Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
10. február 2024

Bádateľ, zberateľ a obchodník s umením

Pár znalcov treba vyčiarknuť zo zoznamu, za peniaze odobria aj falzifikáty

„Baví ma skúmať diela ľudí so zaujímavým príbehom. Takých, čo robili kvalitné umenie, ktoré však nie je v popredí,“ hovorí Martin Ftáčnik.

Pár znalcov treba vyčiarknuť zo zoznamu, za peniaze odobria aj falzifikáty

Fotografie: Postoj/Tomáš Krivý

Martin Ftáčnik študoval ekonómiu a nemčinu, no už od vysokoškolských čias sa živí ako obchodník s umením. Postupne ho čoraz viac začal lákať výskum zabudnutých slovenských výtvarníkov. Vlani sa mu na mapu nášho umeleckého sveta podarilo vrátiť strateného košického grafika Igora Ďurišina, vydal o ňom monografiu vo svojom vydavateľstve Nuba Gallery.

Rozprávali sme sa spolu o tom, aké náhody ho priviedli k objavu Ďurišinovho diela, o tom, prečo by sa podľa neho mali obchodníci s umením venovať aj kunsthistorickému výskumu, či o tom, aký veľký problém pre svet umenia predstavujú nepoctiví znalci.

Autor rozhovoru sa s Martinom Ftáčnikom stretáva dlhé roky, preto si v rozhovore tykajú.

Zvažoval si, či rozhovor do Postoja vôbec poskytnúť. Prečo?

Moja dilema spočívala v tom, či sa ocitnúť v priestore, ktorý otvorene sympatizuje s netolerantnými prejavmi voči rodovým a sexuálnym menšinám, teda k mnohým mojim kolegom a kamarátom.

Nerozumiem tomu, v demokracii a ani v kresťanstve by také odsudzovanie nemalo čo hľadať. Špeciálne nie po vraždách na Zámockej či po výrokoch aktuálnej zostavy na ministerstve kultúry.

Viem, že sa chceme baviť o odborných témach, ale bez toho, aby toto zaznelo, si tento rozhovor predstaviť neviem.

Ako si sa dostal k obchodu s umením?

V roku 2005, na začiatku vysokej školy, ma upútala umelecká sekcia aukčného portálu eBay. Asi som k tomu mal nejaké predispozície, v rodičovskom byte nám kedysi viseli celkom pekné veci. Začal som si pozerať tisíce obrazov, grafík, sôch a všeličoho, čo tam bolo na predaj.

Úplne ma to chytilo, začal som si to študovať, chodil som do londýnskych galérií, keďže som študoval v Londýne. Toto bola vlastne moja druhá, paralelná vysoká škola. Každý moment, keď som mohol, som vycestoval do nejakého múzea alebo galérie.

Vtedy nebolo dosť peňazí na školu, chcel som si nejako privyrobiť. Asi tam zafungoval obchodnícky duch, ktorý som mal v sebe. Z eBay som kúpil súbor plagátov klasických diel – Chagalla, Picassa a tak, pekné veci vytlačené na kriedovom papieri. Chcel som si to dať na internátnu izbu.

Nejakých päť som použil, viac-menej rovnaký balík plagátov mi ostal. Tak som ich hodil naspäť na eBay, len som to v nádhernej univerzitnej knižnici naaranžoval, urobil tomu nejakú fazónu a pekne nafotil. Predalo sa to asi za štvornásobok. Vtedy mi docvaklo, že sa tým dá živiť.

Samozrejme, cesta k tomu, čo robím teraz, bola ešte dlhá. Toto bol začiatok.

Od momentu, keď sa ti podarilo speňažiť plagáty, sa už neprestajne venuješ obchodu s umením?

Áno. Bolo to čoraz intenzívnejšie. V druhom ročníku na bakalárskom štúdiu som kúpil dva rozmerné obrazy významného emigrovaného medzivojnového českého Nemca Maxima Kopfa, ktoré pôvodne viseli v jednej newyorskej katedrále.

Tie obrazy som nechal poslať, keďže som pri tom fyzicky nemohol byť, do pražského aukčného domu. Na celú akciu som si musel požičať peniaze.

V Prahe sa tieto diela predali, oživilo to záujem o jeho okruh autorov, vyšli aj články. Dodalo mi to odvahu pracovať s rizikom a ísť do zaujímavých tém.

Potom sa to stále nabaľovalo a rozmýšľal som, ako to ďalej rozšíriť. Základ bol študovať – zoširoka, dohlboka, čo najviac a s vášňou. Možno preto aj to, čomu sa venujem teraz, nie je zúžené na jednu skupinu alebo jedno obdobie, mám to rád veľmi pestré. Aj zberateľsky, aj obchodne.

Na čo sa zameriavaš okrem zabudnutých slovenských výtvarníkov?

Tých mám rád zberateľsky. Rád si pre seba kúpim niečo od autorov alebo autoriek, ktorí nie sú v hlavnom prúde, ešte neboli prebádaní, nebola o nich vydaná knižka alebo zásadný článok a nie sú v popredí. Ich stavu zodpovedá, samozrejme, aj cena a zdá sa mi to zberateľsky vzrušujúcejšie.

My tu stále máme pomerne konzervatívny trh, väčšina zberateľov ide po pomerne malej skupine autorov. To ma nebaví. Baví ma ísť po ľuďoch, ktorí majú za sebou nejaký zaujímavý príbeh alebo robili kvalitné umenie, ktoré však nie je v popredí.

Obchodne pokrývam celé slovenské, české a maďarské umenie 20. storočia, známych i okrajových autorov. Z rôznych dôvodov ma na tom baví tá pestrosť. 

Z akých?

Umenie je materializovanie ideí, pohľadov a názorov ľudí v rôznych dobách o všemožných témach nekonečnými spôsobmi. Takže sústrediť sa len na jeden štýl či pár umelcov sa mi zdá nudné.

Zaujíma ma, keď je umenie jednoducho iba krásne, priťahuje ma, keď je tajomné, baví ma, keď je komplikované. Pri tom všetkom ma baví čítať si o autoroch, o historickom či životnom kontexte, v ktorom pôsobili. Je to neustála potecha a vzdelávanie zároveň.

Ako postupuješ ako obchodník?

Snažím sa sledovať to, po čom je dopyt, ale nedávam tomu až taký veľký dôraz. Mám mix prác od známych, menej známych a úplne periférnych autorov, ktorí ma osobne priťahujú najviac.

Udržiavam kontakt so širokou sieťou svojich kontaktov – obchodníkov, zberateľov, znalcov a milovníkov umenia najmä v stredoeurópskom regióne –, ale sledujem aj aukcie po celom svete. Snažím sa tam kupovať diela našej proveniencie z československej a maďarskej diaspóry, ktoré sa tam objavujú.

Druhá vec, čo robím, je – a je to pre mňa aj súčasť práce, aj spôsob relaxu, – že si dajme tomu o piatej večer sadnem za počítač a sledujem aukčné portály po celom svete. Francúzske, americké, anglické aj ázijské. Vyhľadávam si segment povedzme obrazov alebo grafík z 20. storočia, ale také, ktoré sú neidentifikované, anonymné alebo sú tam iba monogramy.

Bavím sa tým, že už nesledujem, čo je tam o tých veciach napísané, len tie obrazy vizuálne pozerám. Prejdem tisíce vecí, až do noci. Učím sa tým, a teda viem identifikovať, keď je niečo zaujímavé, dobre urobené. To si otvorím, a keď viem identifikovať autora, tak je to pre mňa aj dobrodružné.

Neustále čítam knihy, katalógy a články, okrem toho si googlim, čo nepoznám. Je to taký náhodný, divoký spôsob učenia sa. Hyperlinkový ako Wikipédia. Určite sa to už každému stalo, že si číta článok, niečo ho tam zaujme a je to taká čierna diera, niekam ho to zavedie. Po istých rokoch sa už tie vedomosti začnú spájať.

Čo sú zač ľudia, ktorí na Slovensku zbierajú umenie?

No predsa tí kultúrni! Ľudia, ktorí chcú krásne alebo podnetné umenie okolo seba, takí, ktorí majú zápal pre konkrétne mená, ďalší, ktorí chcú investovať. Je to rôzne. 

Je úzky okruh zberateľov, ktorí sa tomu venujú vášnivo a neustále. A ešte menej je tých, ktorých vkus sa vyvíja, sú ochotní sa učiť a meniť názor, obmieňať zbierku. Viackrát som už bol napríklad svedkom toho, že z občasného záujemcu vyrástol zberateľ. Sú z nich potom ľudia, ktorí okolo seba budujú niečo, čo im dáva zmysel, čo im pripomína hodnoty, ktoré uznávajú.

Občasných záujemcov je dosť a je aj na nás obchodníkoch pôsobiť trochu edukatívne a ukazovať im ďalšie cesty. Vizuálne umenie je oblasť kultúry, ktorá je na Slovensku, aj v porovnaní s okolitými krajinami, stále veľmi podceňovaná a podhodnotená. Časom sa to zmení. 

Koľko takýchto zberateľov na Slovensku asi je?

Povedal by som, že nižšie stovky. A každý má, prirodzene, nejakú zväčša dosť úzku špecializáciu.

Potom sú tu ľudia, ktorí sa náhodne ozvú a chcú si jednorazovo kúpiť niečo na stenu. Majú istý počet metrov štvorcových a tie chcú zaplniť. Sympatické je, že to nechcú robiť len tak, ale chcú mať niečo, čo je historicko-spoločensko-kultúrne zaujímavé, chcú v tom mať nejakú hodnotu. Kombináciu kvality, hodnoty a niečoho, čo ich oslovuje. 

To sa snažím zachovávať aj ja – kombináciu toho, že dielo je dobre urobené, oslovuje niečím konkrétnym, čo je pútavé, a zároveň že to buď má, alebo podľa môjho názoru si v sebe zachová aj trhovú hodnotu.

Máš aj klientov, ktorí ti len dajú rozpočet a povedia, aký ročný výnos očakávajú?

Nie, toto by ma nebavilo a bol by to asi príliš veľký tlak, ktorý by som nebol ochotný podstúpiť. Teraz som v pre mňa luxusnej pozícii, že si viem povedať, do čoho nechcem ísť. 

Začal som sa venovať aj osobnému výskumu autorov a autoriek, ktorí ma zaujímajú, čo si vyžaduje veľa času. Nechcel by som ísť len do vecí, ktoré by mi žrali čas a boli by len pre peniaze.

Ako vyzerá svet obchodu s umením na Slovensku? Ako spolu vychádzajú obchodníci s umením, aukčné siene a tak?

Je to relatívne dobré. Myslím si, že väčšinou spolu vychádzame s rešpektom, a dokonca aj spolupracujeme. Je to pomerne malá skupina ľudí, s viacerými som kamarát. Určite je aj človek, ktorého som si v telefóne z dobrých dôvodov zablokoval, ale v zásade sa mi zdá byť tá komunita dobrá.

Na sociálnych sieťach si v novembri minulého roka zdieľal odkaz na prípad z Trnavy, kde polícia vtrhla na benefičnú aukciu a zabavila veci, ktoré sa ukázali byť falzifikátmi. Volal si po tom, aby sa otvorila debata o stave legislatívy a znalectva. Ako to teda vyzerá?

To už sa netýka len komunity obchodníkov s umením, ale aj znalcov, teoretikov a všetkých ľudí, ktorí vidia problém a vedia, že sa niekde predávajú falzifikáty. Je to dlhoročný a čoraz väčší problém na trhu s umením. 

Máme pomerne málo znalcov, na ktorých sa ľudia, pochopiteľne, obracajú, keď chcú niečo kúpiť. Vydajú im znalecký posudok, či je niečo dobré alebo nie. No a niektorí znalci to nerobia čestne. 

Je to dlhodobý stav a nikto sa proti tomu dlhé roky neozval. Všetci zároveň roky hovoria, že by sme s tým mali niečo robiť.

Berie nám to aj obchodný podiel, pretože ľudia si často kúpia obraz za málo peňazí, chvália sa ním, no potom zistia, že majú falzifikát, ale peniaze už naspäť nedostanú. Nehovoriac o tom, aké skvosty z bazárov či inzercie budeme nachádzať v budúcnosti v zbierkach, kto to bude posudzovať a ako to ovplyvní trh.

Máme pomerne málo znalcov. No a niektorí to nerobia čestne.  Zdieľať

Všetci rozprávajú, že by sa s tým niečo malo urobiť, ale nikto vlastne nepomenoval, čo to má byť. Trnava bola veľmi dobrý príklad toho, že je jednoznačná cesta, čo s tým urobiť – keď človek vidí trestný čin, že niekto falšuje veci a niekto ich dokonca ako znalec odobruje, tak by sa mal aj podľa zákona ozvať orgánom činným v trestnom konaní.

Toto je cesta, ktorou by sme sa mali uberať. Je dobré, že sa našiel niekto, kto to oznámil, a že sa vo veci koná.

Je ojedinelé, že polícia začala riešiť podvody v umení?

Nemám vedomosť o iných prípadoch. Ale toto bolo také vypuklé v počte falzifikátov alebo v pomere falzifikátov voči originálom, že už to evidentne niekoho tak dopálilo, aby sa ozval. A bol to taký silný prípad, že policajti boli schopní spraviť raziu priamo na mieste. 

Majú policajti špecialistov na podvody v umení?

Nemajú. Predpokladám, že si polícia prizvala ďalších znalcov, aby im takéto oznámenie potvrdili. Potom môžu konať. Majú cesty, ako si veci overiť, posilniť dôkaznú situáciu a posunúť sa ďalej.

Hovoril si, že sú znalci, ktorí nerobia svoju robotu čestne. Čo tým myslíš? Že pracujú neporiadne alebo klamú?

Je čas povedať to otvorene. Problém sú falšovatelia umenia a fejky ako také, ale problémom sú aj znalci, ktorí tieto veci odobrujú kvôli obohateniu sa. Robia veľmi veľa znaleckých posudkov a za peniaze dávajú znalecké posudky aj na falzifikáty.

To je, samozrejme, zásadný problém a takí by mali byť vyškrtnutí zo zoznamu znalcov a určite aj riešení orgánmi činnými v trestnom konaní.

Také diela sa potom objavujú na inzertných či aukčných portáloch za „výhodné“ ceny, v menšej miere v aukciách, tam si už viac strážia reputáciu a úroveň. Ľudia sú oberaní o peniaze a na kúpu umenia zanevrú. Je to frustrujúce.

Pomôže to dokonca aj českému trhu, kde sa objavuje kopec falzifikátov slovenského umenia. Také paškvily podpísané známymi menami sa už dokonca objavujú v britských, nemeckých či amerických aukciách. Situácia je vážna.

Inzercia

Keď o tom aukčné domy vedia, prečo ich oslovujú ako znalcov? Zarábajú na predaji diel, tak im je jedno, že sa vlastne tiež podieľajú na zavádzaní zákazníka?

České aukčné domy to nevedia posúdiť. Keď majú posudok od znalca, ktorý má pečiatku, de iure je situácia v poriadku. S niektorými aukčnými domami v Čechách mám vybudovaný taký vzťah, že slovenské umenie so mnou pred predajmi konzultujú a okrem svojho pohľadu ich vždy odkážem aj na relevantného znalca, ktorý im to môže potvrdiť.

Oveľa väčší problém je, že to nevie posúdiť bežný záujemca o kúpu artefaktu, ktorý sa v dobrej viere spoľahne na znalecký posudok. Tým väčšia zodpovednosť je podľa mňa na nás z brandže, musíme si chrániť záujemcov a samotné umenie aj takto. Je to aj pre mňa poučenie byť v týchto veciach viac proaktívny. 

Je šanca, že sa po prípade z Trnavy niečo pohne?

Je to krok k tomu, aby sme si na to dávali väčší pozor a hlavne aby sa zmenila legislatíva, ktorá je v tejto téme mimoriadne slabá. Viac-menej musíš prichytiť človeka pri tvorení falzifikátu a ešte sa ti hádam k tomu aj musí priznať, aby bol za to nejako popoťahovaný.

To je veľký problém. Ako komunita ľudí, ktorí sa tomu venujeme, by sme mali iniciovať, aby bol napísaný efektívny zákon, kde sa s týmito vecami dá niečo robiť.

Už na tom ako komunita pracujete?

Myslím si, že zatiaľ nie je nič konkrétne, okrem takýchto čiastkových krokov, keď niekto začal niečo robiť voči flagrantnému porušovaniu dobrých mravov v odbore. Príprava novej legislatívy nás len čaká.

V rozhovore s jedným zo znalcov som čítal, že na Slovensku funguje šesť veľkých centier falšovania umeleckých diel. Hovoril, že je to verejné tajomstvo, všetci o tom vedia, ale nič sa nerieši. Je to tak?

Za mňa sú to jalové reči, ktoré sa šíria od rozhovoru k rozhovoru a od krčmy do krčmy. Ak to niekto vie – ja teda vedomosť o konkrétnych dielňach nemám –, tak je potrebné, aby to išiel nahlásiť, a nech sa tomu venujú orgány činné v trestnom konaní! Lebo ak nie, tak len chce byť zaujímavý a nemá to relevanciu.

Posuňme sa od falzifikátov, ale ešte chcem ostať pri kultúrnej komunite. Ty si cez pandémiu zverejnil výzvu, kde si volal po vzniku zväzu nezávislej kultúrnej obce. Ujalo sa to? Malo to nejaké pokračovanie?

Vôbec sa to neujalo. Mal som vtedy dlhý telefonát s jednou teraz aktívnou političkou, ktorú to vtedy oslovilo. Veľmi rozumne mi povedala, že založiť taký odborový zväz alebo hnutie musí ten, kto s tou ideou prišiel. To som vtedy nebol pripravený urobiť ani teraz nie som, mám iné aktivity.

Mala pravdu, že keď je nejaká idea, je potrebné dotiahnuť ju do konca.

My ako obchodníci máme priamo v teréne možnosť vidieť a siahnuť si na diela, ktoré môžu byť aj mimoriadne vzácne. Zdieľať

Počas korony, počas krízy sa podmienky pre pracovníkov v kultúre hrozne zhoršili. Mať inštitúciu, ktorá by sa ich zastala, prípadne by ľuďom vedela materiálne a inak pomôcť, by bolo veľmi nápomocné, ale zatiaľ, myslím, taká nie je.

Predpokladám, že si v kontakte so žijúcimi výtvarníkmi.

Veľmi málo. Ja sa zberateľsky aj obchodne venujem umeniu 20. storočia a hlavne starších autorov a autoriek, ktorí už sú väčšinou po smrti. Zaoberám sa medzivojnovou avantgardou a modernou a vecami dajme tomu do roku 1989. Takže nemám živý kontakt so súčasným umením, súčasnými autormi.

Ani ho popravde nevyhľadávam.

Prečo?

Lebo práce s minulosťou, aj s tou neprebádanou, je stále mnoho. Baví ma pátranie v nej. Súvisí to možno aj s historickými traumami, ktoré máme ako krajina, čo, samozrejme, ovplyvnilo osudy mnohých, najmä menšinových – maďarských či židovských – výtvarníkov.

Poďme k tvojim výskumom. Spravil si kus roboty pri objavení košického výtvarníka Igora Ďurišina. Naozaj sa to začalo tým, že si v starožitníctve objavil nepodpísanú grafiku, alebo je to len legenda?

Naozaj sa to tak stalo. Tie poklady, kvalitné veci, sa snažím objavovať všelikde možne. Či už na internete, alebo aj fyzicky. Keď som v antikvariátoch, starožitnostiach, vždy ma láka sa tam prehrabať.

Tak sa to stalo aj s týmto človekom. Celý príbeh sa odrazil od toho, že som objavil veľmi atraktívnu grafiku, niečím ku mne rozprávala. Chcel som sa dozvedieť viac, nebola však identifikovaná. Nevedel som, kto je autorom, lebo podpis bol nečitateľný. Potom som sa to dozvedel nájdením inej grafiky, ktorá už bola identifikovaná.

Druhú grafiku si spojil s prvou tak, že si videl spoločné znaky tvorby?

Videl som spojitosti v rukopise. Na internete som našiel druhú vec, no meno autora mi nič nehovorilo. Zadal som ho do internetového vyhľadávača a nenašiel takmer nič okrem jedného krátkeho filmu o Igorovi Ďurišinovi, ktorý ešte pred nejakými 15 rokmi nakrútil jeho brat, aby ho zviditeľnil.

Pochopil som však, že ten človek mal za sebou veľmi komplikovaný a ťažký príbeh. Keď som si to v hlave spojil s tým, že asi naozaj robil zaujímavé veci, ktoré nefigurujú v príbehu našich dejín umenia, tak ma to nesmierne lákalo.

Uvedomil som si, že biele miesta na mape našich dejín sú to, čo ma skutočne zaujíma. Začal som sa tomu viac venovať, pátrať, telefonovať.

Odhadujem, že naozaj dobrý, hĺbkový výskum spolu s monografiou a výstavou na konci menej ako dva roky netrvá. Zdieľať

My sme ani nevedeli, kde Igor Ďurišin fyzicky je, lebo sa v roku 1984 vysťahoval do Nemecka. Zasiahla krásna náhoda.

Aká?

Pod video na YouTube, ktoré nakrútil jeho brat, sa presne vtedy, keď som sa tomu začal venovať, ozvala jedna nemecká ošetrovateľka. Napísala, že sa o Igora Ďurišina stará a hľadá blízkych alebo príbuzných, s ktorými by sa chcel spojiť.

Odpovedal som na jej komentár pod videom, ona sa asi mesiac vôbec neozývala, tak som ju musel vypátrať v databáze sociálnych pracovníkov v Nemecku. To bolo ťažké, lebo jej meno bolo dosť bežné.

Nakoniec sa mi to podarilo, ozvala sa mi na e-mail. Ďurišina sme objavili v sanatóriu v Hannoveri, kde viac-menej dožíval svoj život, zdravotne už na tom nebol dobre. Pani Marine Becker patrí veľká vďaka za to, že sa oňho zaujímala nad rámec svojich profesionálnych povinností.

Oznámila mi, že po ňom neostali žiadne umelecké diela. To bolo sklamanie, lebo som dúfal, že nejaký archív bude existovať. Ale zmieril som sa s tým a Ďurišinovej rodine na Slovensku som dal vedieť, že ich brata sme našli.

Peter Ďurišin sa potom do Nemecka ozval. Nemci si asi potrebovali nejako overiť, že záujem je autentický, potrebovali počuť rodinu. Potom nám oznámili, že Igorov sociálny kurátor celý archív v skutočnosti pri jeho vysťahovaní z bytu zachoval. Nevedeli, čo s tým, tak to deponovali na povalu sanatória, čo bolo úžasné.

Druhý úžasný moment bol, že keď tam jeho brat prišiel o mesiac na návštevu, Nemci mu bez váhania celý archív odovzdali.

To vôbec nebolo vopred dohodnuté, ale oni to považovali za úplne prirodzené – prišla rodina, tak celý archív odovzdali bratovi. Nebol na to pripravený, takže ním totálne zaplnil auto, no bol schopný doviezť ho sem na Slovensko a mohli sme začať so spracovávaním a rozuzľovaním celého príbehu.

Kde je archív teraz?

Z veľkej časti je deponovaný v Dokumentačnom centre Východoslovenskej galérie v Košiciach, takže okrem mojej monografie, výstav a ďalších výstupov je primárny materiál k dispozícii na ďalšie skúmanie a interpretáciu budúcim bádateľom. Je skvelé, že galéria také centrum založila.

Som rád, že o to mali záujem a že je to súčasť nášho materiálneho kultúrneho dedičstva. Časť má stále rodina.

Zháňaš informácie o troch ďalších výtvarníkoch – maliarovi Štefanovi Tallósovi Prohászkovi zo Šamorína, bratislavskom sochárovi Jaroslavovi Kočišovi a trenčianskom výtvarníkovi Antonovi Štubňovi. To sú ďalšie smery tvojho pátrania?

Je to tak. Chytilo ma to, viem o ďalších menách, ktoré by si zaslúžili väčšie pokrytie.

Výskum Tallósa Prohászku sa už vlastne rozbehol, je dohodnutá spolupráca s Galériou mesta Bratislavy, boli sme sa aj pozrieť v meste v Maďarsku, kde dožil.

Je to opäť príbeh všestranného človeka, ktorý v medzivojnovom období urobil fantastické veci a patril do ľavicového okruhu bratislavských intelektuálov. Nemá samostatnú monografiu a kvalitou diel by si to určite zaslúžil. Moja ambícia je dozvedieť sa komplexný príbeh človeka, ktorý nám vytvoril a zachoval mimoriadne hodnoty.

Títo traja výtvarníci sú ľudia, na ktorých si tiež narazil náhodou, zistil si, že sú dobrí, a preto si sa začal vŕtať v ich príbehu?

Začiatok záujmu asi bude vždy rovnaký. Zamiloval som si ich tvorbu, mám ich diela v zbierke. Bez ohľadu na to sa mi zdá škoda, že nie sú spracovaní a vo väčšej miere zaraďovaní do väčších výstav. Zaslúžia si väčšie miesto v príbehu umenia.

Výskum o Ďurišinovi trval päť rokov, že?

Áno, ale keď si odmyslíme prestavbu domu, dve deti a epizódy, ktoré to naozaj sťažovali, boli by to dva-tri roky čistého času. Odhadujem, že naozaj dobrý, hĺbkový výskum spolu s monografiou a výstavou na konci menej ako dva roky netrvá.

Ako monografiu prijala odborná obec? Pohybuješ sa v tej oblasti veľmi dlho, ale nie si kunsthistorik. Je to problém alebo ťa rešpektujú?

Neviem to posúdiť, nechal by som to na iných. Zdá sa mi, že galérie sú ochotné spolupracovať aj s niekým, kto nie je kunsthistorik. Keď prinesiem zaujímavý projekt, je ochota spolupracovať.

Knižka bola skvele prijatá čitateľmi. Veľmi dobre to prijali Košičania, kde mal Ďurišin domov, centrum, kde pôsobil. Zároveň to veľmi dobre prijala komunita ľudí, ktorí ho poznali a podporovali, a okruh, v ktorom sa pohyboval v 70. – 80. rokoch.

Z odbornej stránky prišla aj kritika na spracovanie knižky. Som rád, že si niekto dal tú námahu, prišiel na výstavu a napísal kritickú recenziu. Potrebujem sa zlepšovať a vítam to.

Z môjho hľadiska to dopadlo dobre. Pre mňa je to vlastne prvý takýto projekt, na ktorom som sa riadne zapotil a poučil na chybách. Určite sa chcem publikovaniu krásnych kníh o výtvarnom umení venovať ďalej.

Tvorí sa tím vydavateľstva, ktoré sa na to bude špecializovať?

Bolo by to dobré, ale mať takýto typ vydavateľstva je prudko charitatívna záležitosť, záujmová vec, ktorá negeneruje nijaký zisk. Je úspechom, keď sa to priblíži k nákladom, ktoré do toho boli vložené.

Druhá vec je, že pri každej téme figurujú iní ľudia, ktorí sa v nej vyznajú alebo ju v minulosti spracovali, takže je to len o ad hoc dohodách, ktoré povedú k nejakému výsledku.

Dá sa ťahať sám obchod, vydavateľstvo aj výskum?

Neviem si to inak predstaviť. Mám dvoch veľmi blízkych priateľov, ktorí sú vydavatelia krásnych kníh o výtvarnom umení. Jeden z nich má významné vydavateľstvo v Česku, ktoré robí takmer iba výtvarné knižky, a sú na to iba dvaja s manželkou.

Je to šialené, mimoriadne náročné, vyčerpávajúce. Touto cestou by som sa až tak nechcel vydať, frekvencia výskumov bude asi veľmi pozvoľná a pomalá. Ale asi niet inej cesty.

Keď ťa niečo zaujíma, tak je potrebné sa do toho vložiť.

Vo svojom motte na stránke máš uvedené, že art dealership by sa nemal venovať len obchodovaniu, ale mal by sa stať pamäťovou inštitúciou. Chápem, že pre teba je to dôležité, ale myslíš si, že to tak musí fungovať všeobecne? Nie sú na to galérie?

Určite je to náplňou štátnych galérií a je dobré, že to robia. Keď má však niekto fungujúci obchod s umením, prichádza v teréne priamo do kontaktu s dielami. To štátne či regionálne galérie nerobia. Majú inú náplň, pripravujú výstavy, starajú sa o svoje fondy a nefungujú priamo na trhu s umením.

My ako obchodníci máme priamo v teréne možnosť vidieť a siahnuť si na diela, ktoré môžu byť aj mimoriadne vzácne. Zdá sa mi, že by bolo dobré, aby sa čím viac obchodníkov s umením aspoň občas takýchto príbehov, diel alebo autorov chytilo a spracovalo ich.

Je to štandardom aj na Západe, že fungujúce obchody s umením majú presne toto v náplni svojej práce. Sú aj pamäťovou inštitúciou – práve preto, že sa v najväčšej miere stretávajú s dielami a autormi a majú v tom prehľad.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.