Dejinný význam Chalcedónskeho koncilu

Dejinný význam Chalcedónskeho koncilu

Vasilij Surikov: Chalcedónsky koncil. Maľba z roku 1876. Foto: wikimedia

Koncil z roku 451 mal zásadný význam pre štiepenie kresťanstva a oddelenie orientálnych pravoslávnych cirkví. K zmene došlo až v roku 1990.

Orientálne pravoslávne cirkvi tvoria vlastnú rodinu cirkví, ktoré sa oddelili po Chalcedónskom koncile (451) od byzantskej ríšskej cirkvi. Sú už neodmysliteľnou súčasťou väčších miest v Európe a USA, ale je možné ich nájsť aj v Južnej Amerike a vo východnej Ázii. Aj v diaspóre zostali tieto autenticky orientálne obce verné svojej liturgii a cirkevnej štruktúre a zameriavajú sa na svojich patriarchov v orientálnych krajinách alebo v Indii.

Osem orientálnych pravoslávnych cirkví

Nasledujúcich osem cirkví je označovaných ako orientálne pravoslávne: Sýrska pravoslávna cirkev, Koptská pravoslávna cirkev, Arménska apoštolská cirkev, Etiópska pravoslávna cirkev, mladá Eritrejská pravoslávna cirkev, z indických kresťanov svätého Tomáša vzniknutá Malankárska pravoslávna sýrska cirkev (autokefálna), ďalej Malankárska jakobitská sýrska pravoslávna cirkev (Damask), ako aj malá Malabarská nezávislá sýrska cirkev. Tieto cirkvi majú podľa celosvetového odhadu 40 miliónov veriacich. Odlišujú sa od východných pravoslávnych chalcedónskych cirkvi siedmich ekumenických koncilov, ktoré podľa celosvetového odhadu majú 150 miliónov veriacich. K nim patrí 14 autokefálnych cirkví, niekoľko autonómnych cirkví (prípravný stupeň k autokefálii) a niekoľko cirkví so sporným právnym postavením.

Dlhé obdobie sa literatúra vyhýbala označovaniu orientálnych cirkví ako „pravoslávne“, teda „pravoverné“. Častejšie boli nazývané monofyzitické, staroorientálne alebo predchalcedónske, resp. nechalcedónske, ba dokonca heretické. Za meradlo pravovernosti bol považovaný Chalcedónsky koncil v roku 451, ktorý viedol k rozkolu medzi byzantskou ríšskou cirkvou a orientálnymi pravoslávnymi cirkvami. Až koncom 20. storočia sa začalo používať slovné spojenie „orientálna pravoslávna cirkev“ aj vo vedeckej literatúre. Toto označenie presne vystihuje podstatu týchto cirkví: svoju vlasť lokalizujú v Oriente a sú pravoslávne ako veľká rodina Pravoslávnej cirkvi.

Preddejiny Chalcedónskeho koncilu 451

Dodnes vyvoláva aj obyčajná zmienka o Chalcedónskom koncile v biskupoch orientálnych pravoslávnych cirkví hrôzu a odmietnutie. Na stretnutí oboch rodín cirkví v kláštore Anba Bishoy v Egypte v roku 1989 sa síce dosiahla dohoda vo veci otázok, ktoré viedli k rozkolu, ale na Tretej konzultácii Evanjelickej cirkvi Nemecka a orientálnych pravoslávnych cirkvi v novembri 1991 v kláštore Vennigsen biskup Anba Bishoy, koptský spoluprezident spoločnej komisie, naďalej žiadal: „Chalcedónsky koncil sa nesmie spomínať menom.“ Chalcedón v roku 451 bol zaiste len vrcholom vyše storočného sporu o správny výklad osoby Ježiša Krista. Na počudovanie sa tento spor, či je Ježiš Kristus Bohom alebo človekom, odohrával nielen v učených teologických kruhoch, ale aj na trhoviskách. Ľud v prístavnom meste Alexandrii, v jednom z hospodársky a kultúrne najvýznamnejších miest Rímskej ríše, sa na ňom živo zúčastňoval: Traduje sa, že predavačky na trhu si kvôli tejto spornej otázke dávali rybami poza uši. Pre jednoduchých ľudí bola eminentne dôležitá otázka, či vierou v božstvo Ježiša môžu alebo nemôže mať už tu a dnes účasť na nebeskej sláve.

Chalcedónske vyznanie viery na nedá pochopiť bez troch predošlých koncilov:

• Prvý ekumenický koncil v Nicei v roku 325 jasne konštatoval: Ježiš Kristus je „Boh z Boha, Svetlo zo svetla, pravý Boh z Boha pravého, splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom“ (1). Názor o stvorenom bytí Ježiša Krista šíril alexandrijský kňaz Árius.

• Druhý ekumenický koncil v Konštantínopole v roku 381 definoval božstvo Svätého Ducha v rámci trojičného učenia. Bol označený ako „Pán“ a „Oživovateľ“ (2). Avšak východiskovým bodom pre pokoncilové spory medzi Alexandriou a Konštantínopolom nebol tento teologický záver, ale politické ustanovenie v kánone 3: „Konštantínopolskému biskupovi prislúcha čestné poradie hneď po rímskom biskupovi, pretože Konštantínopol je novým Rímom“ (3). Pre Alexandrijčanov to bol úder to tváre: Mesto evanjelistu Marka sa tým posunulo z druhého na tretie miesto po Konštantínopole a Ríme. Na tomto koncile bolo ponechané otvorené to, v akom vzájomnom vzťahu sú božstvo a ľudstvo v Kristovi.

V tejto súvislosti došlo k sporu medzi alexandrijským biskupom Cyrilom a konštantínopolským biskupom Nestóriom. Biskup Cyril sa dostal k moci v roku 412. Napriek sklonu k prepychu a tyranii vedel oduševniť svojimi kázňami ľudové masy a predovšetkým mníchov. Antiochijčan Nestórius sedel od roku 428 na konštantínopolskom biskupskom stolci. Aj on bol považovaný za dobrého kazateľa, okrem toho bol analytickou teologickou hlavou z Antiochijskej školy. Vo svojich kázňach Nestórius označoval Máriu celkom otvorene ako „Kristorodičku“, pretože týmto titulom sa jasne vyjadruje Pánovo božstvo a ľudstvo. Cyril spozornel, lebo pre neho a s ním pre celý Egypt, Palestínu a pre jednoduchý ľud v Sýrii a Malej Ázii Mária bola „Bohorodička“. Cyril vedel, že má na svojej strane uznávanú autoritu Gregora z Nazianzu († 389/390), ktorý vo svojom liste potvrdil: „Keď niekto neuznáva svätú Máriu ako Bohorodičku, je odlúčený od Boha“ (4).

• Táto otázka mala byť objasnená na Treťom ekumenickom koncile v Efeze v roku 431, ktorý cisár Teodóz II. zvolal do tamojšieho chrámu Bohorodičky. Cyrilovi stúpenci zosadili Nestória už v prvý deň a označili ho za kacíra. Išlo o mimoriadne spornú synodu, ktorá bola neskôr v Chalcedóne potvrdená ako ekumenická, hoci na začiatku koncilu neboli prítomní ani Antiochijčania, ani zástupcovia z Ríma.

V spore s Nestóriom zaiste nešlo len o pomenovanie. Označenie Márie za „Bohorodičku“ sa stalo pojmom pre Cyrilovo učenie o Kristovi, ktoré bolo neskôr označované ako „monofyzitické“, ako „kristológia jednej prirodzenosti“. Jej stúpenci, Kopti a západní Sýrčania (sýrski pravoslávni), boli prezývaní monofyziti (5). Cyril zdôrazňoval jednu vtelenú prirodzenosť (hypostase) Božieho Slova (Logos). Táto jedna prirodzenosť je zhrnutá v jednej osobe (prosopon) Ježiša Krista. Takto to formuloval Cyril v liste Nestóriovi: „My nerozdeľujeme výroky nášho Spasiteľa v evanjeliách na dve hypostázy alebo osoby [...] Lebo Kristus nie je dvojitý, ale len jediný [...] Jedinej osobe (prosopon) sa teda musia pripisovať všetky výroky v evanjeliách, jedinej vtelenej hypostáze Slova (Logos). Lebo Pán Ježiš Kristus je jeden podľa Písem“ (6).

O dvadsať rokov neskôr sa konal v roku 451 v Chalcedóne, v dnešnej mestskej časti Kadiköy na ázijskej strane Istanbulu, štvrtý ekumenický koncil, ktorý ako nijaký iný koncil predtým mal vojsť do cirkevných dejín.

Chalcedónsky koncil 451: Štiepenie kresťanstva  

Pozvaniu cisárovnej Pulchérie a jej manžela Marciána vyhovelo 600 až 630 účastníkov. Keď od 8. októbra do 11. novembra zasadal koncil, ešte nikto netušil, že sa stane príčinou štiepenia kresťanstva a tým uľahčí o dvesto rokov neskôr aj dobyvačný pochod moslimov. Z teologického, zvlášť z kristologického hľadiska vyznanie viery nesformulovalo nič nové: V Kristovi sú zjednotené dve prirodzenosti, božská a ľudská, v jednej osobe (prosopon) a hypostáze, ktorých vlastnosti zostali napriek spojeniu zachované (dyofyzitizmus).

Vyznanie viery bolo namierené na jednej strane proti Eutychovi, predstavenému kláštora a presbyterovi v Konštantínopole, a na druhej strane proti extrémnemu nestorianizmu. Odklon od oboch protivníkov bol uskutočnený negatívnymi pojmami: „Vyznávame jedného a toho istého Krista, Syna, Pána, Jednorodeného, ktorý pozostáva z dvoch prirodzeností nezmiešane, nezameniteľne [proti Eutychovi], nerozdelene a neoddelene [proti Nestóriovi].“  Štvrtý ekumenický koncil nepriniesol mier, čo cisár Marcián mohol pozorovať v mestách Alexandria, Antiochia a v Palestíne, ba dokonca v Konštantínopole, kde pôsobil Eutyches.

Ľud zmýšľal cyrilsky, monofyziticky a žiadal jasné tvrdenia, a nie teologické chytráctva. Na otvorené odmietnutie dyofyzitického chalcedónskeho vyznania viery medzi ľudom cisár Marcián reagoval tromi dekrétmi vo februári, marci a júli 452. V nich prikázal prestať s verejnou diskusiou o viere a pod trestom ju zakázal: „Porušujúcim zákaz mal byť zhabaný celý majetok a mali byť poslaní do vyhnanstva. Monofyzitom bolo odňaté právo zhromažďovať sa, ako aj právo stavať chrámy a vlastniť kláštory. Ich majetok prepadol štátu a takisto im bolo odňaté právo dediť a spísať testament. Ich spisy mali byť spálené“ (7).

Takto Gréci nanucovali chalcedónske vyznanie viery Orientálcom, ktorí sa vždy cítili byť zanedbávaní Konštantínopolom. Koptskí a sýrski biskupi mali za sebou ľud. Cítili sa byť zodpovední za jeho vieru a za jeho spásu. Podľa marburgského cirkevného historika Petra Kaweraua Chalcedónsky koncil „obral cirkev Orientu o jej vieru“ (8). 

V metropolách Orientu došlo k ťažkým povstaniam. Ríšske hlavné mesto Konštantínopol na to reagovalo tak, že ustanovovalo sebe pohodlných biskupov, ktorí reformou cirkevnej správy boli nazvaní patriarchovia, zatiaľ čo starí držitelia biskupských stolcov zostali a pôsobili ako protipatriarchovia. Od jedného z najostrejších kritikov Chalcedónu, sýrskeho monofyzitu a Cyrilovho stúpenca Filoxéna z Mabbugu († 523), sa zachovalo také vyznanie, ktoré jasne odmieta každú dvojitosť v Ježišovi Kristovi: „Zavrhujeme Chalcedónsky koncil, pretože v jednom Pánovi Ježišovi Kristovi, jedinorodnom Božom Synovi, robí rozlišovanie na prirodzenosti, atribúty a činnosti, na nebeské a pozemské znaky, božské a ľudské vlastnosti. Vníma ho tak, akoby išlo o dvoch, a zavádza tak predstavu o štyroch [osobách v Trojjedinosti]. Klania sa bežnému človeku, a v každej jednotlivosti ho opisuje ako stvorenie; zhoduje sa so skazeným Nestóriom, ktorý je prekliaty a určený k záhube. Z tohto a mnohých ďalších dôvodov sme zavrhli Chalcedónsky koncil a [vždy] ho budeme zavrhovať“ (9).

Tak vznikla v dôsledku odmietnutia Chalcedónu koptská proticirkev. Takisto prijala na synodách v Dvine v rokoch 506/7 a v roku 552 arménska cirkev monofyzitizmus. Sýrčanovi Jakobovi Baradajovi († 578) sa podarilo po 35-ročnom putovaní v Byzantskej ríši, s podporou od Teodory, manželky cisára Justiniána (527 – 565), vybudovať vlastnú sýrsku, monofyzitickú cirkev. S jeho pomocou boli vysvätení dvaja patriarchovia, dvadsiati siedmi biskupi a tisíce kňazov a diakonov. Chalcedón teda umožnil, aby vznikli národné cirkvi s vlastnými cirkevnými jazykmi. Zo svetodejinného pohľadu bol Chalcedón osudný: Tento koncil nielenže rozdelil kresťanstvo, ale útlakom monofyzitov byzantskou ríšskou cirkvou otvoril od roku 635 dvere a bránu pre moslimské jazdecké vojská. V Alexandrii a Jeruzaleme boli privítané ako osloboditelia. V priebehu iba pätnástich rokov moslimovia dobyli kresťanské územia a kultúrne centrá Egypt, Palestínu a Sýriu a aj perzskú Sasánovskú ríšu.    

1990 – Zmierenie Orientálcov z Byzantíncami

V rokoch 1989 a 1990 došlo k fundamentálnemu obratu vo vzťahu medzi byzantskou pravoslávnou rodinou cirkví a orientálnou pravoslávnou rodinou cirkví. Kedysi znepriatelené cirkvi zisťovali zhody vo viere v Krista. Zasypali priepasť, ktorá ich delila od roku 451: bola to udalosť tisícročia. Prispelo k tomu založenie Svetovej rady cirkví (World Council of Churches) v roku 1948 a Rady cirkví Blízkeho východu (Middle East Council of Churches) v roku 1974, v ktorých byzantské pravoslávne a orientálne pravoslávne cirkvi sú členmi. Pre obidve rodiny cirkví predstavuje významnú dohodu „Second Agreed Statement and Recommendations to the Churches“, ktoré schválila od 23. do 28. septembra 1990 „Spoločná komisia pre teologický dialóg medzi Pravoslávnou cirkvou a orientálnymi pravoslávnymi cirkvami“ v Pravoslávnom centre Ekumenického patriarchátu v Chambésy (Ženeva) (10).     

Táto dohoda sa zakladá vo veci kristológie na výsledkoch stretnutia dialogickej komisie od 20. do 24. júna 1989 v kláštore Anba Bishoy v Egypte. Dohoda pozostáva z desiatich bodov. Spoločná akceptácia, tak hovorí bod 8, platí pre prvé tri ekumenické koncily. „Vo veci štyroch neskorších koncilov Pravoslávnej cirkvi pravoslávni zastupujú stanovisko, že hore uvedených sedem bodov je učením štyroch neskorších koncilov Pravoslávnej cirkvi, zatiaľ čo orientálni pravoslávni považujú toto stanovisko pravoslávnych za svoju vlastnú interpretáciu.Týmto orientálni pravoslávni odpovedajú pozitívne na túto otázku.“

V bode 9 účastníci konštatujú, že teraz jasne spoznali, „že obidve rodiny [cirkví] neustále správne uchovávali tú istú autentickú pravoslávnu kristologickú vieru a neprerušenú kontinuitu apoštolskej tradície, aj keď kristologické pojmy sú používané rozdielnym spôsobom. Táto spoločná viera a táto neprerušená vernosť apoštolskej tradícii má byť aj v budúcnosti základom našej jednoty a spoločenstva.“ V bode 2 obidve rodiny cirkví odsudzujú „blud Nestória“, zatiaľ čo v bode 7 súhlasia s „cyrilskou terminológiou ‚jednej prirodzenosti vteleného Božieho Slova (Logos)‘“.

V poslednom bode 10 sa obidve rodiny cirkví zhodujú v tom, že anatémy a odsúdenia z minulosti by mali byť zrušené. Za zhodnými kristologickými postojmi nasledovali pastoračné odporúčania („Recommendations on Pastoral Issues“). K otázke ich presadzovania sa konalo ďalšie zasadanie komisie od 1. do 6. novembra 1993 v Chambésy. Na ňom bol  najdôležitejším bodom postup zrušenia anatémy (11).

Kristologická dohoda mala potešiteľné následky. Od decembra 1993 sa konali vzájomné návštevy medzi ekumenickým patriarchom Bartolomejom a najvyššími predstaviteľmi jednotlivých orientálnych pravoslávnych cirkví. Takisto sa vďaka iniciatíve nadácie Pro Oriente prehĺbili vzťahy medzi orientálnymi pravoslávnymi cirkvami a Rímskokatolíckou cirkvou. Bolo možné siahnuť po kristologickom konsenze „Viedenskej kristologickej formulácie“ zo septembra 1971.

Aj Evanjelická cirkev Nemecka zintenzívnila rozhovory počnúc Treťou konzultáciou Evanjelickej cirkvi Nemecka a orientálnych pravoslávnych cirkví od 21. do 23. novembra 1991 v kláštore Wennigsen. Bola prevzatá kristologická dohoda z Chambésy 1990. Od roku 1996 sa konajú každoročne tzv. kontaktné rozhovory medzi Evanjelickou cirkvou Nemecka a predstaviteľmi orientálnych pravoslávnych cirkví nachádzajúcich sa v Nemecku.

Aj Svetový zväz reformovaných cirkví viedol od roku 1992 rozhovory s orientálnymi pravoslávnymi cirkvami, takisto Anglikánske spoločenstvo. Medzinárodné rozhovory Orientálcov mali za následok, že tieto cirkvi sa spoznali ako rodina s rovnakým kristologickým vyznaním. To ich aj povzbudilo k tomu, aby užšie spolupracovali ponad hranice krajín (12). Od roku 1998 sa každoročne stretávajú najvyšší predstavitelia Koptskej pravoslávnej, Sýrskej pravoslávnej a Arménskej apoštolskej cirkvi. 

Je potešiteľné, že dohoda z roku 1990 umožnila niečo také a dovtedy oddelené cirkvi po vyše 1500 rokoch vykročili cestou, ktorej cieľom je splniť Ježišovo želanie jednoty veriacich v neho. Avšak jedna cirkev stále ešte nenašla miesto v novom spoločenstve: nestoriánska cirkev. Práca na jej prijatí bude jednou z najdôležitejších ekumenických úloh v budúcnosti.

Poznámky:

  1. Denzinger, Henrici: Enchiridion symbolorum definitiorum et declarationum der rebus fidei et morum. Lateinisch und Deutsch. Ins Deutsche übertragen von Peter Hünermann (DH), Freiburg 1991, s. 63.
  2. DH, s. 84.
  3. Ritter, Adolf Martin: Kirchen- und Theologiegeschichte in Quellen. Ein Arbeitsbuch, Bd. 1: Alte Kirche, ausgewählt, übersetzt und kommentiert. Neukirchen-Vluyn 1991, s. 180.
  4. Ritter, Adolf Martin: Dogma und Lehre in der Alten Kirche. In Andresen, Carl (Hg.): Handbuch der Dogmen- und Theologiegeschichte, Bd. 1. Göttingen 1982, s. 247.
  5. Vhodným výrazom pre kristológiu orientálnych pravoslávnych cirkví je skôr „diplofyzitizmus“ (učenie o dvojitej prirodzenosti), porov. k tomu Hage, Wolfgang: Das Christentum im frühen Mittelalter (476-1054). Göttingen 1993, s. 30.
  6. Ritter, Dogma (poznámka 4), s. 244-245. K celkovému sporu medzi Cyrilom a Nestóriom a obidvoma rozdielnymi školami v Alexandrii a Antiochii porov. Ritter, Dogma, s. 236-253. Východosýrska (tiež nestoriánska, asýrska) cirkev, ktorej venujeme osobitný článok, naproti tomu zastáva učenie o dvoch hypostázach a dvoch prirodzenostiach.
  7. Kawerau, Peter: Geschichte der Alten Kirche, Marburg 1967, s. 174.
  8. Kawerau, Peter: Geschichte der Alten Kirche, Marburg 1967, s. 174. K Chalcedónskemu koncilu a jeho následkom porov. Ritter, Dogma (poznámka 4), s. 261-283.
  9. Ritter, Quellen (poznámka 3), s. 222.
  10. Zweite Erklärung der gemischten Dialogkommission der orthodoxen Kirche und der orientalisch-orthodoxen Kirche. In: Una Sancta 45 (1990), s. 330-331.
  11. Papandreou, Damaskinos: Auf dem Weg zur Wiederherstellung der vollen Gemeinschaft zwischen der Orthodoxen Kirche und Orientalisch-Orthodoxen Kirchen. In: Una Sancta 49 (1994), s. 52-54.
  12. K medzinárodným dialógom porov. môj článok: Die Orientalischen Orthodoxen Kirchen 1993-1997. Dialoge und Begegnungen: Auf dem Weg zur gegenseitigen Anerkennung. In: Internationale Kirchliche Zeitschrift 88 (1998), s. 418-460.

 

Vychádza so súhlasom časopisu Religion und Gesellschaft in Ost und West (11) 2010, s. 19-21.  Z nemčiny preložil Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo