Je to rozprávkový príbeh našej doby. Najväčší plavecký talent planéty v dejinách, muž, pri ktorom sa len zriedka dozviete, koľko mal strieborných a bronzových medailí, najúspešnejší olympionik všetkých čias. Perfekcionista s telom ako vymytý ploský riečny kameň, s typickým rituálom na štartovacom bloku, autor bezpočtu svetových rekordov, ale aj hrdý Američan, ktorý povie, že pocit, keď reprezentuje svoju krajinu a počuje jej hymnu, nemôže nič prekonať.

Keď ho vidíte vo vode, obzvlášť na poslednej päťdesiatke, a ešte viac na posledných metroch, musíte cítiť adrenalín. Plávanie zažíva v poslednej dekáde ohromný boom, v žiadnom inom športe sa tak neposúvajú limity športových výkonov ako práve tu. A hoci má plávanie ďaleko k ľudovým a masovým športom, má svoju vlastnú a trochu skrytú prednosť. Neviem, či je to prenosné, či to môže pochopiť človek, ktorý nikdy neplával tak, ako je to pri futbale či atletike, skôr sa obávam, že nie. Napokon, plávanie je šport bez potu, výrazne individualistický, dokonca aj pri tímových štafetách.

V detskom veku som bol plavcom, chuť a vôňa bazéna sú pre mňa obdobou Pavlovovho reflexu, oživia sa mi spomienky na nabudený stres pred štartom, čistú hlavu po skoku a vynorení z vody. A boj s časom aj súpermi. Hoci sa to divákom nezdá, jedna z najkrajších vecí na plávaní je užívanie si rýchlosti. Pocit, keď idete na čele, ale aj keď dobiehate vedľajšieho plavca je nezabudnuteľný. Odpor vody aj drobné vlny to len umocňujú. Plávanie má však ešte čosi navyše, je akoby potvrdením Darwinovej teórie, že sme z vody a vo vode to napriek evolúcii stále vieme.  

Michael Phelps pred štartom: typické rozkmitanie rúk. Foto: Cliff/flickr.com

Divácky najpútavejší je kraul (dnes nazývaný voľný spôsob), už aj pre jeho rýchlosť, ideálne stovka, prípadne päťdesiatka. Všetci vieme, prečo je to tak, ale fajnšmekri vedia svoje: kráľovskou disciplínou je motýlik. V mojich časoch sme ho ešte starosvetsky volali delfín. Kraul a prsia zvládne každý samouk, znak chce trochu viac vytrvalosti, ale delfín, to je malý kumšt. Vyžaduje si úplne iný pohyb vo vode, rýchlosť a eleganciu dodáva vlnenie, nohy sú rovnako dôležité ako ruky, štýl si žiada vyrovnanosť aj fyzickú silu, plavec sa cíti ako ryba, symbióza ako lusk.

Phelps je motýlikový šampión. Viaceré z jeho famóznych výkonov, povedal by som, že tie najkrajšie, zaznamenal práve tu. V roku 2009 v Ríme zaplával ako prvý muž v dejinách stovku delfína pod 50 sekúnd. V krátkom bazéne sa to pred ním aj po ňom podarilo viacerým, v päťdesiatke drží stále svoj rekord. Na olympiáde v roku 2012 bol Phelps na stovke motýlika po prvej päťdesiatke až siedmy (!), ale závod napokon vyhral. A v neposlednom rade, pred rokom na amerických majstrovstvách sa vrátil na svetovú špičku práve na stovke delfína.

Nikdy, ani teraz pri získaní 19. medaily, som ho nevidel po triumfe šťastnejšieho. Právom. Tento geniálny plavec, ktorý prvýkrát reprezentoval Ameriku na olympiáde ako 15-ročný v Sydney v roku 2000, sa totiž vrátil do bazéna ako iný, zmenený muž. Samozrejme, nevyhral, ale na dvestovke delfína bol piaty! (Mimochodom, Martina Moravcová štartovala na olympiáde prvýkrát ako 16-ročná.)

Keď v Pekingu Phelps prekonal legendárneho Marka Spitza a na jednej olympiáde vyhral osem zlatých (Spitz v roku 1972 získal sedem zlatých v podstate v rovnakých disciplínach), a keď o štyri roky neskôr v Londýne získal svoju 18. zlatú medailu, bol na absolútnom športovom Olympe. Nikto nikdy nič podobné nedosiahol. Išla z toho nielen suverénnosť, úplná istota, ale doslova prirodzená danosť, tak ako pri Boltovi či Messim, pri Gretzkym, Bubkovi alebo našom Saganovi. Iste, bez hodín tréningu by nikdy nebol tým, čím je, ale Phelps mal – podobne ako vyššie menovaní – čosi navyše. Keď raz v mladosti pri ktorýchsi pretekoch skončil druhý, povedal, že dôvod je ten, že motýlika takmer netrénoval. Pre iných je striebro životným triumfom, pre neho dôkazom, že niečo vypustil.

4. august 2010: Michael Phelps počas rozplavby na 200 m motýlik na Majstrovstvách USA v Irvine. Foto: TASR/AP

Phelps bol dieťa s ADHD syndrómom, vďaka talentu a možnostiam sa stal svetovou športovou celebritou. Ten príbeh sa tu mohol skončiť a ešte dlhé desaťročia, hoci by jeho rekordy boli prekonané, by sme si ho pripomínali. Lenže Phelps po Londýne zistil, ako blízko je zo stupňa víťazov na dno.

Už predtým sme videli fotografiu, ako droguje (2009), dozvedeli sme sa, že ho kedysi zadržala polícia ako v podnapitosti šoféruje auto (2004), ale to všetko ľahko rozchodil a v bazéne stále triumfoval. Potom ale prišiel zlom: viac alkoholu, kasína, pribral 15 kg, druhýkrát ho zatkla polícia, zarastal, zmenil priateľov, stratil kontakt s trénerom, ktorý ho trénoval od 11 rokov a nahrádzal mu v dospievaní otca, ktorý opustil rodinu, klamal svojej neskoršej žene. V jednom dokumente o tej chvíli povedal, že zostal sám, osamelý a chcel zomrieť. Život najtalentovanejšieho plavca planéty stratil zmysel. Jeho tréner Bob Bowman si myslel, že sa už stane iba niečo zlé.

„Myslel som si, že je to môj koniec. Doslova. (...) Myslel som, že ľuďom okolo mňa bude lepšie bezo mňa. Neopúšťal som izbu. Nejedol som. Nespal. Myslel som, že najlepšia vec, akú môžem urobiť, je skoncovať so svojím životom,“ povedal neskôr Michael Phelps.

Do jeho životnej tmy ale vstúpil iný športovec, americký futbalista Ray Lewis. „Mike, počúvaj ma, toto je dôvod, prečo bojujeme, toto je chvíľa, kde sa ukáže náš pravý charakter. Neposer to. Pretože keď to poserieš ty, dotkne sa  to nás všetkých,“ povedal mu Lewis. Ich vzťah sa prehĺbil, Lewis mu povedal o svojich nočných morách a dňoch, ktoré prišli, keď ich prekonal. Dal mu knihu, ktorú si má prečítať. Phelps vtedy našiel dno, z ktorého sa dá odraziť.

25. jún 2012, Omaha: Michael Phels pláva v kvalifikácii na 400 m polohové preteky v americkej národnej olympijskej kvalifikácii. Foto: TASR/AP

Lewis ho presvedčil, aby nastúpil na liečenie, v jeho závere ho tam navštívil jeho otec, bývalý vojak. Plavec s dokonalým telom, ktorý má rozpätie rúk dlhšie, ako je jeho výška, začal obnovovať základné vzťahy. S mamou si zostali blízki, aj so sestrami. Problém bol otec a jeho priateľka. S bývalou misskou Californie sa napokon zasnúbil a krátko pred olympiádou v Riu sa im narodil syn.

Do olympijského bazéna sa vrátil iný Michael Phelps. Niežeby bol pomalší, svoju stovku v štafete zaplával za 47,12, čo je jeden z jeho najlepších časov na túto vzdialenosť (samostatnú stovku kraula závodne nepláva). Ale aj tak. Má už 31 a svetový rekord už zrejme nikdy neurobí. Keď bol mladý, obdivoval reklamný kult, ktorý okolo seba dokázal vytvoriť Michael Jordan, snažil sa imitovať austrálskeho plavca Iana Thorpa, ktorý bol starší úspešný šampión v kraule (na Phelpsovej prvej olympiáde v roku 2000 získal tri zlaté a dve strieborné medaily), dokonca s ním chcel trénovať. Thorpe neveril, že Phelps dokáže prekonať historický rekord Spitza, a keď sa mu to podarilo, tešil sa, akoby to bol dokázal on sám. Vždy bol väčšou osobnosťou ako Phelps, čo bolo vidieť najmä mimo bazéna, a Phelps to vedel.  

Ale teraz v Riu sa niečo zmenilo. Phelps získal 19. zlato v mužskej štafete 4x100 m kraul, ešte ho čaká finále 200 m motýlika, štafeta 4 x 200 m kraul (v stredu nadránom nášho času) a rozplavby – 200 m polohovka (v stredu podvečer) a 100 m motýlik (štvrtok podvečer). Už nebojuje s časom ani so súpermi. Nepotrebuje si nič dokazovať. Radosť sa pozerať.

Doplnenie

V stredu nadránom získal Phelps 20. a 21. zlatú olympijskú medailu v disciplínach 200 m motýlik a v štafete 4 x 200 m voľný spôsob, kde plával ako štvrtý.