Vlastným menom ide o Sýrsku pravoslávnu cirkev Antiochie a celého Orientu, ktorá má v súčasnosti približne štyri milióny veriacich. Okrem toho jej dcérska cirkev v Indii, Malankárska jakobitská sýrska pravoslávna cirkev, ktorá s katholikom na čele uznáva sýrskeho pravoslávneho patriarchu v Damasku ako svoju najvyššiu hlavu, má približne dva milióny veriacich. Túto cirkev však predstavíme v špeciálnom článku venovanom indickým sýrskym cirkvám. 

Veriaci Sýrskej pravoslávnej cirkvi sa delia na Strednom východe, v Európe, USA, Kanade, Južnej Amerike a Austrálii na 29 diecéz, ktoré vedú metropoliti (arcibiskupi) alebo patriarchálni vikári. Najvyšším predstaviteľom Sýrskej pravoslávnej cirkvi a 123. nástupcom apoštola Petra je od svojej intronizácie z 29. mája 2014 patriarcha Moran Mor Ignatius Ephrem II. Karim, ktorý sídli v Damasku v kresťanskej štvrti Bab Tuma. Damask je sídlom patriarchu od roku 1959. Od roku 1293 patriarcha sídlil v kláštore Deir az-Za'afaran pri Mardine v Tur Abdine (dnes juhovýchodné Turecko). V roku 1924 preniesol svoje sídlo najskôr do Homsu v Sýrii. Patriarchovou letnou rezidenciou je kláštor Mor Ephrem na dvadsať kilometrov od Damasku vzdialenej vyvýšenine Ma'arrat Saydnaya, kde má táto cirkev aj teologický seminár. 

Mor Ignatius Ephrem II. Karim sa narodil v roku 1965 v meste Qamishli v severnej Sýrii. V rokoch 1977 až 1982 študoval v teologickom seminári St. Ephrem v mestečku Atchaneh v Libanone, kde bol jedným z jeho učiteľov neskorší aleppský metropolita Mor Gregorius Youhanna Ibrahim. V rokoch 1984 až 1988 bol študentom na Koptskom teologickom seminári v Káhire, kde získal bakalársky titul v teológii. V roku 1985 sa stal mníchom v Káhire a prijal diakonskú vysviacku. V tom istom roku bol vysvätený aj za kňaza v meste Qamishli. V rokoch 1989 až 1994 promoval na doktora teológie v rímskokatolíckom St Patrick's College v írskom Maynoothe. Dňa 28. januára 1996 prijal vo svojom rodnom meste Qamishli biskupskú vysviacku a až do svojho zvolenia za patriarchu pôsobil ako metropolita a patriarchálny vikár pre východ USA v mestečku Teaneck (New Jersey).

Patriarchovi stojí po boku Svätá Synoda. Jednotlivé diecézy sú spravované vždy metropolitom (arcibiskupom) alebo patriarchálnym vikárom, pričom biskupi sú svätení spomedzi mníchov (1). Týmto biskupom stoja po boku choris (biskupskí vikári), ktorí predsedajú farárom – pričom jedni aj druhí sú spravidla ženatí a v činnosti podporovaní cirkevnou radou.

V Nemecku sídli vo Warburgu od konca roka 2012 patriarchálny vikár a arcibiskup Mor Philoxenus Mattias Nayis. Je zodpovedný za 57 farárov, ktorí sa starajú o vyše stotisíc veriacich v 63 farnostiach. Druhým generálnym vikárom a arcibiskupom je Mor Julius Dr. Hanna Aydin, ktorý má svoje sídlo v Delmenhorste a je zodpovedný za spoločenské, ekumenické a politické záležitosti. Pre Švajčiarsko a Rakúsko sídli v Arthe v kantone Schwyz od roku 2006 patriarchálny vikár a arcibiskup Mor Dionysius Isa Gürbüz. Je zodpovedný za päť farností v Locarne, Schönenwerde, Gebenstorfe, Amreswile a Wile pri St. Galene, ako aj za obidve viedenské farnosti. 

Dejiny a rozšírenie

Cirkev sa označuje ako Sýrska cirkev, pretože jej dodnes používaným liturgickým jazykom je sýrčina, východoaramejský dialekt, ktorý sa používal v Edesse (dnes Sanli-Urfa na juhovýchode Turecka) od 4. storočia ako literárny jazyk a v stredoveku sa stal lingua franca Orientu. Označením „cirkev Antiochie a celého Orientu“ sa odvoláva na staroveké patriarchálne sídlo v Antiochii (dnes turecké mesto Antakiya blízko sýrskej hranice), v ktorom boli Ježišovi učeníci „prvý raz“ označení ako „kresťania“ (gr. christianoi; Skutky apoštolov 11,26). Antiochia bola nielen pre apoštola Pavla základňou jeho misijných ciest, ale neskôr aj východiskovým bodom pre misie v Sasánovskej ríši a Indii, čo má byť vyjadrené v označení „celý Orient“.

V staršej literatúre sa Sýrska pravoslávna cirkev označuje ako Jakobitská cirkev, pretože svoj pôvod odvádza od Jakoba Baradaja (zo sýrskeho Ya'qob Burd'ono, † 578). Tohto sýrskeho askétu, ktorého meno znamená „Jakub, zahalený do handier“, s podporou  Teodory, manželky byzantského cisára Justiniána, v roku 542 v Konštantínopole vysvätil exilovaný alexandrijský patriarcha Theodosius za (titulárneho) biskupa Edessy. Jakobus Baradaj bol ostrým odporcom byzantskej ríšskej kristológie Chalcedónskeho koncilu (451) a obhajoval miafyzitickú kristológiu (kristológiu jednej prirodzenosti) Cyrila Alexandrijského.

Neustále na úteku pred cisárskymi prenasledovateľmi Jakob Baradaj vybudoval v podzemí sýrsku cirkev. Pre nasledujúce generácie a predovšetkým v obdobiach prenasledovania Osmanmi a Mladoturkami až do súčasnosti sa stal vzorom pre Bohom odmenenú vytrvalosť v pravej viere. Nový náboženský smer sa dokázal rozšíriť aj v Sasánovskej ríši a v Tagrite pri Tigrise a v kláštore Mor Mattai severne do Mossulu boli založené obce, ktoré sa pod arabskou nadvládou stali významnými centrami. V 12.- 13. storočí mala táto cirkev 100 biskupstiev, ktoré siahali od územia Blízkeho východu s Cyprom cez Stredný východ až do dnešného Afganistanu. Široké rozšírenie tejto cirkvi existovalo aj za prvých mongolských vládcov, ktorí v roku 1258 dobyli Bagdad a voči kresťanstvu boli najskôr žičliví. Až za mongolského vládcu Timura Lenka (1386 – 1405) sa začal úpadok Sýrskej pravoslávnej cirkvi. Počas svojho rozkvetu od 7. do 13. storočia – posledný veľký teológ Gregorius Barhebräus zomrel v roku 1286 – táto cirkev splodila vyčnievajúcich učencov, ktorí využívali svoje teologické a filozofické poznatky aj na dialóg s islamom (2). 

Liturgia a spiritualita

Liturgia sa slávi spravidla podľa Jakubovej liturgie (3). V bohoslužbe stoja liturgom po boku diakoni, subdiakoni a lektori, často aj zbor. Na veľké sviatky, ako Vianoce, Ježišov krst, Kvetná nedeľa, Zelený štvrtok, Veľký piatok a Veľká noc, celebranti napodobňujú dejiny spásy. Pri eucharistii sú dary chleba a vína zmiešané v kalichu a podávajú sa lyžicou. K eucharistii je pripustený len ten, kto sa predtým vyspovedal.

Okrem toho táto cirkev pozná prísnu pôstnu tradíciu. Počas cirkevného roka je sedem pôstnych období, medzi nimi päťdesiatdňový pôst pred Veľkou nocou. Streda a piatok sú týždennými pôstnymi dňami (4). Výnimku tvorí obdobie od Veľkej noci po Turíce, v ktorom sa oslavuje Kristovo víťazstvo. Počas pôstu sa veriaci zrieka každej stravy, ktorá pochádza z teplokrvných zvierat.

