Aby sa svätí a ich ctitelia neškriepili

Aby sa svätí a ich ctitelia neškriepili

Bazil Veľký, foto: wikimedia

Kresťania byzantskej tradície slávia 30. januára spoločný sviatok troch najváženejších gréckych cirkevných otcov.

Sviatok „Troch svätých svätiteľov, veľkých veľkňazov Bazila Veľkého, Gregora Teológa a Jána Zlatoústeho“ patrí k najnovším, ale zato obľúbeným sviatkom v byzantskom obrade.

Teologické spisy týchto troch znamenitých gréckych hierarchov zo 4. storočia (Bazil Veľký, Gregor Teológ) a z prelomu 4. a 5. storočia (Ján Zlatoústy) mali smerodajný význam aj pre neskorších byzantských teológov a mysliteľov, ktorí sa na nich odvolávali ako na všeobecne uznávané autority. A táto prax sa v pravoslávnej cirkvi uchováva dodnes.

Neprekvapuje veľmi, že v období byzantského „humanizmu“, keď Michal Psellos (†1078) a Ján Italos (†1085) pestovali antickú grécku paideiu na Konštantínopolskej univerzite, vznikol medzi učenými a zbožnými mužmi v Konštantínopole spor o tom, ktorý spomedzi hierarchov je najväčší a najvýznamnejší. Dokonca sa vyformovali znepriatelené tábory nazývané podľa uprednostňovaného hierarchu.

Spor sa podarilo ukončiť vďaka všeobecnému prijatiu návrhu básnika a učenca Jána Mavropoua, biskupa v Euchaite, aby konštantínopolská cirkev zaviedla na 30. januára spoločný sviatok pre všetkých troch hierarchov. A to sa aj stalo počas vlády byzantského cisára Alexia Kommena (1081 – 1118).

Samozrejme, že existuje aj tradícia opradená legendami, podľa ktorej sa euchaitskému biskupovi Jánovi zjavili traja hierarchovia „najprv jednotlivo a potom spoločne“, a povedali mu: „Pred Bohom sme si rovní. Hlásali sme mier a usilovali sa o jednotu kresťanstva. A teraz si prajeme pokoj medzi kresťanmi. Na dôkaz našej rovnosti pred Bohom nám ustanovíš v jeden deň spoločný sviatok. My na svojich ctiteľov budeme pamätať v príhovore pri Božom tróne“ (Mgr. Antonín Čížek: Synaxár. Životy svätých, Prešov 1998, s. 172).

V byzantskom liturgickom kalendári má každý z troch hierarchov aj samostatnú spomienku: Bazil Veľký (1. januára); Gregor Teológ (25. januára); Ján Zlatoústy (13. novembra).

Traja hierarchovia v Benediktových katechézach

V jednej zo svojich stredajších katechéz prednesených na Námestí sv. Petra vo Vatikáne v roku 2007 pápež Benedikt XVI. pri kapadóckocézarejskom arcibiskupovi Bazilovi Veľkom pripomenul, že byzantské liturgické texty označujú tohto „veľkého cirkevného otca“ za „svetlo Cirkvi“. Svätý Otec o Bazilovi konštatoval: „S obdivom naňho hľadí cirkev Východu i cirkev Západu, a to pre svätosť jeho života, vynikajúcu náuku a harmonickú syntézu mysliteľského i praktického nadania.“

„Ján z Antiochie, pre svoju výrečnosť zvaný Chrysostomos, to znamená ‚Zlatoústy‘“, nebol podľa Benedikta XVI. „špekulatívnym teológom“. Ešte ako kňaz v Antiochii a potom na konštantínopolskom arcibiskupskom stolci však hlásal „tradičné a spoľahlivé učenie Cirkvi v dobe teologických sporov vyvolaných najmä arianizmom, ktorý popieral Kristovo božstvo... Jeho teológia je predovšetkým pastorálna a sústavne je v nej prítomná starosť o súlad medzi myslením vyjadreným slovami a existenciálnym životným prejavom“.

Vo svojich katechézach venovaných cirkevným otcom pápež Benedikt XVI. prejavil obdiv aj k ďalšiemu konštantínopolskému arcibiskupovi – svätému Gregorovi Naziánzskemu: „Okolo roku 379 Gregora povolali do hlavného mesta Carihrad, aby tam viedol nepočetnú komunitu katolíkov verných Nicejskému koncilu a viere v Najsvätejšiu Trojicu. Väčšina totiž vyznávala arianizmus, ktorý bol ‚politicky správny‘ a cisári ho považovali za politicky užitočný. V kostolíku Anastasis predniesol svojich päť Teologických rečí (27-31) práve preto, aby bránil a ozrejmil vieru v Najsvätejšiu Trojicu. Tieto reči sa stali známymi pre pravosť náuky a presvedčivosť argumentácie, z ktorej sa dá skutočne pochopiť, že tu ide o Božiu logiku. Až dodnes budia nadšenie aj svojím skvelým štýlom. Vďaka týmto príhovorom Gregor dostal prívlastok ‚teológ‘. Tak ho nazýva pravoslávna cirkev. Tento titul si zaslúži aj preto, lebo teológia pre neho nebola iba čisto ľudskou úvahou, o to menej výplodom komplikovaných špekulácií, ale pramenila zo života modlitby a svätosti, z vrúcneho dialógu s Bohom. A práve preto dokáže nášmu rozumu odhaliť Božiu skutočnosť, tajomstvo Trojice“ (Benedikt XVI.: Cirkevní otcovia od Klementa Rímskeho po svätého Augustína, Trnava 2009).  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo