Sv. Jozef z Anchiety Zakladateľ metropol, otec Brazílie a milovník Indiánov

„Medzi nami sa vyskytujú pantery dvoch druhov. Jedny majú farbu jeleňa, sú menšie a divokejšie (puma). Druhé sú škvrnité a pestré (jaguár). Tieto možno nájsť všade. Samce sú prinajmenšom také veľké ako veľký baran, zatiaľ čo samice sú menšie.“

Tieto slová napísal sv. Jozef z Anchiety počas svojich tisíckilometrových peších ciest po Brazílii. To, že bol priekopníkom dokumentovania brazílskej prírody, je len jedna z jeho činností, ktorým sa ako misionár venoval. Pritom pri pohľade na jeho chorobou skrivenú postavu by azda nikto ani nebol čakal, že bude štyridsaťštyri rokov pôsobiť ako misionár.

Jozef (José), tretie z desiatich detí rodiny Lópeza de Anchieta a Díaz de Clavijo, sa narodil na Tenerife v roku 1534. Z otcovej strany bol príbuzným rodiny sv. Ignáca z Loyoly a po starých rodičoch mu v žilách kolovala krv obrátených Židov.

Ako štrnásťročný začal študovať na kolégiu umení na univerzite v Coimbre v Portugalsku. Aj jemu imponovali Listy Františka Xaverského, a tak ako sedemnásťročný požiadal o vstup do jezuitskej rehole.

Krátko nato ochorel na vážnu kostnú tuberkulózu kĺbov (niektoré pramene tvrdia, že si chorobu privodil tvrdými skutkami kajúcnosti), ktorá mu spôsobila viditeľné zakrivenie chrbtice. Mal strach, že ho budú považovať za menejcenného a neschopného akejkoľvek misionárskej výzvy.

Z Brazílie však začali prichádzať listy pátra Manuela da Nóbregu, ktoré vychvaľovali blahodarné účinky tamojšej klímy na akýkoľvek druh choroby. A tak Jozef hneď po zložení prvých sľubov vo veku devätnástich rokov odišiel do Brazílie. Pôvodne s očakávaním akéhosi zdravotného pobytu.

To však zjavne nebola jeho vlastná predstava. Nedokázal si predstaviť, že by iba polihoval na brazílskych plážach. Svedčia o tom slová, ktoré ako odhodlaný mladý jezuita povedal: „Nestačí opustiť Coimbru s horlivosťou, ktorá zvädne ešte pred prekročením rovníka alebo rýchlo vychladne a túži po návrate do Portugalska. Treba mať sedlové vaky naplnené tak, aby vydržali až do konca dňa.“

Jozef bol výnimočným misionárom už od prvého dňa, keď začínal v osade São Vicente. Jednou z výčitiek, ktorým čelil, bolo aj to, že „mal priveľa lásky“. V očiach kritikov bola jeho nadmerná dobrota príčinou príliš zhovievavého spôsobu vedenia.

Páter Gouveia však s týmto názorom nesúhlasil. Považoval ho za „muža verného, rozvážneho a pokorného v Kristovi, veľmi obľúbeného u všetkých, na ktorého sa nikto nesťažoval, a ja sám nedokážem nájsť ani slovo či skutok, v ktorom by sa dopustil niečoho nesprávneho“.

Aj sám Jozef otvorene priznával: „Cítim náklonnosť k Indiánom.“ To bol základ a „okuliare“, cez ktoré sa treba pozerať na celú jeho misionársku činnosť.

Vedel, že aj napriek dokonalej znalosti španielčiny, portugalčiny a latinčiny sa najprv potrebuje naučiť jazyk, ktorému budú Indiáni rozumieť. Teda jazyk tupí a guaraníjčinu. Vďaka nim mohol, naopak, on učiť španielčinu a latinčinu domorodcov, pričom pre nich zostavil aj slovník a učebnicu gramatiky.

Jozef s ďalšími dvanástimi jezuitmi bol vyslaný na náhornú plošinu v pohorí Serra do Mar, kde na sviatok sv. Pavla založili malú misijnú stanicu São Paulo de Piratininga. Tu začali svoju cestu evanjelizácie, katechéz a vzdelávania. Jezuitské kolégium São Paulo de Piratininga, ako sa nazývalo, sa čoskoro začalo rozrastať a prosperovať. Dnes je z neho svetová metropola São Paulo.

Pôsobenie medzi Indiánmi neznamenalo len idylku, počas ktorej sa všetci vrúcne dávali pokrstiť. Kmene na území dnešných štátov São Paulo, Rio de Janeiro a Espírito Santo sa spojili do konfederácie proti portugalským kolonizátorom, ktorí zabíjali obyvateľov a plienili dediny. Pritom podporovali francúzskych kolonizátorov.

Jozef z Anchiety nesúhlasil so správaním Portugalcov a začal mierové rokovania s národom Tamojov, počas ktorých bola jeho znalosť jazyka tupí rozhodujúca. Po neľahkých udalostiach, keď sa stal na päť mesiacov rukojemníkom a žil ako zajatec a otca Manuela da Nóbrega takmer zabili domorodci, si napokon získali ich dôveru a bol uzavretý mier.

Ten však netrval dlho, pretože Indiáni chceli francúzskych kolonizátorov definitívne vyhnať. Jozef teda sprevádzal portugalské vojská ako chirurg a tlmočník a v roku 1567 sa zúčastnil na rozhodujúcej víťaznej bitke proti Francúzom.

Počas posledných vojenských operácií na potlačenie povstania Tamuínov bol Jozef odvolaný z výpravy a ako tridsaťdvaročný vysvätený za kňaza. Po vysviacke spolu s pátrom Nóbregom založil osadu, ktorá je dnes známa ako Rio de Janeiro, a bol vymenovaný za predstaveného misií v São Paule a São Vicente. Po smrti Manuela da Nóbrega sa stal provinciálnym predstaveným.

Pri príležitosti založenia Ria de Janeiro Jozef napísal svoje prvé latinské dielo De gestis Mendi de Saa. Do tohto obdobia patrí aj sakramentálne divadlo s názvom Pregação universal (Univerzálne kázanie) inšpirované domorodým obradom prijímania významných osobností, ktorým uviedol do jazyka tupí techniku verša a strofy typickú pre portugalské divadlo.

Okrem toho vytvoril v jazyku tupí Dialógy viery (rozsiahly katechizmus určený na vyučovanie Indiánov v kresťanskej náuke) a upravoval krátke texty na prípravu na krst a spoveď.

Ešte keď bol rukojemníkom, začal písať báseň k Panne Márii O blahoslavenej Panne Márii, Matke Božej, dopísal ju po návrate do São Vicente. A že nemal dostatok papiera? Nevadí. Dvojveršia písal do piesku a učil sa ich naspamäť. Nakoniec ich bolo viac ako štyritisíc.

Jozef sa k indiánskej duši dostával cez miestny folklór. Prispôsobil mu aj náboženskú a divadelnú hudbu, ktorú používal pri uvádzaní nových divadelných predstavení. Pochopil, že toto je pastoračná a katechetická forma, ktorá najviac osloví ich vnútro.

Jozef je jedným z prvých básnikov Brazílie, literát, dramatik, literárny vedec, prekladateľ, učiteľ, zakladateľ miest, dokumentarista prírody, liečiteľ...

Podľa jezuitu Adolfa Nicolása vniesol do svojej misijnej činnosti citlivosť voči etnickej rozmanitosti a náboženskému, kultúrnemu aj spoločenskému pluralizmu, neúnavné rozvíjanie tvorivej slobody a zodpovednej schopnosti improvizácie a neustále hľadanie inkulturovaných foriem kresťanskej a evanjelizačnej skúsenosti. To je presne to, na čo sa snažíme klásť dôraz dnes.

Jozefove sedlové vaky boli naozaj naplnené tak, že vydržali až do konca dňa. Keď ho pápež František po dlhých storočia v roku 2014 vyhlásil za svätého, vedel, prečo to robí. Jozef z Achiety sa nezľakol svojej choroby. Muž, ktorý zrejme ani nemal byť v Brazílii, sa stal jej otcom, ako ho mnohí volajú. Láska prenáša hory. A preniesla aj jeho.

Brazílske podnebie napokon nijako nepomohlo jeho chorobe. To on pomohol Brazílii. Zomrel 9. júna 1597 v Iriritibe, dnes Anchiete.