Pápežov dnešný program: Kto sú Chaldejci

Pápežov dnešný program: Kto sú Chaldejci

Chaldejci na začiatku 20. storočia v Mósule na území dnešného Iraku. Foto: wikimedia

Pápež František prichádza na návštevu do Gruzínska.

Ako informoval chaldejský patriarcha Louis Raphaël Sako, prinajmenšom 13 chaldejských biskupov pôsobiacich v Iraku sa chce stretnúť s pápežom Františkom počas jeho návštevy v Gruzínsku.

Na oficiálnom programe apoštolskej cesty sa 30. septembra 2016 popoludní nachádza pápežovo stretnutie s asýrsko-chaldejskou komunitou žijúcou v Gruzínsku. Hostiť ho bude Chaldejská katolícka misia svätého Šimona bar Sabbu v Tbilisi. Bagdadský patriarcha vyzdvihol, že toto stretnutie bude späté s historicky prvou pápežskou návštevou chaldejského chrámu.

„V Gruzínsku žije okolo 10-tisíc členov našej cirkvi. Pri tejto príležitosti pricestujú nielen biskupi, ale aj mnohí kňazi a veriaci z Iraku do Tbilisi, aby uvideli pápeža,“ vysvetlil patriarcha najväčšej cirkvi v Iraku.

Od obdobia, keď bolo Gruzínsko súčasťou Ruského impéria (1801 – 1917), existuje hlavne v Tbilisi silná komunita mezopotámskych kresťanov, ktorí sa hlásia k Asýrskej cirkvi Východu alebo k Chaldejskej katolíckej cirkvi. Predkovia týchto kresťanov hľadali v Ruskom impériu útočisko pred prenasledovaním zo strany moslimských Osmanov.

Chaldejská katolícka misia v Tbilisi

Aktívna pastorácia chaldejských katolíkov v Gruzínsku bola možná až po páde komunistického režimu, keď táto bývalá sovietska republika dosiahla štátnu nezávislosť. V roku 1995 otec Benny Bet Yadegar založil chaldejskú katolícku misiu v Tbilisi. Chrám sv. Šimona bar Sabbu dokončili v roku 2009.

Svätý Šimon bar Sabbas bol druhým katholikom „Cirkvi Východu“, ako sa zvyklo v stredoveku nazývať cirkev, ktorá sa rozšírila v Perzii a odtiaľ skrze misionárov do centrálnej Ázie, Indie, Číny a Mongolska.

Mapa zobrazuje rozšírenie Cirkvi Východu v stredoveku. Foto: wikimedia

Šimon bar Sabbas si radšej zvolil mučenícku smrť, ktorú podstúpil v roku 344 v Seleukii-Ktesifone, než aby prestúpil na zoroastrizmus, ktorý v tej dobe chceli perzskí vládcovia presadiť aj za cenu krviprelievania ako štátne náboženstvo vo svojej ríši.

V prvých storočiach cirkevných dejín kresťanské posolstvo padlo na úrodnú pôdu nielen v Rímskej ríši. Aj východne od hraníc rímskej provincie Sýria vznikli cirkevné obce, z ktorých vzišla samostatná patriarchálna východosýrska cirkev s jurisdikčným centrom v Seleukii-Ktesifone, hlavnom meste Perzskej ríše (v blízkosti dnešného irackého Bagdadu).

Dedičkami východosýrskej tradície „Cirkvi Východu“ sú dnes Asýrska cirkev Východu, Starobylá cirkev východu, Chaldejská katolícka cirkev a Sýrsko-malabarská katolícka cirkev.  

Chaldejská katolícka cirkev vzišla z Asýrskej cirkvi Východu

Už v 13. storočí pôsobili medzi veriacimi Asýrskej cirkvi Východu katolícki misionári, hlavne dominikáni a františkáni. K prvej formálnej únii došlo v roku 1340, keď do cirkevného spoločenstva s Rímom  vstúpilo niekoľko asýrskych biskupov na Cypre, no čoskoro bola prerušená. Na Florentskom koncile (1445) bola síce obnovená, no vydržala len päť rokov. Koncil tiež zaviedol pre asýrskych kresťanov zjednotených s Rímom označenie „Chaldejci“. 

Trvalejšie zjednotenie s Rímom sa podarilo uskutočniť až v polovici 16. storočia. V pozadí únie bola nespokojnosť s dedičným preberaním úradu patriarchu (z celibátneho strýka na synovca), ktoré v polovici 15. storočia zapustilo korene v Asýrskej cirkvi Východu. V reakcii na škandalózne vládnutie patriarchu Šimona bar Mamu sa traja biskupi so svojimi veriacimi v roku 1552 zhromaždili v kláštore Rabban Hormizd pri Mosule a zvolili za patriarchu jeho predstaveného Jána Sulaqu, pričom Šimona bar Mamu vyhlásili za zosadeného. Synoda vyslala Jána Sulaqu do Ríma, aby sa mohol lepšie presadiť proti svojmu konkurentovi.

Ján Sulaqa zložil v Ríme 15. februára 1553 katolícke vyznanie viery. Na konzistóriu 20. februára bol potvrdený za „patriarchu Chaldejcov“. Keďže sa považoval za prirodzeného dediča východosýrskej tradície, prijal meno Šimon VIII. Za biskupa ho 9. apríla vysvätil pápež Július III., ktorý mu 28. apríla osobne položil na plecia pálium, čím sa začali písať dejiny patriarchálnej Chaldejskej katolíckej cirkvi.

Dlhodobý zápas medzi oboma cirkvami

Šimon VIII. sa vrátil do vlasti aj s dvomi dominikánmi ako poradcami a usídlil sa v Diyarbakire. Úprimne sa usiloval získať svoj ľud pre Katolícku cirkev. Asýrsky patriarcha sa však jeho pôsobeniu urputne bránil. Šimona napokon nechal uväzniť a v roku 1555 popraviť paša z Amadye. Bol to začiatok dlhotrvajúceho konfliktu medzi nekatolíckymi Asýrčanmi a katolíckymi Chaldejcami. V priebehu 250 rokov bolo cirkevné spoločenstvo s Rímom viackrát prerušené. K stabilizácii situácie došlo až v roku 1830, keď Pius VIII. potvrdil chaldejský patriarchát.

Chaldejská katolícka cirkev v súčasnosti

Chaldejská cirkev je dnes jedinou spomedzi východných katolíckych cirkví, ktorá je väčšia ako jej pravoslávny náprotivok. Hlási sa k nej vyše 400-tisíc veriacich. Desať eparchií má v Iraku, štyri v Iráne, ďalšie štyri na Blízkom východe, dve v USA, po jednej v Sýrii, Turecku, Austrálii a Kanade. Chaldejskí katolíci žijú aj v Jordánsku a Jeruzaleme. Chaldejským patriarchom je od roku 2013 Louis Raphaël I. Sako, ktorý sídli v irackom hlavnom meste Bagdade.

Babylonský patriarcha Louis Raphaël Sako, jedna z najvýznamnejších osobností dnešného východného kresťanstva. Foto: wikimedia

Východosýrsky obrad

Asýrska cirkev Východu i Chaldejská katolícka cirkev sú dedičkami východosýrskeho obradu „Cirkvi Východu“. Východiskovým bodom rozvoja tohto obradu bola severomezopotámska metropola Edessa a tam pestovaný starosýrsky jazyk, ktorý je  dodnes liturgickou rečou. Používajú sa dva typy sýrskeho písma: estrangelo a nestoriana.

Addai a Mari

Aj vo východosýrskom obrade prináleží centrálny význam eucharistickej liturgii. Počas liturgického roka sa najviac používa anafora Addaiho a Mariho. Táto anafora dostala písomnú podobu v 3. storočí, asi na základe ústnej tradície z apoštolského obdobia, preto obsahuje židokresťanské prvky, ktoré sa v neskorších anaforách nevyskytujú.

Anafora Addaiho a Mariho bola Rímom dlho považovaná za defektnú, ba až heretickú, lebo v nej chýbali Kristove slová o ustanovení Eucharistie, ktoré sa v západnom obrade stali konštitutívnym prvkom anafory („Vezmite a jedzte, toto je moje telo... Pite z nej všetci, toto je moja krv novej zmluvy...“).

Chaldejská katolícka cirkev preto do anafory Addaiho a Mariho vložila správu o ustanovení Eucharistie a zaviedla aj ďalšie latinské prvky. Po historicko-teologických objasneniach Rím napokon v roku 2001 uznal platnosť anafory Addaiho a Mariho aj bez recitovania Kristových slov ustanovenia.   

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo