Rozvedení by mohli pomáhať pri predmanželskej príprave

Rozvedení by mohli pomáhať pri predmanželskej príprave

Jezuitský kňaz a vysokoškolský profesor Ladislav Csontos hovorí o pastorácii rozvedených, rodine a Cirkvi.

Rozvedeným sa venuje viac ako desať rokov. Debatu o exhortácii Amoris laetitia vidí v oveľa širšom kontexte. Hovorí napríklad o potrebe formovať katolíkov aj po birmovke, aby potom lepšie chápali sobáš. Za výzvu považuje aj zmenu farských štruktúr, spôsob kázania v kostoloch a nevyhýba sa ani otázke, čo so znovu zosobášenými katolíkmi. Profesor Ladislav Csontos, SJ.

Posynodálna exhortácia Amoris laetitia vyvoláva stále diskusiu. Niektorí jej vyčítajú nejasnosť v istých otázkach, ďalší obhajujú nový prístup pápeža Františka. Aký máte dojem z aktuálnej debaty?

Exhortáciu Amoris laetitia treba čítať v kontexte. Je totiž ovocím metódy, ktorá bola zvolená pre synodu o rodine a ktorá chcela rozprúdiť v Cirkvi záujem o rodinu. Preto dokument, ktorý vzišiel zo synody, nie je v tomto zmysle prekvapením.

Ako to myslíte?

Výsledok synody zodpovedá určitému pokračovaniu apoštolskej exhortácie Familiaris consortio, ktorá už celkom jasne hovorí o individuálnom prístupe k problému rodiny.

Synoda napríklad ukázala, že nie je možné rozriešiť všetko centrálne, keďže problémy rodiny, povedzme v Európe a Severnej Amerike, sú odlišné od problémov v Latinskej Amerike a radikálne odlišné od Afriky.

Prínos Amoris laetitia vidím v tom, že mnohé veci zostali otvorené a ponechané v kompetencii miestnych cirkví. Tak ako v prípade úpravy procesu nulity manželstva, ktorý bol zjednodušený. Zároveň sa v ňom objavil dôležitý moment, že biskup je hlavným sudcom a v prípade, že neplatnosť manželstva je podľa jeho svedomia a vedomia úplne jasná, tak vynáša výrok ako samosudca.

Polemika, ktorá sa teraz dotýka Amoris laetitia, však rieši, či exhortácia ponecháva univerzálnosť disciplíny v oblasti sviatostí. Niektoré pastoračné smernice, napríklad v USA, sa ukazujú ako veľmi benevolentné. Ako z toho vyjsť?

Amoris laetitia nezmenila náuku Cirkvi o sviatostnom manželstve. Samotná diskusia na synode však ukázala, že prax je veľmi zložitá. Okrem toho, že téma manželstva a rodiny sa stala dôležitou témou, považujem za veľký prínos celej diskusie, že sa medzi teológmi začalo viac hovoriť o potrebe mystagogickej katechézy sviatosti manželstva.

O čo ide?

Ako vidíme u Cyrila Jeruzalemského alebo svätého Ambróza, už v prvých storočiach kresťanstva bola bežná prax, že keď dospelý prijal sviatosti krstu, eucharistie a birmovania, nasledovali tzv. mystagogické katechézy, ktoré ho vovádzali do tajomstva kresťanského života.

Ako to súvisí s našimi rozpadajúcimi sa manželstvami?

Mnohí dnes žiadajú o sobáš v kostole, lebo je to krajšie, alebo pre určitú tradíciu v rodine či tlak okolia. Lenže títo snúbenci sami nie sú presvedčení o tom, že chcú prijať sviatosť manželstva v tom zmysle, ako ju chápe Katolícka cirkev.

Preto sa dnes ukazuje ako nevyhnutné sprevádzanie mladých ľudí po prijatí sviatosti birmovania a zdá sa, že aj sprevádzanie mladých manželov, aby sa vžili do toho, čo vlastne prijali.

"Rozšírenie bezprostrednej prípravy na manželstvo nestačí. Keď chceme pomôcť rodine, musíme začať pomáhať tým manželom, ktorí majú dnes deti, aby z nich vyrástli dobrí manželia." Zdieľať

Ukazujú to aj sociologické výskumy. S profesorom Jozefom Matulníkom sme robili dva výskumy medzi katolíkmi, kde boli aj oblasti ako spolužitie pred manželstvom a podobne. Ukázalo sa, že takmer tri štvrtiny tých, čo sa považujú za katolíkov, majú názor, že intímny život si treba pred manželstvom vyskúšať a polovica je za manželstvo na skúšku.

A teraz vyvstáva otázka, s akým myšlienkovým a hodnotovým pozadím pristupujú takíto mladí katolíci k oltáru? Ako chápu manželstvo? Naozaj sviatostne?

Ako by ho mali chápať?

Ako permanentnú sviatosť. S manželstvom je to podobné ako so sviatosťou kňazstva. Keď kňaz prestane spolupracovať s milosťou, začne zlyhávať. Ani v sviatostnom manželstve nepôsobí sviatostná milosť automaticky, ale človek je pozvaný, aby s ňou spolupracoval. Mnohí si myslia, že tým, že majú sobáš v kostole, je všetko hotové. Potom sa však môže stať, že sa všetko rozsype.

Keď ste spomenuli kňazstvo, niektorí argumentujú, že kým kňazi sa pripravujú na prijatie sviatosti kňazstva aspoň šesť rokov, tak snúbenci na sviatosť manželstva niekde len jeden víkend. Je to prehnané porovnanie?

Skôr nepochopené. Príprava na manželstvo sa nedá zredukovať na jeden víkend či hoci aj semester. Mnohé modely správania si prinášame do vlastnej rodiny z nášho detstva, preto sa má najzákladnejšia príprava odohrávať v rodine. Dobrý vzťah manželov, ktorý vidia deti, je tou najlepšou prípravou.

Rozšírenie bezprostrednej prípravy na manželstvo nie je teda riešenie? Aj po synode o rodine mnohí otvorene hovoria, že má byť poctivejšia.

S tým súhlasím, ale nebude to stačiť. Na základe mojich skúseností a štúdia hovorím, že keď chceme pomôcť rodine, musíme pomáhať tým manželom, ktorí majú dnes deti, aby z nich vyrástli dobrí manželia.

To však neznamená, že sa mnohé veci nedajú robiť už teraz lepšie. Viem si napríklad predstaviť, že do prípravy na sviatosť manželstva by boli zapojení aj katolíci, ktorí sú rozvedení. Takí, čo prešli určitou konverziou a veľmi silno vnímajú, že pravé orechové je nerozlučné manželstvo.

Rozvedeným sa venujete viac ako desať rokov. Čo hľadajú?

Najviac je takých, čo prijali sviatostné manželstvo viac-menej formálne a už im nezáleží na tom, či druhé manželstvo bude civilné, sviatostné alebo budú žiť len ako druh družka.

Títo asi neprídu za vami na duchovnú obnovu pre rozvedených...

Nie. Na obnovu alebo rozhovor prichádzajú tí, čo túžia po Bohu. Často sú to ľudia, čo po rozpade sviatostného manželstva stretli skutočne veriaceho človeka, s ktorým by chceli uzatvoriť manželstvo, ale nemôžu – a až počas tejto novej známosti sa prehĺbili a došli k osobnej viere.

Vtedy prežívajú vážnu ťažkosť, že nemôžu prijať sviatostné manželstvo a tiež si uvedomujú, že ak by sa znovu zosobášili, zriekajú sa možnosti prijímať Eucharistiu.

"Pokánie sa časom zmenilo na symbolický úkon po prijatí rozhrešenia. Ale kajúce skutky pôvodne predchádzali rozhrešeniu, boli dlhodobé a mali liečivý účinok." Zdieľať

Čo ponúkate ľuďom, ktorí už žijú v novom zväzku?

Cirkev má dva stoly, z ktorých sa živí – stôl Božieho slova a stôl Eucharistie. Stôl Slova nie je pre nikoho blokovaný, ani pre rozvedených. Týmto ľuďom je iba uložený dlhodobý eucharistický pôst.

Nejde pritom o nič nové. Prax pokánia v prvých storočiach Cirkvi spočívala v tom, že najprv bolo vyznanie hriechov, potom kajúce skutky a až napokon rozhrešenie. Sv. Augustín ostro diskutoval, či môže byť po 20 rokoch rozhrešený ten, kto zaprel Krista. Prax sa neskoršie posunula v tom, že pokánie sa zmenilo na symbolický úkon po prijatí rozhrešenia. Ale kajúce skutky pôvodne predchádzali rozhrešeniu, boli dlhodobé a mali liečivý účinok.

Aké možnosti teda majú rozvedení a znovu zosobášení?

Majú možnosť žiť z Božieho slova, ktoré je prameňom vnútorného rastu. Ďalej môžu žiť životom modlitby. Pestovať v sebe kajúcnosť, napríklad cez almužnu, veď ako vraví Písmo: dobré skutky zakrývajú množstvo hriechov.

Existuje viacero prostriedkov, ktorými môže človek dozrieť k rozhodnutiu, že sa vzdá, povedzme, intímneho života, čomu aj vek postupne pomáha a napokon sa obnoví pravidelné pristupovanie k sviatostiam.

Ako podľa vás chápe tento proces Amoris laetitia?

Exhortácia Amoris laetitia chce poukázať na to, že dôležitý je práve proces rastu človeka. Poukazuje na to, že týmto ľuďom máme ohlasovať radostnú zvesť. Viem, ako úžasne pôsobí na rozvedených napríklad komentár k stretnutiu Ježiša so samaritánkou pri Jakubovej studni. Ježiš ňou nepohrdne, hoci mala sedem mužov, a táto žena uverí a stane sa apoštolkou.

Exhortácia Familiaris consortio hovorí, že rozvedení ľudia nesmú stratiť nádej na spásu. Mnohí obyčajní veriaci však zmýšľajú tak, že ak by niekto zrazu stratil možnosť sa spovedať, môže predsa zomrieť a prísť do pekla. Čo poviete týmto ľuďom?

Rozšírte si srdce.

Je to o dôvere?

Je to o viere. Boh ma nechce zatratiť. Neposlal svojho Syna, aby svet odsúdil, ale spasil. My, kňazi, niekedy zbytočne strašíme.

Rozvedení na vašich obnovách nemajú z takýchto vecí strach?

Majú, ale na to robíme obnovy, aby ho prekonali. Chceme, aby nadobudli dôveru v Boha, že nechce smrť hriešnika, ale aby sa spasil. Okrem toho, je tu príklad lotra na kríži: že by si Boh nespomenul na toho, kto na neho volá?

Niekedy mám pocit, že sme do našej viery vniesli kupeckú matematiku. Myslíme si, že nás Boh spasí, iba keď budeme dobrí a splníme to a tamto. To si mysleli aj farizeji, ale chýbala im viera. Preto je výzvou pracovať na ohlasovaní viery, nie zbytočne moralizovať.

Mnohí rozvedení hovoria, že sa v Cirkvi necítia dobre, pozerá sa na nich cez prsty a volajú po novom prístupe. Je to podľa vás oprávnené?

Treba ich počúvať. A rozlišovať pritom medzi hriešnikom a hriechom. Cirkev musí byť miestom prijatia. Kde to ľudia necítia, tak je to podnet k spytovaniu svedomia pre tých, ktorí by ich mali prijať, teda kňazov, rehoľníkov, ale aj spoločenstvo veriacich.

Žiada sa v tejto oblasti nejaký systematický krok?

Otvára sa tu výzva na obnovu našich farských štruktúr. Veľa našich farností nie sú živými spoločenstvami, ale zredukovali sa na sviatostný servis – na prípravu k sviatostiam a ich vysluhovanie, ale život spoločenstva pokrivkáva.

Biskup František Rábek povedal ešte pred 20 rokmi, že farnosť sa musí stať spoločenstvom spoločenstiev. Stále je to aktuálne. Ak by sa nám to podarilo, tak aj tí, čo sa rozviedli, môžu participovať na živote spoločenstva. Pokiaľ sa však farnosť zredukovala na vysluhovanie sviatostí, tak títo ľudia nemajú žiaden styčný bod so svojou farnosťou.

A prísť na kňazom sa asi hanbia.

Chápem ich veľmi dobre. Je to problém odcudzenia. Sú ďaleko. Lenže aj rozvedení možno urobili chybu, ak sa v minulosti uspokojili s tým, že prijímanie sviatostí je všetko, ale nevytvárali spoločenstvo a nečakali od neho oporu. Potom zostali na okraji.

V tom prípade je asi jediné riešenie, aby bariéru prelomil kňaz, ktorý im vyjde v ústrety.

Nielen kňaz. Ktokoľvek, napríklad katechéti, ale aj veriaci. Keď je človek prijatý kýmkoľvek, je prijatý Cirkvou. Je to otázka komunity. Na Slovensku sa rozbiehajú viaceré projekty, aj laické, ktoré riešia rozvedených a pomaly rastú.

Poznáte príbehy mnohých rozvedených. Čo vás najviac poteší, keď o nich počujete?

Keď vidím, že sú na ceste k svätosti. Stretol som viacerých, ktorí prijali kríž, ktorý ich postihol rozpadom manželstva, odpustili a uznali, že je to ich cesta nasledovania Krista. Na týchto ľuďoch som osobne vnímal, že sú to šťastní ľudia, lebo našli Boha. Možno by som pri niektorých dospel aj k Ježišovým slovám o stotníkovi, že takú vieru nenašiel v celom Izraeli. A naozaj, takú túžbu po Bohu ako u niektorých rozvedených som nenašiel ani u mnohých veriacich.

Foto: autor

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo