V hre je rozpad Veľkej Británie v doterajšej podobe, ale aj otvorenie sporu o podobu Európskej únie, ktorý sa môže skončiť i postupným rozkladom.

1. Vo Veľkej Británii sa všetko rozpadáva ako domček z karát.

Akoby už včerajšia prehra Anglicka s futbalovým trpaslíkom Islandom mala byť predzvesťou budúcnosti, aká čaká na Veľkú Britániu a to, čo z nej zostane. 

Škótska premiérka Nicola Sturgeon už od prvých dní po brexite dáva zreteľne najavo, že Veľká Británia v doterajšej podobe už neexistuje a že Škótsko mieri k ďalšiemu referendu o nezávislosti. Prvý prieskum po brexite takisto ukázal, že 59 percent Škótov by v takom referende hlasovalo za nezávislosť.

K separatizmu povzbudil Škótov aj nemecký politik z vládnej CDU Gunther Krichbaum. Tento predseda výboru bundestagu pre európske záležitosti sa vyjadril, že EÚ bude mať aj naďalej 28 členov, pretože Škóti onedlho odídu z Veľkej Británie a ako priateľská krajina sa pripoja k Európskej únii.

Angličania tak už len môžu veriť na účelové spojenectvo so Španielmi, ktorí by škótskemu hnutiu za nezávislosť mohli vziať optimizmus. Briti si síce otvorili so Španielmi spor o Gibraltar, na druhej strane Španieli by mohli zo sebazáchovných dôvodov vopred zavetovať škótsky vstup do EÚ – aj katalánski nacionalisti, ktorí v posledných rokoch získali na sile, snívajú o tom, že sa po odtrhnutí začlenia do EÚ.

Škóti chcú opustiť Veľkú Britániu a tradičné britské strany prežívajú zemetrasenie. Zdieľať

V rozklade je aj britská politická scéna. Veľká časť opozičných labouristov sa vzbúrila proti lídrovi Jeremymu Corbynovi, medzičasom už desiatky labouristov odstúpili zo svojich straníckych postov na protest proti tomu, ako nepresvedčivo „kampaňoval“ proti brexitu. Vzbúrenci chcú Corbyna vymeniť, ten sa zas opiera o ľavicovú základňu, ktorá má zas v zuboch blairistické liberálno-reformné krídlo strany. Strana nedržala pokope už pred brexitom, teraz môže pokojne zvnútra implodovať.

Rozpoltení sú aj konzervatívci: jasná väčšina ich voličov hlasovala za brexit, pritom väčšina ich poslancov stála za premiérom Cameronom a nevie si predstaviť, že by ho mal teraz nahradiť Boris Johnson. V strane sa už dvíha kampaň „Stop Boris“, jej tvárou je ministerka vnútra Theresa May, ktorá hlasovala v kampani proti brexitu.

Až sa zdá, že proeurópske a centristické krídla labouristov a konzervatívcov majú navzájom k sebe mentálne bližšie než krídla v rámci týchto strán. Britská politická scéna môže prejsť v najbližších mesiacoch revolučným prerodom.

2. Časť európskej elity chce popohnať európsku integráciu

Nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) prišiel s dvomi novými informáciami z bruselských zdrojov. Šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker má celkom vážne navrhovať, aby sa európska menová únia čo najrýchlejšie rozšírila na všetky štáty EÚ. Juncker chce, aby sa eurom platilo vo všetkých štátoch EÚ, ktorá by tak podľa jeho vízie nerozlučne zrástla. Nemecký denník to označuje za Junckerov „zúfalý počin“ a píše: „Je načase, aby sa tento šéf komisie rozlúčil so svojím úradom.“

FAZ takisto priniesol správu o dokumente, ktorý v uplynulých mesiacoch vypracovali nemecký minister zahraničia Frank-Walter Steinmeier a francúzsky minister zahraničia Jean-Marc Ayrault. Obaja už na jar poverili svojich diplomatov, aby pre prípad brexitu vypracovali akúsi stratégiu, ako by mala EÚ reagovať na novú situáciu a neupadnúť do bezradnosti.

Výsledkom je desaťstranový dokument, ktorý má FAZ k dispozícii a sú v ňom nasledujúce body: Nemecko aj Francúzsko naďalej trvajú na čoraz tesnejšej EÚ, ktorá je osudovým spoločenstvom smerujúcim k politickej Únii. Súčasne uznávajú, že nie všetky štáty chcú ísť rovnakou cestou, preto diplomati vymysleli pojem „flexibilná Únia“ (kedysi bola reč o dvojrýchlostnej Únii).

Nemeckí a francúzski diplomati ďalej píšu, že EÚ sa má venovať len hlavným výzvam, všetky ostatné témy majú prenechať národným a regionálnym úrovniam rozhodovania – táto veta by mohla za istých okolností potešiť aj euroskeptikov, ale nie je nijako rozvedená, takže to môže byť len zvyčajná povinná floskula o subsidiarite.

Časť elity tlačí na ďalšiu integráciu, ale veľké európske štáty na ňu zrejme nenájdu silu. Zdieľať

FAZ píše, že diplomati sa pokúsili v dokumente opísať, čo by malo byť novým impulzom silnejšej EÚ. Niekde cítiť viac francúzsky, inde viac nemecký rukopis: Francúzi, otrasení z teroristických útokov, chcú silnejšiu bezpečnostnú politiku, lepšiu výmenu informácií medzi tajnými službami, väčšie výdavky na obranu. Nemci do dokumentu presadili vetu, ktorá nadvihne Poliakov, Slovákov a Maďarov: „Situácia, keď sa bremeno migrácie rozkladá nerovnomerne na ohraničený počet členských štátov, nie je dlhodobo únosná,“ preto treba vypracovať „trvalý a záväzný mechanizmus na prerozdelenie bremena medzi členskými štátmi“. V pasáži o "hospodárskej konvergencii" Únie sa pre zmenu presadili viac Francúzi.

Steinmeier tento dokument predložil aj počas víkendu na stretnutí s ministrami zahraničia zakladajúcich štátov EÚ.

Podľa FAZ však z tejto iniciatívy vôbec nie je nadšená kancelárka Angela Merkel, s ktorou sa Steinmeier o dokumente neradil. Merkelovej sa tiež nepozdáva, či Steinmeier zvolil dobrý formát, keď vylúčil ostatné členské štáty z víkendového rokovania. Kancelárka si ani nemyslí, že na brexit treba reagovať unáhlenými nápadmi a iniciatívami, keďže pod rýchlou reakciou si každá krajina predstavuje niečo celkom iné.

Zdá sa teda, že Merkelová sa bude snažiť upokojiť situáciu a brzdiť veľké plány. Na tie napokon nemá v Európe partnera. Francúzsky prezident Francois Hollande je vo svojej krajine paralyzovaný. Talian Matteo Renzi možno na jeseň padne ako David Cameron. A v Španielsku od decembra nevedia zostaviť vládu.

3. Prečo viac ako ďalšia integrácia hrozí dezintegrácia

V najbližších mesiacoch však môžu nastať udalosti, ktoré vývoju v Európskej únii po brexite vtlačia celkom inú dynamiku, než si želajú európski politici. Vo Francúzsku budú na jar budúceho roka prezidentské voľby, v ktorých Národný front Marine Le Penovej dosiahne zrejme historický úspech. Keď sa jej otec, Jean-Marie Le Pen v roku 2002 prebojoval do druhého kola, nemal proti Jacquovi Chiracovi žiadnu šancu (prehral v pomere 18:82 percent). Už na tom vidieť, ako sa Francúzsko zmenilo za posledných 14 rokov – Le Penová, ktorá žiada vystúpenie Francúzska z EÚ, by podľa prieskumov porazila dnešného prezidenta Hollandeho, mala by istú šancu aj v súboji s Nicolasom Sarkozym, jasne by ju porazil Allain Juppé.

Pre EÚ je ešte vážnejšia situácia v tradične proeurópskom Taliansku. Premiér Matteo Renzi zviazal svoj osud s októbrovým referendom o ústavnej reforme. Pôvodne to malo byť ľahké sústo, ústavná reforma, ktorú Renzi presadzuje, je populárna, má znížiť počet senátorov a spriechodniť parlamentnú demokraciu. Lenže kto je čoraz menej populárny, je samotný Renzi, a tak je možné, že väčšina Talianov reformu v referende odmietne, aby donútila Renziho podať demisiu. Ten už vopred vyhlásil, že v prípade neúspechu referenda odíde z politiky.

Ak padne taliansky premiér Renzi, v Taliansku bude možné temer všetko. Zdieľať

V takom prípade by sa na jar budúceho roka konali parlamentné voľby aj v Taliansku. O prvé miesto by bojovala Renziho Demokratická strana s protestným Hnutím piatich hviezd komika Beppeho Grilla, ktoré chce vystúpiť z eurozóny a mnohí jeho predstavitelia s neskrývanou radosťou privítali brexit. Najsilnejšou pravicovou stranou v Taliansku je Liga Severu Mattea Salviniho, ktorý po brexite nadšene zvolal: „Teraz je rad na nás!“ Salvinimu sa z niekdajšej separatistickej strany talianskeho bohatého severu podarilo vybudovať populistické hnutie, ktoré má ambície osloviť voličov v strede a na juhu Talianska. Salvini neúnavne obieha krajinu, veľmi mu záleží na kompetentnosti, preto si k tvorbe svojho straníckeho programu prizýva rôznych expertov, chce sa stať ďalším Berlusconim, jeho vzorom je však Marine Le Pen. 

Beppe Grillo aj Salvini, stojaci na čele dvoch formácií zameraných proti EÚ, môžu mať spolu v najbližších voľbách okolo 45 percent. To, čo by bolo ešte včera v Taliansku nepredstaviteľné, je už nový stav spoločenského vedomia – Taliani sú z EÚ unavení, euro je pre nich symbolom stagnácie, keďže krajina posledných 20 rokov prešľapuje na mieste. 

A to sme ešte nehovorili o Rakúsku, kde je suverénne najsilnejšou stranou FPÖ (v prieskumoch okolo 34 percent) a jej kandidát Norbert Hofer len najtesnejším rozdielom prehral prezidentské voľby. FPÖ je v rétorike proti EÚ trochu umiernenejšia než Le Pen či Salvini, nežiada okamžité referendum o vystúpení Rakúska. Ale to je len forma, obsah je totožný. Stranícky líder Strache aj Hofer sa vyjadrili, že dávajú EÚ ešte chvíľu čas na zásadné reformy. Ale ak sa podľa nich nevráti k svojej pôvodnej myšlienke hospodárskej spolupráce, ale sa bude ďalej vyvíjať smerom k politickej únii, najsilnejšia rakúska strana začne o rok s kampaňou za Öxit.  

Aj pre túto atmosféru je len ťažko predstaviteľné, že by Európska únia v reakcii na brexit mohla snívať ďalšie integračné sny. Jej úspechom bude, ak odolá novému duchu čias – ktorý smeruje k dezintegrácii.