Mal by Angelo Sodano opustiť funkciu dekana kardinálskeho kolégia?

Uznávaný vatikanista National Catholic Reporter, John Allen, Jr. sa vo svojej analýze pustil do tvrdej kritiky dekana kardinálskeho kolégia Angela Sodana. Čo Allenovi prekáža na tomto veteránovi rímskej kúrie a čo odporúča pápežovi?

V úvode svojho textu Allen pripomína, že z hľadiska funkcie dekana kolégia kardinálov by po prípadnej smrti Benedikta XVI. Sodano predsedal nielen plenárnym zasadnutiam generálnej kongregácie, ktorá sa stáva jedným z dvoch operatívnych orgánov cirkvi počas interregna (druhým je tzv. mimoriadna kongregácia), ale aj pohrebným obradom pápeža, následnej votívnej omši Pro eligendo Papa a samotnému konkláve. Z tohto hľadiska by bol počas sede vacante takpovediac mužom číslo 1 Katolíckej cirkvi. Upierali by sa naňho zraky celého sveta. Prečo ho americký vatikanista chce obrať o tieto výsady?

Štyri dekanove „hriechy“

Po prvé, nie je nijakým tajomstvom, že kardinál Sodano patrí k najhorlivejším obhajcom kontroverzného zakladateľa hnutia Legionári Krista, Mexičana Marciala Maciela Degollada. Dokumentuje to aj vyjadrenie advokáta bývalých členov hnutia, ktoré minulý rok zverejnil denník The New York Times: „Bolo absolútne jasné, že Angelo Sodano robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby ochránil Maciela a Legionárov Krista.“ Autori spomínaného článku tiež dodávajú, že vtedajší štátny sekretár hral mimoriadne dôležitú úlohu pri utajovaní informácií o prípade Maciel pred Jánom Pavlom II. a pokúšal sa vraj aj o marenie vyšetrovania.

Druhá skutočnosť, ktorá sa negatívne spája so súčasným dekanom kardinálov, je podľa amerického vatikanistu „verejné pokarhanie“, ktorého sa Sodanovi dostalo od jeho kolegu, viedenského arcibiskupa Christopha Schönborna v máji 2010. Kardinál Schönborn ho vtedy obvinil, že bránil vyšetrovaniu prípadu Schönbornovho predchodcu vo funkcii viedenského arcibiskupa, kardinála Hermanna Groëra. Ten čelil obvineniam zo sexuálneho zneužívania, ktorého sa mal dopustiť v 70. rokoch minulého storočia. Neskôr si Schönborn za svoje počínanie vyslúžil kritiku Svätej stolice.

Tretím „hriechom“ kardinála Sodana má byť improvizované vyhlásenie, ktoré urobil minulý rok počas veľkonočnej omše, v ktorom obvinenia zo sexuálneho zneužívania, ktoré sa začali vo svete odhaľovať, označil za „momentálne malicherné klebety“. Tieto slová podľa Allena kontrastujú s viacerými vyjadreniami Benedikta XVI. Už vo svojich zamysleniach počas krížovej cesty v Koloseu v roku 2005 ešte ako kardinál písal o „špinavom odeve a tvári cirkvi“ a zdôraznil, že „sme to my sami, ktorí ju špiníme“. Počas svojej minuloročnej apoštolskej cesty do Portugalska sa pápež k otázke zneužívaní vyjadril, že „utrpenia cirkvi prichádzajú z jej vnútra, z hriechov, ktoré existujú vo vnútri cirkvi“. Napokon, v najnovšej knihe rozhovorov Svetlo sveta, ktorá vyšla už aj v slovenskom preklade Benedikt XVI. otvorene priznáva, že „zlo bude vždy patriť aj k tajomstvu cirkvi“ (s. 49) a k nenávistnému postoju mnohých médií voči nej sa vyjadruje, že „médiá by nemohli informovať takýmto spôsobom, ak by v cirkvi nebolo zla – iba preto, že v cirkvi zlo bolo, mohli ho iní využiť proti nej“ (s. 40).

Medzi posledné pochybenie zaraďuje americký novinár nedávne kardinálovo spontánne vyjadrenie počas výstavy pri príležitosti beatifikácie Jána Pavla II. „Ako môžete, v takejto mimoriadnej chvíli, prichádzať s takýmito okrajovými témami, keď svet vzdáva úctu pápežovi? Som ohromený.“ Takto mal reagovať na výzvu agentúry Associated Press, aby okomentoval škandál súvisiaci s už spomínaným hnutím Legionári Krista. J. Allen, Jr. k tomu dodáva: „Čokoľvek mal Sodano na mysli, pre mnohých ľudí to znamená, že označil utrpenie obetí sexuálneho zneužívania za okrajovú záležitosť.“

Čo s ním, Vaša svätosť?

