Zdá sa, že bez Banderu si dnes Ukrajinu nemožno ani predstaviť. Po Tarasovi Ševčenkovi je to najzobrazovanejšia postava dejín. Nie je predmetom oficiálneho kultu, ale plagáty jeho mladistvej tvári vidno hojne najmä na západnej Ukrajine.

Milovaný i nenávidený. Ospevovaný i preklínaný. Pozdvihnutý na piedestál hrdinu Ukrajiny i zatracovaný ako vrah či osnovateľ vrážd tisícov neukrajincov.

Aký vzťah majú k nemu teda súčasní Ukrajinci?

V Banderovom múzeu

Hľadanie odpovedí vedie do Starého Ugrina, miesta, kde sa Bandera narodil. Je to malá dedinka uprostred krásnej prírody neďaleko Ivanofrankivska. Okrem pár smerových tabúľ k múzeu venovanom Stepanovi Banderovi nič nenasvedčuje, že ideme do rodiska ikony ukrajinského nacionalizmu. Cesty sú zlé a horšie. Zlepšenie prichádza až neďaleko samého múzea.

K téme
Dumky z Odessy, o Odese
Ukrajine uteká čas
Srebrenica, August 1968, Volyňský masaker Zdieľať

Sme na mieste. Zastavujeme pred zamknutou bránou múzea. Za bránou je veľké prázdne parkovisko. Všade navôkol ticho, sem-tam bučanie kráv. Ďalej k múzeu treba pešo. Hlavná budova je akýmsi mixom domu smútku, dedinského kulturáku a MNV. Stelesňuje sovietsky či socialistický režim v jeho úpadkovej plnosti. Je symbolom čohosi, čo Bandera odmietal a proti čomu bojoval.

Budova má tri poschodia, ale múzeum iba tri miestnosti. Zvyšok je buď prázdny alebo slúži ako sklad. Človeku by sa zdalo, že to preletí a rýchlo prejde k Banderovmu rodnému domu a soche. Omyl. Pred nami stojí veriaca banderistka v podobe sprievodkyne. Hodinu celebruje banderoslužbu, počas ktorej nezabudne hádam na žiadny pozitívny čin samotného Banderu a na nič podlé, čo vykonali Sovieti či ďalšie národy. Je s nami jeden Poliak, tak sa vyhneme vypočítavaniu hriechov tohto národa na Ukrajincoch.

Pri počúvaní sprievodkyne sa zdá, že Ukrajina stojí a padá na Stepanovi Banderovi. Pohľad na prázdne parkovisko, na ktoré nedorazil ani len žiadny školský autobus v rámci povinných výletov za poznaním však hovorí o niečom inom.

Múzeum Stepana Banderu v Starom Ugrine. Foto: museum-bandera.if.ua

Ukrajinec hovoriaci po rusky nie je dobrý Ukrajinec

Späť v Ivanofrankivsku. Je to miestne regionálne centrum, kedysi poľský Stanislav. Bývalú prítomnosť Poliakov pripomínajú staré domy a hlavne rímsko-katolícke kostoly v centre. Dnes však niet ani chýru po Poliakoch a ani po rímskych katolíkoch. Kostoly dnes patria buď pravoslávnym, grékokatolíkom alebo múzeám.

Ešte viac vidno výmenu obyvateľstva v susednom meste Tismenica. Stáročné mesto, ktoré sa hrdilo množstvom kostolov a kláštorov, je dnes prerastená prašná dedina s fabrikou na kožuchy. Zo starého mesta nič neostalo. Strhnuté boli chrámy, domy, cintoríny. V centre mesta prežila jediná budova – Ukrajinský národný dom z roku 1926. Všetko ostatné zmizlo. Aj s väčšinou svojich obyvateľov.

„Neďaleký“ Ľvov je ďalším príkladom zmien za posledných 70 rokov. Kedysi dominantne poľsko-nemecko-židovské mesto je dnes západoukrajinská metropola väčšia ako Bratislava. Stále sa môže hrdiť krásnym centrom a vibrujúcou atmosférou podobnou tej v Krakove.

Keď sa však s miestnymi pustíte do reči o minulosti ich mesta, zistíte, že bolo vždy ukrajinské a ak tu neukrajinci žili, boli hosťami. Ulice, kostoly a cintoríny hovoria niečo iné, ale túto debatu som už viedol toľkokrát, že sa spolubesedníkov nesnažím presvedčiť ani pozvať na starý cintorín čítať vyblednuté mená na starých náhrobných kameňoch.

Stepan Bandera je pre mnohých Ukrajincov skôr symbolom. Skôr sa opájajú hrdinským odporom svojich predkov proti Sovietom a ďalšie skutky povstalcov ich nechávajú chladnými. Zdieľať

Zo stoličky ma dvíha až konštatovanie, že Ukrajinec, ktorý hovorí po rusky, nie je dobrým Ukrajincom, ak ním vôbec je, a to sa týka aj tých, čo bránia Ukrajinu na Donbase. Jednoducho, smrť rusky hovoriaceho Ukrajinca má malú cenu v porovnaní s tým, ktorý hovorí tým správnym ukrajinským jazykom, hoc by aj padol pri obrane vlasti. Na Ukrajine som si zvykol na mnohé veci, ale tieto slová z úst univerzitného profesora vo mne budú rezonovať ešte mnoho dní.

Kastovanie môže pochovať ukrajinský sen

Keď stočíte reč na Stepana Banderu, ako odpoveď dostanete výpočet hrdinských činov Ukrajinskej povstaleckej armády bojujúcej proti Nemcom i Sovietom. Bandera sám sa stráca v akomsi opare neznáma.

Stepan Bandera je pre mnohých Ukrajincov skôr symbolom, ale mnoho o ňom a jeho ideách nevedia. Skôr sa opájajú hrdinským odporom svojich predkov proti Sovietom. Ďalšie skutky povstalcov ich nechávajú chladnými.

Paradoxne, za súčasné hranice Ukrajiny minimálne na západe môžu byť vďační Sovietom. Poliaci by nikdy dobrovoľne neodišli z Ľvova, Rumuni z Černovca či Československo zo Zakarpatia. Bez ZSSR by neukrajinské obyvateľstvo nikdy nebolo masovo vysídlené a nahradené ukrajinským a dnešná Ukrajina by bola úplne iná. Zdá sa, že Banderov cieľ Ukrajinu pre Ukrajincov nakoniec uskutočnili jeho nepriatelia i vrahovia – Sovieti.

Bandera so svojím ideálom nezávislej Ukrajiny pre Ukrajincov stále žije. Jeho nasledovníci si pramálo berú príklad z jeho vlastného nezdaru a toľko kastujú vlastných obyvateľov na tých dobrých Ukrajincov a na tých ostatných, až toto rozdelovanie môže raz zmariť ideu jednotnej Ukrajiny a pochovať ich sen.

Michal Považan
Autor je spolupracovník denníka Postoj, počas Majdanu pôsobil na Univerzite Tarasa Ševčenka v Kyjeve.