Minizamyslenie Blahoslavení zbytoční

Všetci poznáme Ježišove blahoslavenstvá. No stále nad nimi visí otáznik, prečo by mali byť práve chudobní, plačúci, tichí, hladní a smädní šťastní. Veď naša skúsenosť je úplne iná.

Otvoril ústa a učil ich: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo...“ (Mt 5, 1 – 12)

Richard Rohr vo svojej novej knihe Slzy vecí píše: „V takmer každej spoločnosti zostáva na ľuďoch, ktorí nie sú bohatí a slávni a nezastávajú významné pozície, nespravodlivá stigma – akási miera hanby a viny za ich nižší status. Nevysloveným predpokladom tu je: Ak nepatríš k tej správnej podskupine, ak nie si bohatý, ak nepracuješ dosť usilovne alebo si sa nedostal na zoznam celebrít, je na tebe niečo zlé a môžeš si za to sám. Ale v Biblii tento vzorec neplatí.“

Ježiš teda hneď na úvod hovorí nielen to, že všetci títo pre svet nezaujímaví ľudia sú pre Boha tými najzaujímavejšími. Ale aj to, že pohľad ľudí, ktorí žijú vysoko, je skresľujúci. Tí, ktorí nevedia, čo je to počítať každé euro, žiť len v dôvere, že sa dozajtra vyriešia existenčné problémy, neustály boj o prežitie, vedia len veľmi málo o živote.

Všetkých tých, ktorých Ježiš označil za blahoslavených, potrebujeme práve preto, aby nám ukazovali neskreslenú pravdu o živote. Blahoslavení nie sú pre svoje bolestivé stránky života, ale preto, že Boh s nimi počíta, a preto, že vidia život v realite a nestratia sa v ňom. Práve preto potrebujeme ich videnie ako soľ. Alebo ako napísal Alessandro Pronzato: „Blahoslavení zbytoční, pretože oni sú naozaj nenahraditeľní.“ (Jozef Husovský)