Počiatky pravoslávia v Japonsku sa spájajú so zriadením ruského generálneho konzulátu v roku 1858 v meste Hakodate na severojaponskom ostrove Hokkaido.

Prvý pravoslávny kňaz na japonskej pôde, otec Vasilij Machov, sa staral o duchovné potreby zamestnancov konzulátu. Avšak pre chorobu sa musel už po krátkom čase vrátiť do Ruska, načo ruský konzul požiadal Posvätný synod Ruskej pravoslávnej cirkvi o mladého a dobre vzdelaného kňaza. Synod vyslal 24-ročného jeromonacha Nikolaja (Mikuláša) Kasatkina (*1836).

Svätý apoštolom rovný Nikolaj (Kasatkin)

Čerstvý absolvent petrohradskej Duchovnej akadémie dorazil do Japonska v roku 1861, keď misionárske aktivity v krajine boli ešte zakázané pod trestom smrti a japonská spoločnosť bola veľmi podozrievavá voči cudzincom.

Popri starostlivosti o duchovné potreby ruských zamestnancov konzulátu sa Nikolaj usilovne učil japončinu a zakrátko ju ovládal plynule. Vďaka jeho charizmatickému vystupovaniu čoskoro prichádzali na konzulát počúvať evanjeliové posolstvo aj Japonci. Prví traja konvertovali na kresťanstvo v kaplnke konzulátu, medzi nimi samuraj a šintoistický kňaz Takuma Sawabe, ktorý sem prišiel pôvodne s úmyslom zabiť ruského kňaza. Sawabe neskôr ako jeden z prvých Japoncov prijal aj kňazskú vysviacku. Ale aj mnoho ďalších Japoncov konvertovalo na pravoslávie skôr, ako bol v roku 1873 zrušený trest smrti za konverziu na kresťanstvo.

Vznik cirkevných štruktúr

V roku 1870 Nikolajove aktivity oficiálne uznal Moskovský patriarchát a jeromonacha vymenoval za archimandritu aj najvyššieho predstaviteľa ruskej pravoslávnej misie so sídlom v Tokiu. V roku 1879 Moskva povýšila misiu so sedemtisíc konvertitami na eparchiu a Nikolaj bol vysvätený za biskupa.

Počas Nikolajovho episkopátu pravoslávna cirkev v Japonsku rástla približne o 1 000 konvertitov ročne, preto sa začalo so zakladaním pravoslávnych škôl a budovaním chrámov. V roku 1884 položili v Tokiu základný kameň Katedrály Svätého vzkriesenia v byzantskom štýle. Počas silného zemetrasenia v roku 1923 silno poškodená a následne znovu postavená katedrála je dnes viac známa pod názvom „Nikolajov dom“ (jap. Nikolai-do).

Rusko-japonská vojna

Počas Rusko-japonskej vojny (1904 – 1905) sa biskup Nikolaj rozhodol zostať v Tokiu a povzbudzoval svojich veriacich, aby sa modlili za víťazstvo svojej vlasti a robili všetko, čo od nich vlasť očakáva, „nie však z nenávisti voči nepriateľovi, ale z lásky k vlastnému ľudu“. Keďže bol etnickým Rusom, Nikolaj sa počas vojny stiahol z verejného života. O duchovné potreby 70-tisíc ruských vojakov, ktorí padli do zajatia, sa starali rusky hovoriaci japonskí pravoslávni kňazi.

Admirál Togo na japonskej vojenskej lodi Mikasa počas  rusko-japonskej vojny.

Arcibiskup Tokia a celého Japonska

V roku 1907 Posvätný Synod Ruskej pravoslávnej cirkvi povýšil Nikolaja na „arcibiskupa Tokia a celého Japonska“. Keď prvý pravoslávny arcibiskup na japonskej pôde v  roku 1912 zomiera, zostávajú po ňom nielen japonské preklady mnohých bohoslužobných kníh, ale aj živá cirkev s približne 33-tisíc veriacimi, mnohými farnosťami a vzdelaným klérom.

Nikolajov nástupca

Vedenie pravoslávnej cirkvi v Japonsku prevzal dovtedajší kjotský biskup Sergej (Tichomirov). Avšak politický vývoj doma i v zahraničí výrazne spomalil ďalší rast pravoslávia v krajine vychádzajúceho slnka.

Ruská revolúcia v roku 1917 mala za následok sťažené kontakty s Ruskou pravoslávnou cirkvou a škrtanie finančnej pomoci pre misijné územia.

Počas nasledujúceho obdobia prevratov v Ruskej pravoslávnej cirkvi arcibiskup Sergej (Tichomirov) zostal verný Moskovskému patriarchátu, a bol preto japonskou vládou podozrievaný zo špionáže.

Rozštiepenie pravoslávnej cirkvi v Japonsku

Druhej svetovej vojne (1939 – 1945) predchádzalo aj napätie medzi Ruskom a Japonskom. Medzi japonskými kňazmi sa ozývali hlasy žiadajúce nezávislosť od Moskvy a biskupov japonskej národnosti. Keď bol v roku 1939 v Japonsku vydaný zákon, podľa ktorého najvyššími predstaviteľmi náboženských spoločenstiev smeli byť len etnickí Japonci, Sergej (Tichomirov), arcibiskup Tokia a celého Japonska,  sa musel vzdať vedenia finančných a organizačných záležitostí pravoslávnej cirkvi v Japonsku.

Nasledoval frakčný boj medzi japonským klérom o najvyššie hierarchické posty. Lojálneho kandidáta sa pokúšala presadiť tak japonská vláda, ako aj Ruská pravoslávna cirkev v zahraničí, ktorá sa v roku 1927 odštiepila od Moskovského patriarchátu, pretože zahraniční pravoslávni predstavitelia odmietli vtedajšiemu moskovskému metropolitovi a neskoršiemu patriarchovi Sergejovi potvrdiť svoju lojalitu sovietskej boľševickej moci.

Ikona sv. Nikolaja, apoštola Japoncov.

V roku 1941 v Harbine biskupi Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí vysvätili za biskupa Tokia a celého Japonska najstaršieho japonského kňaza Johna Ona, ktorý pri vysviacke prijal meno Nikolaj. Rozkol, ktorý vyvolala biskupská vysviacka Nikolaja (Ona) v pravoslávnej cirkvi v Japonsku, trval len krátko, pretože miestny koncil pravoslávnej cirkvi dodatočne potvrdil nového biskupa. Keď Nikolaj prevzal vedenie cirkvi, obrátil sa na zástupcu ruského patriarchu Sergeja (Stragorodského) a preniesol jurisdikciu na Moskovský patriarchát.  

Povojnová situácia

V auguste 1945 Japonsko kapitulovalo a krajinu obsadili americké jednotky. Vo veľkom záujme Američanov bolo tiež zastaviť vzťahy medzi japonskou a ruskou cirkvou. Preto okupačná mocnosť nepovolila vstúpiť do krajiny dvom biskupom vyslaným Moskvou a rýchlo dosiahla, aby finančne závislá cirkev prešla pod jurisdikciu vtedajšej Severoamerickej metropólie Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí.

Pretože biskup Nikolaj (Ono) s menšou časťou veriacich zostal verný Moskovskému patriarchátu, opäť došlo k rozkolu v cirkvi. Od tohto času pôsobili v Tokiu dvaja pravoslávni biskupi – jeden podliehal Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí, druhý  Moskovskému patriarchátu.

Keď biskup Nikokaj (Ono) neskôr prešiel na druhú stranu, Moskovský patriarchát potvrdil zvyšok veriacich, ktorí odmietli prejsť, ako „Pravú japonskú pravoslávnu cirkev“. Tento rozkol bol prekonaný až autonómiou, ktorú Japonská pravoslávna cirkev nadobudla od Moskovského patriarchátu v roku 1970.

Japonský pravoslávny diakon.

V období pod jurisdikciou Severoamerickej metropólie Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí sa na biskupskom stolci v Tokiu vystriedali piati biskupi, pričom ani jeden z nich nebol Japonec. Koncil Pravej japonskej pravoslávnej cirkvi a jej najvyšší predstaviteľ, biskup Nikolaj (Sajama), sa aktívne usilovali, aby sa pravoslávna cirkev v Japonsku zjednotila a vrátila pod jurisdikciu svojej materskej cirkvi, Moskovského patriarchátu. Okrem toho chceli súdnou cestou získať späť cirkevné majetky, ktoré spravovali pravoslávni biskupi v jurisdikcii Severoamerickej metropólie.

Zjednotenie pravoslávnej cirkvi v Japonsku

Cesta k opätovnému zjednoteniu sa otvorila náhle, keď si Ruská pravoslávna cirkev v zahraničí vyjasnila svoj vzťah k Moskovskému patriarchátu a zriekla sa ďalšieho vedenia pravoslávnej cirkvi v Japonsku. Táto správa prišla pre obe pravoslávne cirkvi v Japonsku neočakávane.

V roku 1969 koncil pravoslávnej cirkvi v Japonsku požiadal Moskovský patriarchát o udelenie kánonickej autonómie. Posvätný synod vyšiel v ústrety tejto prosbe 10. apríla 1970. Autonómia v praxi znamená, že Japonská pravoslávna cirkev si svoje vnútorné záležitosti spravuje nezávisle od Ruskej pravoslávnej cirkvi, no jej najvyššieho predstaviteľa, ktorého si sama zvolí, musí potvrdiť Moskovský patriarchát.

V roku 1970 Posvätný synod Ruskej pravoslávnej cirkvi tiež svätorečil zakladateľa Japonskej pravoslávnej cirkvi, arcibiskupa Nikolaja Kasatkina, pričom mu priznal čestný titul „apoštolom rovný“. V roku 2000 Ruská pravoslávna cirkev svätorečila biskupa Andronika (Nikolského), prvého pravoslávneho eparchu v japonskom Kjóte.

V roku 1970 bol potvrdený v úrade najvyššieho predstaviteľa Japonskej pravoslávnej cirkvi Vladimír (Nagoský), ktorý bol posledným pravoslávnym biskupom v Japonsku v jurisdikcii Severoamerickej metropólie. Pravá japonská pravoslávna cirkev bola rozpustená a jej najvyšší predstaviteľ, biskup Nikolaj (Sajama), bol vymenovaný za zástupcu moskovského patriarchu v Japonsku.

Tokijský metropolita Daniel víta hostí.

Biskup Vladimír (Nagoský) o rok neskôr odstúpil a vrátil sa do Ameriky. V roku 1972 prevzal vedenie Japonskej pravoslávnej cirkvi mladý domáci biskup Theodosius (Nagašima), pričom v tomto úrade zotrval takmer tri desaťročia. V centre pozornosti jeho aktivít bolo vzdelávanie kňazov. Väčšinu z nich nechal vyštudovať v pravoslávnych teologických seminároch v USA.

Súčasná situácia

Súčasný metropolita Tokia Daniel (Nuširo) bol zvolený v roku 2000. Na jeho intronizáciu pricestoval do Japonska aj najvyšší predstaviteľ Ruskej pravoslávnej cirkvi, patriarcha Alexij II. Bolo to prvý raz v dejinách, že moskovský patriarcha navštívil Japonskú pravoslávnu cirkev. V roku 2012 zavítal do Japonska moskovský patriarcha Cyril pri príležitosti 100. výročia úmrtia svätého Nikolaja (Kasatkina).

V súčasnom Japonsku existujú tri pravoslávne eparchie

Eparchia Sendai vo východnom Japonsku, ktorá má okolo 3 000 veriacich a od roku 2000 ju spravuje biskup Serafim (Tsujie).

Eparchia Kjóto v západnom Japonsku, ktorá má okolo 2 000 veriacich a spravuje ju tokijský metropolita.

Archieparchia v Tokiu, ktorá má okolo 4 500 aktívnych členov. K nim treba prirátať veriacich z iných pravoslávnych cirkví, ktorí prechodne pracujú v Tokiu. Bohoslužby sa slávia v japonskom jazyku.

Sporná autonómia cirkvi

Autonómia pravoslávnej cirkvi v Japonsku nebola dodnes uznaná Ekumenickým patriarchátom a väčšinou autokefálnych pravoslávnych cirkví. Napriek tomu metropolita Theodosius sa stretol s ekumenickým patriarchom Bartolomejom počas jeho návštevy v Japonsku v apríli 1995.

Foto: wikimedia, archív autora