John Allen vo svetle spomínaných kontroverzií spochybňuje relevantnosť Sodanovho ďalšieho zotrvania vo funkcii dekana kolégia kardinálov. Preto navrhuje niekoľko scenárov ako ho „poslať na odpočinok“.

Prvou z možností je zbaviť ho kardinálskej hodnosti. Išlo by síce o neobvyklý jav, no nebol by to v dejinách cirkvi precedens. Rovnako postupoval Pius XI. v septembri 1927, keď odňal červený klobúk francúzskemu kardinálovi Louisovi Billotovi, ktorý odmietol akceptovať pápežovu výzvu na ukončenie podpory radikálnemu monarchistickému hnutiu Action Française. Takýto krok Allen nepovažuje za pravdepodobný, keďže Sodano pracoval v kúrii po boku Ratzingera mnoho rokov. Navyše, na začiatku Benediktovho pontifikátu bol naďalej, až do menovania kardinála Tarcisia Bertoneho štátnym sekretárom, a tiež neexistuje právny dôvod vzhľadom na skutočnosť, že kardinál nijako nepoprel pápežskú autoritu.

Druhou z možností je rezignácia na funkciu po tom, čo by ho k tomu „potichu vyzval“ sám pápež. Podobne konal kardinál Bernardin Gantin v roku 2002 a vrátil sa dožiť svoj život do rodného Beninu. Oficiálne však Decanus Sacri Collegii nie je povinný vzdať sa funkcie, a to ani z dôvodu veku. Ak by tak predsa urobil, jeho nástupcom by bol niektorý zo zvyšných piatich kardinálov – biskupov, spomedzi ktorých Allan hodnotí, napriek vysokému veku (88), za najpravdepodobnejšieho momentálneho subdekana, Francúza Rogera Etchegaraya.

Ako tretia alternatíva sa javí zmena pravidiel voľby pápeža. Napriek svojmu motu proprio z júna 2007, ktoré prináša len minimálne zmeny, Benedikt XVI. výraznejšie nemodifikoval apoštolskú konštitúciu Universi Dominici Gregis Jána Pavla II., ktorá podrobne upravuje pravidlá pápežskej voľby. Takáto zmena by totiž mohla priniesť modifikáciu v tom, že dekan by už nedisponoval právomocami, ktoré boli uvedené na začiatku tohto článku. Faktom, na ktorý John Allen zabúda, je, že spomínaná konštitúcia výslovne nezveruje dekanovi kolégia predsedníctvo pohrebného obradu ani omše Pro eligendo. Ostatné spomínané úlohy, ako aj mnohé iné, napr. položiť otázku o súhlase s voľbou novozvolenému pontifikovi či vysvätiť za biskupa toho zvoleného kandidáta, ktorý ešte nie je biskupom, sú už zverené primárne osobe dekana.

Gesto, ktoré by Benedikt XVI. promulgovaním nových pravidiel urobil, by podľa autora neznamenalo „osobnú obžalobu“ kardinála Sodana, ale skôr „všeobecný posun v prospech kolegiality“. Allen však takéto vyjadrenie nemohol myslieť celkom vážne, keďže takýto krok by sa nepochybne interpretoval práve ako otvorené vyjadrenie nedôvery voči osobe kardinála Sodana, a to najmä vtedy, keď k vydaniu nových pravidiel pápežskej voľby v súčasnosti neexistuje iný, relevantnejší dôvod. Navyše by to viedlo k Sodanovmu verejnému poníženiu, čo Benedikt XVI. určite nemá v úmysle.

Konať či nekonať?

„Čokoľvek sa udeje, mnohí katolíci dúfajú, že Benedikt XVI. niečo urobí,“ konštatuje na záver John Allen Tiene, ktoré vrhol na osobu kardinála Angela Sodana, môžu byť závažné, no momentálne nie sú dôvodom, ktorý by pápeža viedol k bezprecedentnému kroku jeho „odstrelu“ z funkcie. Pokiaľ sa, samozrejme, medzičasom neobjavia ešte závažnejšie obvinenia spojené s relevantnými dôkazmi.

Marián Sekerák

Foto: wikipedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo