Hlavný salezián pre kauzy svätých: Zasiahlo ma, ako sa Titus Zeman rozhodol pre mučeníctvo

Hlavný salezián pre kauzy svätých: Zasiahlo ma, ako sa Titus Zeman rozhodol pre mučeníctvo

Príbeh dona Titusa ukazuje, že povolania potrebujú sprevádzanie za každých okolností, hovorí salezián don Pierluigi Cameroni.

Don Pierluigi Cameroni je generálny postulátor saleziánov. Znamená to, že má na starosti všetky procesy blahorečenia a svätorečenia saleziánov a saleziánskej rodiny. Tento týždeň bol v Bratislave, aby informoval, v akom stave je proces blahorečenia Titusa Zemana (1915 – 1969). Dona Cameroniho sme sa pýtali, ako vníma príbeh saleziána, ktorého mučili komunisti, pretože prevádzal bohoslovcov za hranice.

Keď ste prvý raz počuli príbeh o don Titusovi Zemanovi, čo vo vás vyvolal?

Postavu dona Titusa Zemana som spoznal práve v čase, keď sa začal môj úrad generálneho postulátora, teda v roku 2010. V tom období som už spolupracoval na podobnom procese v Maďarsku so saleziánom Stefanom Sándorom. Ten bol tiež prenasledovaný komunistickým režimom, odsúdený na smrť obesením. Blahorečený bol v roku 2013. Prípad dona Titusa som preto vnímal paralelne pre historický kontext Sándora.

Čiže v saleziánskej rodine existujú podobné príbehy...

Najbližšie k donovi Titusovi je práve postava dona Sándora. Obidvaja preukázali veľkú lásku, zvlášť voči mladým. Sándor mladým vo svete pracujúcich, don Titus zase obetoval život pre záchranu povolaní na Slovensku. Badáme u nich schopnosť svedčiť v extrémnych situáciách o kresťanskej viere, ale aj o charizme dona Bosca.

Prečítajte si: 
Blahorečenie Titusa Zemana už nie je ďaleko Zdieľať

Okrem toho, v Európe poznáme saleziánskych mučeníkov z Poľska z čias nacizmu a takisto v Španielsku. Z čias španielskej občianskej vojny máme 95 blahoslavených mučeníkov.

Čo je podľa vás špecifické na prípade dona Titusa, čo nemožno nájsť v iných prípadoch?

Najviac ma zasiahol element z jeho života, ktorý by som označil ako dozretie jeho rozhodnutia obetovať svoj život v tejto nebezpečenej misii – teda sprevádzať mladých saleziánov potajomky cez rieku Moravu do Rakúska a potom do Talianska.

Bolo to v januári 1951. Mal vtedy skutočne veľký strach. Uvedomoval si totiž riziko, ktoré mu hrozí.

Pri čítaniach na jednej omši v tom čase ho hlboko zasiahla stať o tom, že nik nemá viac lásky ako ten, kto dá svoj život za pria,,teľov. A takisto pasáž z Evanjelia podľa Matúša: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť.

Toto slovo v ňom zanechalo veľkú stopu a od toho momentu v ňom dozrieva vnútorné rozhodnutie. Je to zaujímavé, pretože toto rozhodnutie sa netýka len fázy, keď sprevádzal skupinky mladých za hranice, ale takisto potom, celých 13 rokov vo väzení a prenasledovania. Titus mal pôvodne dostať trest smrti, napokon súd rozhodol o väzení na 25 rokov. Až do konca života zostal verný spomínanému volaniu, ktoré počul v ten deň na sv. omši.

Čo toto všetko znamená pre saleziánsku rodinu?

V prvom rade si treba uvedomiť, že aj dnes máme vo svete množstvo prenasledovaných kresťanov, takže jeho odkaz je viac než aktuálny.

Ďalší aktualizačný prvok je potreba sprevádzania povolaní. V kontexte dona Titusa išlo o nebezpečenstvo politického režimu, dnes povolania čelia iným rizikám, napríklad konzumizmu a ďalším, ktoré možno spôsobuju aj viac obetí než komunizmus.

Vnímame u neho aj pekné svedectvo o rodine. Titus Zeman mal výborný vzťah s rodinou, k rodičom aj súrodencom, pritom ich bolo veľa, mal až desať súrodencov. Jeho dve sestry stále žijú. Stále sa cítil podporovaný a sprevádzaný rodinou.

Môže byť podľa vás príbeh dona Titusa zaujímavý aj pre mladých v Taliansku, prípadne v ďalších krajinách Západu?

Iste. Verím, že mladí potrebujú mať referenčné postavy, modely či vzory. Jasné, že každý vzor je viazaný na svoje historické obdobie, spoločenský kontext. Napriek tomu, že doba Titusa Zemana bola odlišná od dnešnej, môžeme z jeho príbehu čerpať prvky, ktoré sú univerzálne. Napríklad vernosť rozhodnutiam, vytrvanie v skúškach, a to nie je málo. Navyše, sú to aj ľudské hodnoty, nielen kresťanské.

Z duchovného hľadiska by som vyzdvihol iný aspekt, a síce silné svedectvo dona Titusa o pokore, bázni pred Bohom, jeho schopnosť vnímať a správne interpretovať, čo od neho Boh chce.

Kto bol Titus Zeman



Narodil sa 4. januára 1915 ako najstaršie z desiatich detí. Už ako 10-ročný sa rozhodol, že chce byť kňaz – rehoľník. V takomto skorom veku aj nastúpil na gymnaziálne štúdium v saleziánskych ústavoch – najskôr v Šaštíne, potom v Hronskom Svätom Beňadiku a vo Frištáku u Holešova.

Teológiu študoval na Gregoriánskej univerzite v Ríme a v Chieri pri Turíne. Kňazom sa stal v Turíne v roku 1940. Po návrate na Slovensko pôsobil v saleziánskom oratóriu na Miletičovej ulici v Bratislave. V roku 1943 začal učiť na biskupskom gymnáziu v Trnave.

Po udalostiach z barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 sa začal zaoberať tým, ako ilegálne odviesť mladých spolubratov a bohoslovcov do Turína, aby mohli dokončiť štúdium.

Úspešne sa mu podarilo za pomoci prevádzačov zorganizovať dve výpravy cez rieku Moravu. V prvej skupine boli medzi zachránenými bohoslovcami aj neskoršie osobnosti, ako svetový biblista Jozef Heriban či teológ Rudolf Blatnický. Spolu „prepašoval“ do Talianska okolo 50 ľudí. 

Tretí pokus z apríla 1951 však nevyšiel. V tejto skupine boli okrem známych mien ako Anton Srholec či Anton Hlinka aj starší kňazi, na ktorých bol vydaný zatykač. Skupina prišla k rieke s meškaním, navyše Morava bola rozvodnená. Nastal choas, blížilo sa ráno. Samotný civilný prevádzač ušiel, keď videl zvýšený stav rieky. Zostal tam sám Titus. Napokon sa rozhodli, že sa vrátia. Pri návrate sa však skupina rozpadla a pohraničníci postupne s vojakmi a policajtami chytili 16 z 22 členov skupiny.

Pre Titusa Zemana nastali najťažšie chvíle života. Vo vyšetrovacej väzbe strávil v podstate dva roky. Pod oknom cely mal popravisko, kde počúval výkriky popravených a mučených.

Aj dona Titusa kruto mučili. Dokumenty z Ústavu pamäti národa zachytávajú ako následky vypočúvania a trýznenia napríklad zlomenie kľúčnej kosti, vybitie zubov, búchanie po hlave nejakým predmetom, v dôsledku čoho ohluchol, dusili ho vo vedre plnom žumpy.

Súčasťou sadizmu bolo aj nočné ležanie na betóne na chrbte s roztiahnutými rukami, úplne nahý. „Keď sa schúlil od zimy, hneď naňho vyliali vedro studenej vody. Celý druhý deň musel stáť na jednej nohe, ak dal nohu dole, dostal bitku,“ opisuje mučeníctvo Zemana vicepostulátor kauzy don Jozef Slivoň.

Titusa Zemana spolu so spoločníkmi odsúdili 22. februára 1952. Don Titus dostal 25 rokov. V rámci trestu sa dostal do Jáchymova, kde pracoval v uránových baniach. Po 13 rokoch ho s podlomeným zdravím podmienečne prepustili.

V roku 1967, keď nastal politický odmäk, dostal don Titus povolenie slúžiť omšu pri bočnom oltári v kostole v rodných Vajnoroch, avšak v civilných šatách a bez veriacich. Začiatkom roku 1968 dostal súhlas slúžiť omšu aj verejne a vykonávať kňazskú službu. Naďalej však musel pracovať ako skladník.

Navečer 7. januára 1969 pocítil srdcovú nevoľnosť a na druhý deň večer zomrel. Proces jeho blahorečenia sa začal v roku 2010. 

Zdroj: tituszeman.sk, Postoj.sk

 

Niektorí kňazi na Slovensku už hovoria o tom, že don Titus by sa po blahorečení mohol stať patrónom povolaní. Súhlasíte?

Áno, je to aspekt, ktorý priamo vyviera z jeho svedectva a je spojený s jeho mučeníctvom.

Dnes vnímam potrebu tohto typu patróna na dvoch úrovniach. Po prvé, mladí potrebujú inšpiratívne svedectvá a príbehy. A to už v rodine, pretože povolanie sa začína v rodine. Potom aj od tých, ktorí už urobili rozhodnutie a zasvätili svoj život. Je to prvý level – mať pred sebou silné svedectvo svojho povolania, čo don Titus má.

Druhá vec je nevyhnutnosť doprevádzania. Na životnej ceste, pri dozrievaní životných rozhodnutí potrebuješ osoby, ktoré ťa sprevádzajú a pomáhajú zorientovať sa na tejto ceste. Tieto dve hodnoty sú podľa mňa veľmi zaujímavé a podstatné.

Prečítajte si rozhovor so saleziánom, ktorý chystal materiály pre Vatikán:
Keby Titus Zeman neriskoval, bolo by to zbabelé Zdieľať

Proces s donom Titusom napreduje pomerne rýchlo. Len pred šiestimi rokmi sa začal a teraz je takmer na konci. Čomu pripisujete tento úspech?

Je to zázrak! (Smiech.) Vážne, aj nás veľmi prekvapuje rýchlosť, ako postupuje proces s donom Titusom. Diecézna fáza trvala len dva roky (2010 – 2012), vzápätí Rím potvrdil platnosť diecéznej fázy, čím potvrdil, že všetko bolo vykonané správne. Bol urobený obrovský kus práce na príprave dokumentu s názvom Positio super martirio, dokumentu, kde treba dokázať, že ide o skutočného mučeníka.

Ako sa to robí?

Pravosť mučeníctva sa dokazuje na troch úrovniach. Prvou je mučeníctvo materiálne. Keďže dona Titusa nezabili priamo, v tomto prípade znamená dokazovanie, že zomrel následkom mučenia a prenasledovania.

Potom treba preukázať mučeníctvo formálne – zo strany prenasledovateľov, teda v tomto prípade totalitného režimu, ktorý mal úmysel eliminovať ľudí ako don Titus.

A do tretice, treba dokázať formálne mučeníctvo zo strany samotného mučeníka, teda jeho ochotu vyliať krv.

Tieto tri prvky boli v našom prípade preukázané a Positio v apríli tohto roka schválili deviati teológovia. Všetci mu dali pozitívny hlas. Teraz chýba už len potvrdenie od kardinálov, čo by malo prísť vo februári, no a posledný krok je dekrét o mučeníctve, ktorý vydáva Svätý Otec. A ten otvorí cestu k blahorečeniu.

Čiže v prípade mučeníctva netreba čakať na zázrak?

Pri blahorečení mučeníka nie. Avšak pre kanonizáciu (vyhlásenie za svätého) je nevyhnutný aj zázrak na príhovor dona Titusa. Takže hneď po blahorečení sa treba začať modliť, aby sa stal zázrak. (Smiech.)

Ako vyzeral proces s donom Titusom Zemanom



Posledné zasadnutie Arcibiskupského tribunálu ku kauze Titusa Zemana 7. decembra 2012. Súčasťou bolo aj pečatenie dokumentov, ktoré putovali do Vatikánu. (Foto: TASR/Michal Svítok)

Proces sa začal v roku 2010 oficiálnou žiadosťou slovenského saleziánskeho provinciála, ktorú akceptoval generálny predstavený saleziánov v Ríme. Ten požiadal bratislavského arcibiskupa, ktorý následne napísal na Kongregáciu pre kauzy svätých do Vatikánu a dostal pozitívnu odpoveď.

Každý proces blahorečenia má dve fázy. Prvá fáza je diecézna, ktorá sa uskutočnila v Bratislave pod vedením Stanislava Zvolenského, bratislavského arcibiskupa – metropolitu. Bol to súdny proces, v ktorom diecézneho biskupa zastupoval biskupský delegát – sudca, na zachovávanie zákonov a právnych noriem dohliadal promótor spravodlivosti a celú dokumentáciu viedla notárka aktuárka. Tento tribunál zasadal spolu 45-krát.

Tribunál vypočul svedkov, prijal historickú správu päťčlennej historickej komisie, dozoroval exhumáciu telesných ostatkov a prijal posudky cenzorov teológov. Na záverečnom zasadaní boli všetky dokumenty zapečatené arcibiskupom a vicepostulátor, salezián don Jozef Slivoň, bol poverený odniesť ich na Kongregáciu pre kauzy svätých do Ríma.

Tým sa skončila diecézna fáza a nasledovala takzvaná Rímska fáza. Jej hlavnou časťou bolo spísanie takzvaného Pozícia. (Pozri rozhovor s don Cameronim.)

Na približne 900 stranách Pozícia sa dokazuje čnostný život a mučenícka smrť Božieho služobníka Titusa Zemana. Po odovzdaní Pozícia 8. júna 2015 pokračoval proces študovaním Pozícia deviatimi teológmi. Ich záverečné zasadanie bolo 7. apríla tohto roku, kde jednohlasne prijali mučeníctvo Božieho služobníka Titusa Zemana.

Rímska fáza aktuálne pokračuje študovaním Pozícia komisiou biskupov a kardinálov. Po ich vyhodnotení a hlasovaní Kongregácia pre kauzy svätých požiada Svätého Otca o potvrdenie mučeníctva. Podpisom pápeža sa Boží služobník stane blahoslaveným a pripraví sa slávnosť blahorečenia.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo