On je obraz neviditeľného Boha

On je obraz neviditeľného Boha

Šatky s Kristovou tvárou priniesli križiaci do Európy, kde sú dodnes uctievané ako „Veronikina šatka“.

Otázka Ježišovho výzoru a postavy, najmä jeho tváre, pohýnala raných kresťanov, ktorí už nemohli vidieť Ježiša z tváre do tváre. Keďže neexistuje jeho portrét a dobový opis, názory a predstavy o jeho výzore sa rozchádzajú dvoma smermi.

Predstavitelia jedného smeru argumentovali, že Ježiš prijal celú ľudskú poníženosť, a preto nemohol mať ani pekný výzor. Pritom sa odvolávali na Izaiáša 53,2: „Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili.“ Tento názor, podľa ktorého Ježiš mal nepekný zovňajšok, zastupovala v pozoruhodnej zhode väčšina skorých cirkevných otcov.

Zástancovia opačného názoru, podľa ktorého Ježiš musel byť obzvlášť krásny, argumentujú antickou predstavou, že pekná duša môže prebývať len v peknom tele. Teda Ježišova vnútorná harmónia sa musí prejavovať aj vonkajšou krásou. Ako biblický argument uvádzali Žalm 45,3: „Ty si najkrajší z ľudských synov. Z tvojich perí plynie milota. Preto ťa Boh požehnal naveky.“

V 6. storočí sa objavovali v rastúcej miere obrazy Ježiša, ktoré boli označované ako acheiropoieten, ako „nie ľudskou rukou vytvorené“. Jeden takýto obraz bol v roku 574 prinesený z mesta Kamuliana do Konštantínopolu. Podľa legendy pohanská žena Hypatia sľúbila, že by uverila v Krista, keby ho mohla uvidieť. Tu našla v jazierku svojej záhrady obraz namaľovaný na plátne, na ktorom ihneď spoznala Ježišovu tvár. Žena vytiahla obraz z vody a zavinula ho do svojho rúcha, na ktorom tento zanechal odtlačok.

Pravdepodobne najznámejšou správou o takomto „nie ľudskou rukou urobenom“ obraze je legenda o edesskom kráľovi Abgarovi. Cézarejský biskup Euzébius, ktorý  koncom 4. storočia napísal Cirkevné dejiny, informuje o liste, v ktorom edesský kráľ Abgar prosí Ježiša, aby prišiel k nemu a vyliečil ho z malomocenstva. Vo svojej písomnej odpovedi mu Ježiš poskytuje toto uzdravenie tým, že po svojom nanebovstúpení pošle jedného zo svojich učeníkov do Edessy – podľa Euzébiovho opisu apoštola Tadeáša. Kristov obraz Euzébius síce nespomína, no uvádza videnie Krista.

Naproti tomu sýrske podanie legendy o Abgarovi vie o obraze, ktorý Ježiš poslal Abgarovi: Ježiš si umyl svoju tvár a utrel si ju šatkou (grécky: mandylion), pričom jeho tvár sa vtlačila do tejto šatky. (Euseb. HE 1,13) Táto šatka bola ukrytá v edesskej mestskej hradbe, kde ju znovu našli počas obliehania Peržanmi. Zázračnou mocou šatky bolo zachránené toto mesto: Keď Peržania zbadali Ježišovu tvár, vzdali sa obliehania Edessy.

Vyobrazenia tejto šatky, takzvané mandylion-ikony, priniesli križiaci do Európy, kde sú dodnes uctievané ako „Veronikina šatka“. Pretože „nie ľudskou rukou urobené obrazy“ sa pozoruhodne podobajú, mnohé nasvedčuje tomu, že existoval pravzor, ktorý bol presne kopírovaný. Z rozličných apokryfných opisov Ježišovho výzoru, ktoré pochádzajú z prvého storočia, vznikla zjavne kompilácia, ktorá bola neskôr pripísaná vedúcemu teológovi úcty obrazov Jánovi Damaskému († okolo 749) a ktorá bola prijatá do maliarskych príručiek ako „pravý Ježišov obraz“.      

Legenda o Abgarovi chce zachytiť historickosť Ježiša proti všetkým pochybnostiam a chce každé v tej dobe známe vyobrazenie Pána vzťahovať na pravzor. Neustále používané atribúty „nie ľudskou rukou urobený“ alebo aj „spadnutý z neba“ zdôrazňujú Boží zámer zjaviť sa v Ježišovi v ľudskej podobe, aby nás zachránil a urobil novými ľuďmi. „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom,“ toto formuluje Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery.  

Na niektorých ikonách dvaja anjeli, ktorí sa akoby vznášali v hlbinách neba, ukazujú šatku s Ježišovou tvárou. Tá je v strede kríža, ktorý je vkreslený do kruhu božskej slávy. Do tohto kríža je gréckymi písmenami vpísané Božie meno Jahwe (Ja som, ktorý som). Ježiš Kristus je obrazom Otca a zároveň dokonalým človekom. Cieľom Ježišovho vtelenia a jeho vykupiteľského diela je urobiť ľudí opäť tým, čím mali byť od počiatku podľa Božieho plánu: jeho obrazom. Pavol o tom píše v liste Kolosanom: „[v Ježišovi] máme vykúpenie, odpustenie hriechov. On je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,14n). Pred korintskou cirkevnou obcou Pavol vyjadruje nádej, že všetci, ktorí pozerajú na Ježiša, sa mu aj stávajú podobnými: „A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.“ (2Kor 3,18)   

Z nemčiny preložil Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo