Aký bol salezián Ernest Macák? (anketa)

Bývalý provinciál, niekdajší direktor šaštínskej komunity aj študent spomínajú na dona Macáka.

V Šaštíne-Strážach sa dnes koná pohreb saleziána dona Ernesta Macáka, prvého provinciála saleziánov po páde komunizmu. Don Ernest priniesol za totality pre slovenskú cirkev veľkú obetu. Aby eštebákom pod náporom mučenia nevyzradil adresy saleziánskych dobrodincov, u ktorých sa skrýval, začal hrať psychicky chorého.

K téme: 
Bol salezián Ernest Macák mučeník? Zdieľať

Táto „diagnóza blázna“ trvala u neho 13 rokov. Neskôr, v roku 1968, sa mu podarilo vycestovať do Talianska, kde bol direktorom saleziánskej komunity na Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme a tiež vyučoval na miestnom slovenskom gymnáziu.

Na dona Ernesta a jeho generáciu saleziánov sme sa spýtali troch ľudí, ktorí poznajú rôzne etapy jeho života. 

don Štefan Turanský SDB: Nikdy som ho nevidel nahnevaného

Direktor strediska na Mamateyovej v Petržalke dona Macáka zažil ešte v talianskom exile.

Ako si spomínate na dona Ernesta Macáka? 

Bol som žiakom druhého ročníka gymnázia v Taliansku, keď nám, slovenským študentom, slovenskí saleziáni navrhli duchovné cvičenia, ktoré mal kázať „páter Jozef“. Bolo to ešte stále jeho krycie meno v Taliansku, pretože len nedávno odišiel z vtedajšieho Česko-Slovenska a bolo vážne podozrenie, že by mohol byť sledovaný tajnou políciou aj v cudzine.

Vtedy ma oslovil silným zanietením pre svoje povolanie a tým, že riskoval svoj život v totalite, kde bol potom aj uväznený, týraný a odsúdený. Oslovila ma predovšetkým jeho vnútorná sila, pokoj, vľúdnosť, priateľskosť a dobrota.

Pre mňa, mladého saleziána, sa stal doslova otcom, ktorý vie druhého pochopiť, priať a byť nápomocným. Neskôr som žil s ním aj v komunite. Každý utorok chystal mládežnícke vysielanie pre Vatikánsky rozhlas. Prizval ma k spolupráci a mnoho som sa od neho v tejto veci naučil.

Fascinovalo ma na ňom aj to, že som ho nikdy nevidel nahnevaného, bravúrne dokázal zvládnuť napäté situácie, vedel druhých trpezlivo počúvať a aktívne s nimi spolupracovať. A bol pokorný a skromný, nenáročný. Žil príkladnou chudobou, a preto bol vo všetkom štedrý. Sálala z neho silná energia a presvedčenie, že sa oplatí žiť pre Krista a pre svoju vieru.

V čom vidíte prínos generácie saleziánov, ktorej súčasťou bol don Ernest? 

Títo ľudia verili v svoje ideály a boli ochotní podstúpiť za ne akúkoľvek obetu. Viac ako 60 z nich riskovalo život, keď vo viacerých etapách utekali v 50. rokoch cez hranice. Ďalší sa dostali do vyšetrovacej väzby, kde boli bití a týraní, boli odsúdení na 15 či 20 rokov tvrdého väzenia a obyčajne skončili v uránových baniach.

Takto dopadol aj don Ernest ako spoluorganizátor útekov. Aj títo nepodľahli, nesklonili chrbát, nešli do kompromisov, aby to mali ľahšie. Boli do určitej miery nedeklarovanými „hrdinami“, ktorí verili svojim ideálom a v tomto svojom postoji vytrvali, aj keď ich to stálo nemalú obetu.

Boli to mladí ľudia, a preto riziko zlyhania a následné sankcie mohli naštrbiť aj ich psychickú rovnováhu. No obstáli! Vďaka im a ich prínosu sa my dnes môžeme tešiť plnej slobode, čo nás však všetkých zaväzuje.

Michal Hort: Vďaka nemu chápem, čo je svätosť

Absolvent prvého ročníka šaštínskeho gymnázia (1995), dnes podnikateľ a svetový prezident Exallievov dona Bosca. Dona Macáka si pamätá ako riaditeľa Gymnázia Jána Bosca v Šaštíne. 

Ako si na neho spomínate? 

Pri donovi Ernestovi som ako 16-ročný pochopil, čo to znamená prirodzená autorita a charizma. Dnes ako dospelý vďaka nemu chápem, čo to znamená svätosť. Celý život sa modlím za dar poznania dobrých ľudí. Vďaka ľuďom ako don Ernest viem, že sú moje modlitby vypočuté. 

V čom vidíte prínos generácie saleziánov, ktorej súčasťou bol don Ernest? 

Priniesli do života postkomunistickeho Slovenska nový pohľad na život a hodnoty a vštepili ich do myslí nás mladých. Vďaka ním a spolu s preventívnym systémom dona Bosca z nás vychovali dobrých kresťanov a čestných občanov. Patrí im za to nekonečná vďaka a úcta nielen nás, ale aj našich rodičov a celej kresťanskej spoločnosti. 

 

don Marián Valábek SDB: Vždy hľadal „donboscovské“ riešenie

Ako niekdajší direktor šaštínskej komunity zažil dona Ernesta na odpočinku v Šaštíne. Zo Šaštína sa don Macák neskôr odobral k rehoľným sestrám do Cerovej, kde 13. októbra tohto roku zomrel. 

Ako si spomínate na dona Ernesta Macáka?

Don Ernest bol veľmi pokorný a skromný brat, ktorý veľa vedel a rozumel človekovi, napriek vysokému veku sa vedel priblížiť aj k mladým.

Boží muž. Stále si udržoval pozornosť a pohotovosť. Vedel zažartovať, a pritom sa aj prihovoriť k srdcu. Aj jeho posledná služba sestrám v Cerovej bola prejavom ochoty slúžiť ako kňaz až do konca, aj keď tie posledné dva roky potreboval pomoc už on.

Spomínam si na niektoré situácie, keď bolo treba riešiť vážne veci, on sa nenápadne zdvihol a šiel ich riešiť s Pannou Máriou a s ružencom (takým na prste) v ruke..., keď mohol, aj do kaplnky alebo do chvíľkovej samoty.

Veľmi som obdivoval jeho túžbu písať pre povzbudenie do života – a sledovanie Božej Prozreteľnosti, ktorej pôsobenie objavoval počas celého života. Naozaj videl prozreteľnostné súvislosti.

V čom vidíte prínos jeho generácie saleziánov? 

Bol „zanietenec“ pre dona Bosca a pre jeho odvážnu cestu aj do najnáročnejších podmienok. Ak po konzultácii s Bohom a predstavenými objavil, že je niečo potrebné urobiť, tak sa do toho dal so všetkou vynachádzavosťou a zanietením – tu sa potom prejavovala jeho kreativita a pre neho nebolo riešením povedať „nedá sa“, ale tvorivo hľadal „donboscovské“ riešenie.

Toto som videl u väčšiny saleziánov a don Ernest toho bol súčasťou, ba protagonistom.

Michal Kaňa: Bol z generácie obetavých pracantov

žije v Rakúsku, don Ernesta si pamätá z rímskych čias.

Ako si spomínate na dona Ernesta Macáka?

Patrím medzi tých, kto mal možnosť a šťastie zažiť don Macáka v Ríme ako svojho direktora. Mal som vtedy 23 až 25 rokov, on 50 a nejaké drobné. Don Macák bol direktorom saleziánskej komunity, ja som bol asistentom na Slovenskom gymnáziu sv. Cyrila a Metoda a žili sme teda pod tou istou strechou.

Keď som po vojenčine nastúpil ako asistent na toto slovenské gymnázium, hneď som si uvedomil, že to bol výnimočný človek, ktorý sa snažil nás počúvať a hlavne povzbudzovať, ktorý do nás doslova pumpoval nadšenie, elán, radosť.

Keď rozprával alebo kázal v našej kaplnke, bolo ho radosť počúvať. Rozprával pútavo, krásne, hovoril vecne, konkrétne, hovoril pravdivo, hovoril s presvedčením, nadchýnal a povzbudzoval mladíkov nášho gymnázia a zažíhal naše srdcia láskou k Bohu.

Formoval, tvaroval nás ako keď hrnčiar tvaruje novú nádobu, nový predmet. Po rozhovore s ním každý z nás odchádzal nadšený, povzbudený, motivovaný.

Počas každej prestávky museli študenti na dvor kvôli pohybu. Na tom si potrpel a na to prísne dbal don Nádaský, školský radca a riaditeľ gymnázia v jednej osobe. Tu nás už zvyčajne čakal don Blatnický, profesor dogmatickej teológie na saleziánskej univerzite. Pridali sa k nám ešte náš direktor don Ernest Macák ako aj jeho brat don Ludvik Macák.

Všetci saleziáni prerušili svoje povinnosti a prišli na dvor medzi nás, veď koniec koncov, ten pohyb potrebovali aj oni a padlo im to na úžitok. Hrávali s nami každý deň a počas každej prestávky, aby boli s nami a medzi nami.

Bol to človek, ktorý v študentovi a v klerikovi hľadal je silné a nie jeho slabé stránky. A cez jeho silné stránky sa ho snažil povzbudiť a dodať mu elán, guráž, nadšenie, vliať radosť do života, tak ako motor, aby mohol pracovať, potrebuje benzín.

Bol to mimoriadny človek, akého nám mohlo poslať iba dobrotivé nebo. A robil tak až do svojich 65 rokov, pokým neodišiel do Bazileji do Švajčiarska.

V čom vidíte prínos generácie saleziánov, ktorej súčasťou bol don Ernest?

Saleziáni, ktorí odišli za hranice, nezostali všetci v Taliansku a v Ríme, ale boli rozosiati po svete. My, čo sme boli v Ríme, sme mali možnosť poznať iba jednu "menšiu" skupinu saleziánov.
Pre nás boli hmatateľné ideály.

O ideáloch sa dá veľa hovoriť alebo aj písať, ale mladý človek potrebuje mať pred sebou niečo konkrétne, čo by ho priťahovalo, inšpirovalo a povzbudzovalo, inak je to iba mlátenie prázdnej slamy. Nie nadarmo sa ho hovorí: exempla trahunt - príklady priťahujú (ako pozitívne, tak aj negatívne)

Saleziáni z čias don Andreja Šándora (alias Gorazda Zvoického), don Ernesta Macáka, don Ludvika Macáka, don Blatnického, don Nádaského, don Černého a don Ondrejku - to boli otrockí pracanti, makali do noci a do úmoru.

Keď sme išli spať, ešte opravovali naše úlohy, prekladali knihy, pisáli a preklepávali teologické traktáty. A ráno, keď sme vstali, už mali za sebou breviár (laudy), omše u sestričiek (kaplánky) a nastupovali do školy, teda vyučovali. Poobede zarovno a spolu s nami pracovali a obrábali záhradu.

Prosto, všade nám boli vzorom a príkladom a zdali sa nám takmer nedosiahnuteľní.

Čo sa týka duchovného života, poviem iba toľko, že ani v noviciáte som toľko nedostal po duchovnej stránke ako práve na slovenskom gymnáziu, kde pôsobili slovenskí saleziáni.
To iba potvrdzuje, že tu bola hlbšia a silnejšia aj duchovná stránka ako v iných talianskych saleziánskych domoch.

Ďaľší postreh, ktorý som časom nadobudol je, že ak niektorému saleziánskemu spolubratovi z nejakej čnosti chýbalo, tak ten druhý jej mal dvojnásobne toľko, aby sa to vyrovnalo. Ak bol napríklad jeden veľmi prísny, ďalší bol zasa nesmierne jemný, pozorný a otcovský.

Boli to veľmi obetaví ľudia, ochotní trpieť za to, čomu verili a za to znášať aj vyhnanstvo. Boli nám otcom, mamou, bratom, sestrou, priateľom, vychovávateľom a profesorom.

Dostali sme od nich zadarmo vzdelanie, rozhľad a kresťanské duchovné základy, z čoho dodnes čerpáme a žijeme.

To, čo sme dostali v Ríme od našich saleziánskych predstavených, to by sme neboli dostali nikde inde, lebo naši rodičia na to nemali a naširoko-naďaleko neboli také ani možnosti, ani ponuky.

V tom čase, v rokoch 1960 až 1990, nemala slovenská mládež k takejto výchove prístup pre politické pomery v krajine, a tak my sme sa stali tými adresátmi a šťastlivcami, ktorým sa táto zdravá kresťanská výchova dostala tak, ako keď niekto vyhrá Lotto a nechce tomu veriť.

Taká generácia sa rodí iba raz a my sme boli jej adresátmi a sme za to Pánu Bohu zo srdca vďační.

(Foto: don Ernest: Youtube.com/saleziani; Š. Turanský: 40dni.sk; M. Hort: exallievi.sk; M. Valábek: archív Postoj.sk)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo