Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
11. február 2024

Albín Škoviera

Deti dnes neučíme prekonávať prekážky a vydržať. Pojem svedomie sa vytratil

Deťom dnes málo hovoríme nie a znižujeme ich odolnosť, tvrdí v rozhovore liečebný pedagóg a vysokoškolský učiteľ Albín Škoviera.

Deti dnes neučíme prekonávať prekážky a vydržať. Pojem svedomie sa vytratil

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Rodičia by sa podľa neho nemali báť hovoriť deťom nie, keď je to namieste. „Dnešné deti od malička málo pripravujeme na záťažové situácie. Myslím, že časť psychických problémov, ktoré dnes deti majú, má korene v tom, že ich odmala príliš ofukujeme. Vždy máme náhradné riešenia,“ hovorí v rozhovore Albín Škoviera.

Ani rodiny, ktoré na to majú, by deťom podľa neho nemali dať všetko hneď, ale učiť ich čakať. V rozhovore tiež poukazuje na to, že vo výchove sa vytráca pojem svedomie. „Svedomie je to, čo by malo byť naším vnútorným regulátorom. Prestali sme používať regulačné mechanizmy.“

Rodičia dnes podľa neho vo veľkej miere rozvíjajú deti cez krúžky, čo však niekedy ide na úkor spoločného času. „Netrávime spolu čas. Rodina nie je spolu,“ tvrdí Škoviera. 

V rozhovore sa vyjadruje aj o systémových zmenách v reedukačných centrách, o ktorých sa začalo hovoriť po zverejnení správy z kontroly generálnej prokuratúry v „polepšovniach“. Na prevýchovné inštitúcie sa podľa neho dlhodobo poukazuje ako na zlé, pričom umiestnenie dieťaťa sa vníma už ako akt zúfalstva. „Viacerí súčasní anglosaskí, ale napríklad aj poľskí autori tvrdia, že to je prekonaná paradigma. V nemálo prípadoch je to, naopak, optimálne riešenie.“

Albín Škoviera má viac ako tridsaťročnú prax liečebného pedagóga vo výchovných a prevýchovných zariadeniach. V súčasnosti pôsobí ako docent na Fakulte filozofickej Univerzity Pardubice, kde garantuje magisterské štúdium resocializačnej pedagogiky.

Po zverejnení správy generálnej prokuratúry o zlyhaniach, ktoré sa diali v reedukačných centrách, ste v texte pre Postoj napísali, že prokuratúre sa hodilo zaplniť mediálny priestor informáciami o „polepšovniach“. Ako ste to mysleli?

Myslím si, že veci sa nikdy nedejú úplne náhodou. V prevýchovných zariadeniach bola správa prokuratúry už nejaký čas v povedomí. Vo svojom texte tiež spomínam, že som bol pri otvorení oddelenia v jednom takomto zariadení a tam sa riaditelia rozprávali o tejto správe, kedy už pôjde von. Poznali jej obsah.

Generálna prokuratúra potrebuje ukázať, že pracuje. A toto bola vhodná chvíľa na to, aby niečo prezentovali a odpútali trochu pozornosť od rušenia Úradu špeciálnej prokuratúry.

Čítajte tiež

Takže súhlasíte s tým, čo napísala kolegyňa Eva Čobejová, že zverejnenie správy malo dať debatu o rušení špeciálnej prokuratúry na vedľajšiu koľaj?

Presne s tým súhlasím.

O načasovaní sa dá špekulovať. Nepopierate tým však závažnosť zistení prokuratúry?

Nepopieram. Myslím si, že zistenia prokuratúry sú vážne a treba s tým niečo robiť.

V rámci debaty o reforme prevýchovných zariadení zaznieva, že by mohli prejsť spod rezortu školstva pod rezort práce, sociálnych vecí a rodiny. Napätie medzi školským a sociálnym rezortom tu existuje dlhodobo.

V čom tkvie to napätie?

Začalo sa tým, že sociálny rezort mal ašpiráciu prebrať detské domovy. Tie sú v Česku a v Slovinsku pod ministerstvom školstva, v Maďarsku sú v sociálnom rezorte. Do úvahy teda pripadajú obe možnosti. Otázka však je, či nám ide viac o starostlivosť alebo o výchovu.

Myslím, že sa nemáme báť hovoriť deťom nie, keď je to namieste. Zdieľať

Myslím, že starostlivosť je základ, nad ktorým je nadstavbou výchova. To, že zabezpečíme jedlo, strechu nad hlavou, je mimoriadne dôležité, ale my chceme pracovať s nadstavbou, nie so základom. Myslím si však, že v sociálnom rezorte sa to končí tým základom. 

V čom by podľa vás bolo bývalo lepšie, keby detské domovy zostali pod rezortom školstva a neprešli by pod ministerstvo práce?

V práci s deťmi nestačí, že sme vzorom, ale musíme dávať výchovné úlohy, zadania a vyžadovať ich. Ak niekoho opatrujem, mám iné ciele, ako keď niekoho vychovávam. Najväčšia prehra detských domovov je v tom, že sme tam deti prestali vychovávať.

Keby zostali detské domovy pod rezortom školstva, myslíte, že vychovávateľky by boli menej opatrovateľkami, ako to tvrdíte, a viac vychovávateľkami?

Áno.

V čom by spočívala zmena? Nerobili by prácu vychovávateľov tí istí ľudia?

Nemyslím si, že by to boli tí istí ľudia. Zajtra idem do rady školy v diagnostickom centre. Bez stanoviska rady školy nie je možné vymenovať riaditeľa. Zriaďovateľ to môže odmietnuť, ale to stanovisko, odporúčanie tam je. V sociálnom rezorte nič také neexistuje. Tam takéto zvyšky demokracie nie sú.

Odvolajú vás, ako odvolali pred časom riaditeľa v Centre pre deti a rodiny v Martine dva mesiace pred odchodom do dôchodku a ani mu nepovedali ďakujem. Pričom nič zlé neurobil, len si potrebovali dosadiť svojho človeka. Kultúra školského a sociálneho rezortu je úplne iná.

Aj školstvo je zaplavené dokumentáciou, ale v sociálnom rezorte je akoby vykazovanie dôležitejšie než samotná práca. Vychovávateľ potrebuje mať priestor a čas na priamu výchovnú prácu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Myslíte, že keby boli pod školstvom, bolo by to iné?

Ako poznám výchovné zariadenia spadajúce pod školstvo, bolo by to iné.

Práve vychovávatelia sú podľa vás vo výchovných zariadeniach kľúčoví. Štátna školská inšpekcia vo svojej správe o stave poskytovania starostlivosti za rok 2022/2023 píše o nedostatku odborných i pedagogických zamestnancov vzhľadom na narastajúce špecifické potreby umiestnených detí. Nespočíva základný problém v nájdení vhodných kandidátov na tieto miesta?

V momentálnej situácii si naozaj nemôžeme vyberať, ide skôr o nábor. 

Ide pritom o veľmi náročné povolanie, ktoré vyžaduje nepretržitú starostlivosť o problémové deti. Je asi ťažké zostať vždy pokojný a láskavý k deťom, ktoré sú náročné, nadávajú vám a správajú sa zle.

Systém mal byť nastavený tak, že by k veľkým extrémom nemalo dochádzať. Je absolútne neprijateľné, aby dieťa vulgárne nadávalo vychovávateľovi. A ak na to nemáme páky, je zbytočné, aby sme tam boli.

Je však dôležité, aby s týmito deťmi robili ľudia, ktorí sú „v pohode“. Keď sa môj synovec rozprával pred sobášom s jedným kňazom, spýtal sa ho, či je Albín Škoviera jeho rodina. Tento kňaz bol v diagnostickom centre ako dieťa a povedal, že sa zavše potešil, keď som prišiel do práce ja, lebo som mal vždy dobrú náladu. To beriem ako najväčšie ocenenie. Mali by sme tam chodiť ako nositelia dobrej zvesti.

Čítajte tiež

Nie je dôležitejšie než akákoľvek systémová zmena práve snaha dostať do reedukačných zariadení kvalitných zamestnancov, ktorí nebudú brať umiestnené deti a tínedžerov ako zlých a vyvrheľov, ale pristupovať k nim v kontexte toho, v akých pomeroch mnohí vyrástli?

História dieťaťa je veľmi dôležitá v práci s ním, ale nemôže byť dôvodom na to, aby sme tým ospravedlňovali vážne prekračovanie limitov, či už v správaní k iným, k sebe, alebo k režimu. Možno práve preto, že nám nie je ľahostajné, že na ňom záleží.

Kvalitní a zapálení ľudia v zariadeniach ešte stále sú. Uvedomme si, že už od roku 1990 sa vytvára verejná mienka, že prevýchovné zariadenia sú „zlé“, že umiestenie do zariadenia je posledná možnosť, akt zúfalstva. To má byť motivácia pre záujem kvalitných ľudí pre prácu v týchto zariadeniach? Viacerí súčasní anglosaskí, ale aj napríklad poľskí autori tvrdia, že to je prekonaná paradigma. V nemálo prípadoch je to, naopak, optimálne riešenie. Pokiaľ ide o systémovú zmenu, nemá spočívať v zmene zriaďovateľa, ale vo vonkajšej a vnútornej diferenciácii a následnej obsahovej reflexii v prevýchovnom procese.

Psychologička Katarína Hatráková, ktorá sa podľa vlastných slov zúčastňuje na okrúhlych stoloch k tejto téme, sa vyjadrila, že dúfa, že reedukačné centrá sa v podobe, v akej sú dnes, zrušia. A že deti a mladí, ktorí sú v nich, potrebujú individuálnu a nie kolektívnu starostlivosť. Je toto uvažovanie o budúcnosti reedukačných centier reálne?

Pani Hatráková myslela umiestňovanie týchto detí do starostlivosti profesionálnych rodín. Nie je reálne, aby sa o deti s poruchami správania starali v celom rozsahu profirodiny. Keby to bolo také jednoduché, nemali by prevýchovné zariadenia v Rakúsku, Poľsku, Taliansku, Škótsku či Nemecku.

Človek by nemal robiť profirodiča dlhodobo, je to neuveriteľná emocionálna záťaž. Striedanie detí a osobitne tínedžerov môže smerovať k rýchlemu vyhoreniu. Vyhorený profesionálny rodič je horší ako funkčná inštitúcia.

Aké metódy používajú v rámci prevýchovy v štátoch na Západe?

Veľmi silnou praxou sú zážitkové pobyty. Teda experienciálny prístup. Napríklad s mladistvými narkomanmi odídu do úplne cudzieho prostredia s rečovou bariérou, kde tvrdo pracujú. Získavajú tým iný pohľad na svet a na hodnoty. Zažil som takúto skupinu Nemcov v Maďarsku, ale viem, že boli aj v Španielsku. V severských krajinách zas robili niekoľkotýždňové plavby loďou po mori.

Ide o to, aby zažili krízu?

Áno, nemajú tam k dispozícii napríklad internet, mobil, musia bojovať o „prežitie“.

Aké boli výsledky týchto zážitkových modelov?

Žiaden model nie je univerzálny a pre každého. Ale efekty týchto zážitkových pobytov sú dosť veľké.

Viacerí ľudia hovoria predsa o životnej zmene, ktorú prežili napríklad po úrazoch, páde zo skaly či z motorky. Silný zážitok nás môže viesť k prehodnoteniu života a zmene.

Čítajte tiež

Na Slovensku sa v prevýchovných zariadeniach stavia na režime a systéme hodnotenia správania v duchu plusových a mínusových bodov. Tento systém generálna prokuratúra vo svojej správe kritizovala a označila ho za neefektívny.

To nie je pravda, že hodnotiaci systém nefunguje. Dodnes tento spôsob využívajú adiktológovia u alkoholikov. Viedol som asi desať diplomových prác o hodnotení správania. Bolo celkom zaujímavé, ako sa k tomu vyjadrovali deti, ktoré systémom prešli. Bodové hodnotenie vnímali ako prísne, ale spravodlivé.

Inzercia

Hodnotiaci systém, ktorý sa používa v prevýchovných zariadeniach, poskytuje spätnú väzbu a je to dôležité z hľadiska sebaobrazu. Keď prišli dieťa v zariadení, kde som pracoval, navštíviť rodičia, jedna z prvých vecí, ktoré im povedalo, bola radosť z pozitívneho hodnotenia. Je to dôležitá skúsenosť pre dieťa, že dokázalo regulovať svoje správanie.

Nie je však snaha získať plusové body len o vonkajšej motivácii? Dieťaťu sa oplatí zbierať body, aby prešlo do skupiny s voľnejším režimom, ale vedie ho to skutočne k rozhodnutiu byť lepší?

Do zariadenia, kde som roky pracoval, prichádzali deti, ktoré rozprávali vulgárne. Keď som ich na to upozorňoval, povedali, že to nezvládnu zmeniť. Veľmi rýchlo sa v rámci bodovania presvedčili o tom, že keď si na tom dali záležať, zvládli to. Poznanie toho, že keď sa na niečo sústredím a ovládam sa, zvládnem to, je úžasná životná skúsenosť. Dokážem to, mám na to.

Myslím si, že deti potrebujú mať spätnú väzbu, ako sa im darí. Problémovým deťom musíme navyše ukázať, v čom majú problém.

Bodový systém vnímam ako podporný mechanizmus. Problém nie je v tom, že by bol nástroj zlý, ale nemusí sa dobre používať. Na hodnotenie treba čas. Mal by to byť istý rituál. Prvé by malo samo seba hodnotiť samotné dieťa. Potom je tam skupina, ktorá mu dáva spätnú väzbu. Ja ako dospelý som posledný, kto povie, ako to vníma.

Keď kritizujú tento prístup, nech kritizujú kognitívno-behaviorálnu psychológiu, lebo to vychádza z nej. A hovorí sa, že keď všetko zlyhá, nastupuje práve kognitívno-behaviorálna terapia.

Ďalšou dôležitou vecou v prevýchove je, že by nič by nemalo byť zadarmo. Keď sa chcú dostať do otvorenejšej skupiny, musia si to odmakať. Človek si váži veci vtedy, keď na tom nejakým spôsobom pracoval. Vonkajšia motivácia i vonkajšia regulácia sú podporné mechanizmy, aby sme mohli dôjsť k vnútornej motivácii a k sebaregulácii. Čo je jedným z cieľov prevýchovy a resocializácie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

V prevýchovných zariadeniach chýba systematická práca s rodinami umiestnených detí a mladých. Čítala som názor psychológa, podľa ktorého by bolo ideálne pracovať s rodinami už v škôlke. Podchytiť deti, ktoré majú nejaký problém v ranom štádiu, omnoho skôr, než narastie do veľkých rozmerov.

Máme dobré predškolské vzdelávanie, ale skutočne nám chýba práca s rodinou. Aj na prvom stupni. Mal by ju robiť učiteľ, ten, kto s deťmi robí. Nie je dobré patologizovať deti. V konečnom dôsledku učiteľka má najviac informácií od detí.

Keby sme mali raz za dva týždne hodinu a pol na stretnutie skupiny rodičov, to by malo zmysel. Keď sa skupina rozpráva, je to veľmi užitočné. Samozrejme, malo by to byť pod odborným vedením, ktoré by ovládalo skupinovú dynamiku.

Je to reálny model?

V Anglicku sú školy nastavené na spolupráci s rodičmi a na dôvere rodičov ku škole.

V poslednom čase sme boli svedkami mnohých vážnych incidentov, ktorých aktéri boli mladí ľudia. Zo strechy školy v Parchovanoch skočil za pokriku spolužiakov deviatak, objavujú sa vážne prípady šikany, na Zámockej vraždil študent, ďalší podpálil školu… V čom vidíte dôvody nárastu takýchto incidentov?

Myslím si, že celá naša spoločnosť je veľmi agresívna. Či použijeme slová, alebo päste, je to rovnaká agresia. Vyzerá to, že neexistuje v spoločnosti snaha kultivovať ju. Spoločnosť sa nepolarizuje sama. Podľa mňa ju vo veľkej miere polarizuje mediálny priestor. Uznať, že aj protistrana môže mať v niečom pravdu, je veľmi, veľmi ťažké.

Nechcem všetko zvaľovať na virtuálny svet, ale ten vedie k tomu, že sa desocializujeme. Na všetko už potrebujete apku. Chýba nám osobný kontakt a miera sociálnej zodpovednosti.

Potom je tu otázka, či máme ešte v mravnej výchove pojem ako svedomie. Svedomie je to, čo by malo byť naším vnútorným regulátorom. To je jedno, či niečo nerobím, aby som neurobil problémy rodičom, alebo to bude z náboženského dôvodu, ale mám nejaký regulačný mechanizmus.

Prestali sme apelovať na formovanie svedomia?

Prestali sme používať regulačné mechanizmy, lebo deregulácia je dobrá na biznis. Keď kupujeme to, čo nepotrebujeme, to je naša deregulácia.

Aktéri spomínaných incidentov neboli podľa medializovaných informácií deti z rodín kriminálnikov či závislých rodičov. Očakávate, že budú pribúdať incidenty aj u detí či mladých, ktorí nie sú z vyslovene problematických, ale skôr z bežných rodín?

Keď začala podnikateľská éra v 90. rokoch, prichádzalo k nám do diagnostického centra dosť veľa detí z rodín podnikateľov. Moc nie je dobrá alebo zlá, ale dá sa zneužívať. V rodinách, kde ľudia majú peniaze, sa deti môžu naučiť, že keď má môj otec peniaze, môže veci ovplyvňovať.

Bohaté rodiny by mali myslieť na to, že ani ich deti by nemali dostávať nič celkom zadarmo. Všetci by sa mali učiť trpezlivosti, ktorá nám chýba. 

Toto nie je len problém vyslovene bohatých rodín. Asi väčšina rodičov dnes dieťaťu kúpi bicykel a iné veci vtedy, keď ich dieťa potrebuje. Ako majú dnešní rodičia simulovať tento nedostatok pre svoje dieťa?

Všimnime si, ako dlho trvalo našim rodičom, než si zariadili bývanie a stabilizovali sa. 

Ani v čase, keď si môžeme veci dovoliť, by deti nemali dostať všetko hneď. Môžeme deťom povedať, že dostanú niečo, ale o pol roka, keď na to našetríme.

Prečo je to dôležité?

Je to dôležité na sebaovládanie. Prečo deti nemôžu piť alkohol od desiatich rokov? Ak aj pijem pred osemnástkou, viem, že to nie je v súlade s normou.

Všetci musíme robiť aj veci, na ktoré nemáme chuť, a musíme sa do nich prinútiť vôľou. A deti dnes často neučíme prekonávať prekážky a vydržať. Trpezlivosť je čakanie, kým sa odstráni prekážka. A posilňuje to našu vôľu. Posilňovanie vôle je jedna z veľkých výziev pre súčasnú pedagogiku.

Dnešné deti od malička málo pripravujeme na záťažové situácie. Myslím, že časť psychických problémov, ktoré dnes deti majú, má korene v tom, že deti dnes odmala príliš ofukujeme. Vždy máme náhradné riešenia.

V dobrej výchove platí áno aj nie.

Čítajte tiež

Znižujeme odolnosť detí tým, že im nehovoríme nie?

Myslím, že sa nemáme báť hovoriť deťom nie, keď je to namieste. Nemyslím tým, že máme hovoriť sústavne deťom nie, nie, nie. Je mnoho vecí, o ktorých sa s deťmi treba rozprávať a na ktorých sa treba dohodnúť.

Keď sme v rodine plánovali dovolenku a bolo mi v zásade jedno, či pôjdeme do Talianska, Chorvátska, Čiernej Hory alebo Albánska, tak som sa detí pýtal, kam pôjdeme. Keď je to možné, je dobré zapájať dieťa do rozhodovania, aby videlo, že sa môže podieľať na chode rodiny. Ale sú veci, o ktorých musím rozhodnúť ja.

A nemať pre to výčitky.

Áno, lebo ja mám zodpovednosť.

V dávnejšom rozhovore ste povedali, že najviac dnes zanedbávame výchovu a formovanie dieťaťa. Mnoho rodičov dnes však do výchovy investuje omnoho viac času ako generácia našich rodičov.

Krúžky dnes vyberajú často rodičia cielene, rozvojovo v rámci rôznych oblastí. Povedia: Budeš chodiť na angličtinu, na hudobnú, na šport.

Rozvoj však nemá prebiehať len na kognitívnej úrovni, ale aj na emocionálnej, aby to fungovalo aj na sociálnej úrovni. Mnohí z dnešných rodičov po poobediach stále rozvážajú deti po krúžkoch. Logistika rozvozu je dôležitejšia ako to, že sme s dieťaťom. Odporúčam k tomu skvelú knihu, ktorú napísal Ivo Plaňava o rodine – Spolu každý sám.

Keď som bol malý, otca sme čakali, kým sa vrátil z práce, naobedovali sme sa spolu celá rodina o pol tretej a potom mal otec do večera čas byť s nami.

Foto: Postoj/ Andrej Lojan

A skutočne s vami trávil čas? 

Nemal ani veľmi kam ísť, lebo v tom čase sme bývali na samote. Ale robili sme spolu množstvo vecí. Išli sme do lesa na drevo, trávili sme však spolu čas. Pri práci je socializácia často oveľa prirodzenejšia, ako keď si dieťa posadíme, že sa ideme spolu rozprávať.

My teraz rozvíjame deti cez krúžky, ale netrávime spolu čas. Rodina nie je spolu. 

Takže deti by podľa vás potrebovali viac spoločný čas ako krúžky?

Áno. Myslím, že by sme mali rozmýšľať tak, že výkon nie je všetko.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.