Osobitná úcta patrí Márii, matke Ježiša. Cirkev udeľuje sedem sviatostí: krst, myropomazanie, eucharistiu, spoveď, pomazanie chorých, posvätný stav a manželstvo. Rozvod je možný za určitých okolností.

Kláštory

Zvlášť slávnou bola Sýrska pravoslávna cirkev pre svoje početné kláštory. Predovšetkým Tur Abdin (Vrch Božích služobníkov) v juhovýchodnom Turecku sa tešil mnohým kláštorom, ktoré urobili túto vysočinu Athosom Orientu. V dôsledku vyľudnenia územia prenasledovaniami kresťanov (predovšetkým v roku 1915) a vojenského konfliktu s Kurdmi v poslednom období zostalo z kedysi osemdesiatich obývaných kláštorov už len niekoľko. Uviesť treba kláštor Deir az-Za'faran pri Mardine (juhovýchodné Turecko), ktorý je od roku 2003 opäť biskupským sídlom, a Mor Gabriel, ktorý v roku 1997 mohol osláviť svoje 1600-ročné dejiny. Je to najväčší kláštor v Tur Abdine, ktorý je aj vzdelávacím miestom pre deti a mládež, ktorí chodia do školy v Midyate, bývajú v kláštore a sú poučovaní v sýrčine v liturgii a vo viere. Turecký štát by však chcel premeniť tento kláštor na múzeum. Vo vlastnom trakte žijú aj mníšky, ktoré sa starajú o ženských hostí na prenocovanie a o veľké hospodárstvo patriace ku kláštoru.

Menšími, znovu obývanými kláštormi sú Mor Abraham pri Midyate, Mor Yakub pri Salahu, Mor Yakub pri Nisibise, Mariánsky kláštor v Hah a kláštor Mor Malke neďaleko znovu postavenej a osídlenej osady Kafro Tachtayto. Dňa 23. apríla 2010 patriarcha ustanovil 35-ročného mnícha Yokena Unvala za opáta kláštora Mor Augen v pohorí Izlo (5).

V severnom Iraku leží kláštor Mor Mattai, mnohé desaťročia sídlo mafriána, zástupcu patriarchu východne za hranicami Byzantskej ríše. Tu našiel svoj posledný odpočinok teológ Barhebräus, ktorý zomrel ako mafrián v roku 1286. V Jeruzaleme stojí kláštor Mor Marqos. A kláštor Mor Ephrem v Ma'arrat Saydnaya pri Damasku slúži cirkvi popri seminári v Mulanthuruthy (Ernakulam) v indickej Kerale ako druhé vzdelávacie miesto pre kňazský dorast. V septembri 2009 mal tento seminár 25 študentov, ktorí tu absolvujú štvorročné vzdelávanie.

V Tel Wardiat neďaleko metropolitného sídla Hassake v severnej Sýrii sa nachádza Mariánsky kláštor, posvätený 15. augusta 2000, ktorý slúžil aj ako centrum stretnutia, avšak v dôsledku súčasných vojnových sporov je jeho budúcnosť neistá. Kláštor Mor Ya'qob Burd'ono v Atchaneh v Libanone je ženským kláštorom. V Európe existuje v Glane-Losser v Holandsku kláštor Mor Ephrem Sýrčanov, v Nemecku vo Warburgu kláštor Mor Ya'qob zo Sarugu a vo Švajčiarsku v Arthe v kantone Schwyz kláštor Mor Augen, ktorý bol posvätený 20. júna 1999. Všetky tri európske kláštory sú zároveň biskupskými sídlami.

Zaviazaná ekumenizmu

Sýrska pravoslávna cirkev je od roku 1960 členom Svetovej rady cirkví (World Council of Churches). Takisto je členom Rady cirkví Blízkeho východu (Middle East Council of Churches) od jej založenia v roku 1974.

S rímskokatolíckou cirkvou trvajú od Spoločného kristologického vyhlásenia z 27. októbra 1974 únosné vzťahy. Dňa 23. júna 1984 nasledovalo ďalšie Spoločné vyhlásenie pápeža Jána Pavla II. a patriarchu Mor Ignatia Zakku I., podľa ktorého veriaci obidvoch cirkví môžu v núdzových situáciách dostať sviatosti pokánia, eucharistie a pomazania chorých od kňaza tej druhej cirkvi.

Od roku 1999 existuje oficiálny dialóg medzi Sýrskou katolíckou cirkvou a Sýrskou pravoslávnou cirkvou. Na štvrtom stretnutí najvyšších predstaviteľov troch orientálnych pravoslávnych cirkví, Koptov, Sýrčanov a Arménov, v marci 2001 v Káhire bolo vyjadrené želanie začať oficiálny dialóg všetkých orientálnych pravoslávnych cirkví s Rímskokatolíckou cirkvou, aby sa orientálne pravoslávne cirkvi ukázali ako jedna rodina cirkví. Od prvého plenárneho zhromaždenia v januári 2004 v Káhire sa teraz konajú každoročné stretnutia. Už od roku 1994 sa koná dialóg všetkých pravoslávnych cirkví, ktorý iniciovala viedenská nadácia Pro Oriente a ku ktorému bola pozvaná aj Apoštolská cirkev Východu (východosýrska, asýrska cirkev). Tu patrí Sýrskej pravoslávnej cirkvi významná úloha. Aj osobitnými rozhovormi sa usiluje o teologické zbližovanie s touto cirkvou (6).

Poznámky:

Sýrske Mor – „Pán“ je čestný titul pre biskupa. Dodatočné označenie Moran – „Jeho Svätosť“ je čestný titul patriarchu. Usporiadanie súčasných diecéz s ich najvyššími predstaviteľmi a adresami nájdete v: Orthodoxia 2016-2017, s. 327-335.

Porov. Hage, Wolfgang: Das orientalische Christentum. Stuttgart 2007 (= Die Religionen der Menschheit, Bd 29,2), s. 151-157; Pinggéra, Karl: Die Kirchen der syrisch-orthodoxen Tradition. In: Lange, Christian; Pinggéra, Karl (Hg.): Die altorientalischen Kirchen. Glaube und Geschichte. Darmstadt 2010, s. 83-84.

Pozri k tomu Renhart, Erich: Liturgie und Spiritualität. In: Lange, Christian und Pinggéra, Karl (poznámka 2), s. 135-137. Veľmi pôsobivo opisuje liturgiu Tamcke, Martin: Die Christen vom Tur Abdin. Hinführung zur Syrisch-Orthodoxen Kirche. Frankfurt/M. 2009, s. 175-193.

Podrobne k Sýrskej pravoslávnej cirkvi a k jej obradom a zvykom pozri Önder, Josef: Die syrisch-orthodoxen Christen. Zwischen Orient und Okzident. 2. überarbeitete Auflage, Tübingen 2015. Túto knihu, ktorá sa v Sýrskej pravoslávnej cirkvi v Nemecku medzičasom stala oficiálnou učebnicou pre vyučovanie, je možné získať cez Bar-Hebräus Verlag v Glane-Losser v Holandsku; k pôstu predovšetkým s. 128nn.

 ICO-Information Christlicher Orient. Linz, August 2010, s. 13. – Porov. Aj môj článok: Die Orientalischen Orthodoxen Kirchen III. Ereignisse in der Syrischen Orthodoxen Kirche von Antiochien in jüngster Zeit. In: IKZ 94 (2004), s. 43-57; a trojjazyčne (nemecko-anglicko-turecky) vydanú obrázkovú publikáciu od Hollerweger, Hans: Lebendiges Kulturerbe. Tur Abdin. Wo die Sprache Jesu gesprochen wird. Linz 1999.

K rozličným dialógom pozri Winkler, Dietmar W.: Die altorientalischen Kirchen im ökumenischen Dialog der Gegenwart. In: Lange, Christian und Pinggéra, Karl (poznámka 2), s. 89-122. Špeciálne k dialógom Sýrskej pravoslávnej cirkvi pozri moje výklady IKZ 94 (2004), s. 5-21.

Vychádza so súhlasom časopisu Religion und Gesellschaft in Ost und West. Z nemčiny preložil Ján Krupa.

Foto: FB profil Sýrskej Jakobitskej cirkvi, wikimedia