrskych misionárov, aby zabezpečili poúčanie nových konvertitov, zvlášť nového kléru, ktorý bol regrutovaný spomedzi synov kňazov starého pohanského kultu. Gregor Osvietiteľ ustanovil tucet biskupov, ktorí z veľkej časti pochádzali zo starých kňazských rodín.

Dedičný úrad prvého biskupa Arménov

Gregor bol hlavou biskupov, veľkňazom (arm. kahanajapet). Titul katholikos pre hlavu autokefálnej Arménskej cirkvi bol zavedený až v polovici 6. storočia. Gregor sa usadil v Aštišate, ktorý bol dovtedy centrom pohanského kultu. Gregorov úrad bol dedičný a zostal v rodine. V nasledujúcich desaťročiach bol fakticky zastávaný buď členmi Gregorovej rodiny, ktorá v tomto prípade reprezentovala grécky vplyv naklonený rímskemu impériu, alebo príslušníkmi rodiny Albiana, bývalého pohanského veľkňaza a prvého arménskeho biskupa vysväteného Gregorom Osvietiteľom. Albian pochádzal z juhu arménskeho územia a reprezentoval sýrsku tradíciu a politickú orientáciu na Perziu.

Pohnuté osudy Gregorových nástupcov

Po Gregorovi Osvietiteľovi nastúpil jeho syn Aristakes, ktorý sa v roku 325 zúčastnil na Nicejskom koncile: išlo o prejav priateľstva kráľa Tiridata III. voči rímskemu cisárovi Konštantínovi Veľkému. Arménska cirkev tam prijala nicejskú formulu viery, ale o diskusie, ktoré nasledovali po koncile, sa veľmi nezaujímala.

V roku 327 nastúpil po svojom zavraždenom bratovi Varthanes, ktorého v roku 342 vystriedal jeho syn Yusik I. Obaja mali zhoršujúce sa vzťahy s kráľom a aristokraciou, pretože kritizovali ich mravy. V roku 348 bol na príkaz arménskeho kráľa Tirana Yusik I. odsúdený na smrť. Následne Tiran vymenoval za hlavu Arménskej cirkvi predstaviteľa Albianovej rodiny Pharena, ktorého zakrátko nahradil Šakak (349 – 353), o ktorom máme málo správ. V roku 353 sa kráľ Aršak, ktorého dosadil na arménsky trón perzský kráľ Šapur II., rozhodol vymenovať Gregorovho pravnuka Nersesa.

Inzercia

Nerses Veľký

Episkopát Nersesa bol dôležitý pre usporiadanie Arménskej cirkvi. Nový arcibiskup sa vybral do Konštantínopola a potom do kapadóckej Cézarey, kde podobne ako jeho predchodcovia prijal biskupskú vysviacku.

V Arménsku Nerses zaviedol inštitúcie a zvyky, ktoré spoznal v cudzine. Synoda usporiadaná v Aštišate v roku 365 rozhodla o vytvorení charitatívnych zariadení pre chorých a núdznych. Nerses presadil zákaz manželstiev medzi pokrvnými príbuznými. Bojoval proti pohanským zvykom, ktorým dovolila prežiť nanútená a rýchla konverzia Arménov. Zaviedol tiež formáciu klerikov a mníšsky život.

Avšak Nerses sa dostal do konfliktu s kráľom Aršakom, ktorému vyčítal nemorálnosť. Vskutku dobre poznal panujúce pomery na kráľovskom dvore, lebo donedávna bol Aršakovým komorníkom a politické misie v službe kráľa vykonával aj počas episkopátu. V roku 359 kráľ Nersesa zosadil a nahradil osobnosťou, ktorej meno nepoznáme (poznáme len jej prezývku: Čunak, „ten, ktorý nemá nič“). Šlo o prvého hlavného biskupa Arménskej cirkvi, ktorý nebol za biskupa vysvätený v Cézarei. Po smrti kráľa Aršaka v roku 369 jeho syn Pap znovu povolal Nersesa na stolec prvého arménskeho biskupa. Takýmto spôsobom si nový arménsky kráľ zabezpečil podporu zo strany cisára v Konštantínopole. No veľmi skoro sa zblížil s perzským kráľom Šapurom II., a keďže Nerses kritizoval aj jeho správanie, dal ho v roku 373 otráviť.

Po Nersesovej smrti v roku 373 na jeho miesto nastúpil Yusik II. (373 – 377). Ani on sa nenechal vysvätiť v kapadóckej Cézarei: od tohto okamihu sa Arménska cirkev stala autokefálnou. Po Yusikovi na stolici v Aštišate nasledovali Zaven, Aspurakes a Sahak Parthský. Všetci traja patrili do Albianovej dynastie. Nersesovo reformné dielo sa zdalo byť ohrozené: správanie kléru vzbudzovalo pohoršenie, klerici zamenili dlhý odev za kratší vojenský s ozdobami.

Oficiálne logo apoštolskej cesty pápeža Františka do Arménska, ktoré navštívi v dňoch od 24. do 26. júna 2016. (sk.radiovaticana.va)

Sahak Veľký

Aby sa ukončili konflikty bez konca, rímsky cisár Teodózios I. a perzský kráľ Šapur III. sa okolo roku 386 dohodli na rozdelení Arménska. Viac ako dve tretiny arménskeho teritória prešli pod nadvládu Perzie, aj keď Arménom bol ponechaný kráľ. Západná časť Arménska prešla pod nadvládu Ríma, ktorý uskutočňoval politiku nútenej asimilácie. V zóne prisúdenej Perzii Šapur III. vymenoval za arcibiskupa Nersesovho syna Sahaka (Izáka) Parthského, nazývaného aj Sahak Veľký. Ten preložil sídlo prvého biskupa do Valaršapatu, v blízkosti rezidencie vládcu, kde sa konali mnohé synody Arménskej cirkvi.

Sahak Veľký praktizoval asketický život a podporoval rozvoj arménskeho mníšstva. Najväčšou zásluhou jeho episkopátu bol vznik arménskej literatúry, umožnený vytvorením arménskeho písma mníchom Mesropom (†440). Ten okolo roku 405 nadiktoval svojmu národu abecedu a pustil sa na Sahakov podnet a za jeho aktívnej spolupráce do prekladu najdôležitejších gréckych a sýrskych kresťanských spisov.

Okolo roku 430 Arméni už mali preloženú Bibliu zo sýrskych a gréckych predlôh. V tomto období preložili aj jeruzalemské lekcionáre a rozličné kapadócke anafory vrátane archaickej anafory svätého Bazila Veľkého (†379). Prvé liturgické modely pre arménsky obrad teda poskytla Edessa, Cézarea a Jeruzalem. Dovtedy liturgickým jazykom Arménov bola gréčtina a sýrčina.

Napokon boli preložené aj početné diela patristickej literatúry: niektorými autormi z 2. a 3. storočia (Ignác Antiochijský, Aristides, Hyppolit, Gregor Divotvorca), ale hlavne veľkými autormi zo 4. storočia: Euzébius Cézarejský, Atanáz Alexandrijský, Bazil Veľký, Ján Zlatoústy, Cyril Jeruzalemský, Evagrios Pontikos; a zo sýrskeho jazyka Afraatom a Efrémom. Išlo o počin veľkého významu, ktorý položil základy arménskej kultúry, pričom bol sprevádzaný zakladaním škôl.

Sahakov záujem o Arménov v Byzantskej ríši

Sahak, nominovaný kráľom Perzie, opakovane vykonával aj politické misie, napríklad v roku 415, keď dosiahol návrat arménskeho kráľa Chosrova, zosadeného a uväzneného Peržanmi pred dvadsiatimi rokmi. Chosrov zomrel zakrátko, v roku 416, a jeho nástupcom sa stal syn perzského kráľa Šapuh, ktorého Arméni však prijali negatívne. Keď sa Šapuh po štyroch rokoch vlády vrátil do Perzie, aby nastúpil na trón po svojom otcovi Iezdegerdim, arménska aristokracia sa vzbúrila, pričom profitovala z vojny medzi Peržanmi a Byzantíncami (420 – 422). Ale na konci tohto obdobia nepokojov, keď Vahran V. (421 – 439) podpísal mierovú dohodu s Teodóziom II., Sahak využil príležitosť, aby obnovil vzťahy s byzantským Arménskom kvôli šíreniu svojich kultúrnych iniciatív. Mnícha Mesropa a jeho synovca Vardana Mamikoniana poslal do Konštantínopola, kde boli prijatí láskavo. Sahak získal povolenie zakladať arménske cirkevné školy v byzantskom Arménsku.

V posledných rokoch Sahakovho episkopátu zmietali Arménskom nové nepokoje. Aristokracia sa búrila proti novému kráľovi Ardaširovi, a pretože sa Sahak nechcel s nimi spolčiť, obvinili ho pred perzským kráľom z probyzantského postoja. V roku 428 bol Sahak zosadený a uväznený v Seleukii-Ktesifone, hlavom meste Perzskej ríše, zatiaľ čo kráľa Ardašira nahradil obyčajný regent (arm. marzpán). Arcibiskup vymenovaný namiesto Sahaka bol arménskou aristokraciou zosadený v priebehu jedného roka. Nástupca, Sýrčan Berkišo, čoskoro stratil sympatie arménskych veriacich. Vzhľadom na to, že časť aristokracie a kléru si žiadala Sahakov návrat, perzský kráľ Vahram V. v roku 432 poveril Sahaka, aby sa usadil v jeho rodinnej rezidencii v Aštišate, na stolicu prvého arménskeho biskupa vo Valaršapate však vymenoval ďalšieho Sýrčana – Šamvela. Po jeho smrti v roku 437 nastúpil Surmak. Sahak Veľký zomrel v roku 438. Po ňom arcibiskupská hodnosť prestala byť dedičnou a nasledujúci arcibiskupi už boli volení synodou.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.