Cirkev, ktorá dokázala prežiť všetko

Cirkev, ktorá dokázala prežiť všetko

Pozostatky arménskeho chrámu v meste Ani, ktoré je dnes súčasťou Turecka. Foto: Panegyrics of Granovetter/flickr.com

Strhujúci príbeh arménskej cirkvi, ktorá má vyše 1700-ročné dejiny.

Už v roku 301 bolo kresťanstvo zavedené v Arménsku ako štátne náboženstvo. Od 13. storočia dochádzalo v dôsledku premenlivých politických nadvlád k štiepeniu arménskych cirkevných štruktúr. Dnes vyše polovica veriacich žije v diaspóre. Arménski biskupi zohrávajú dôležitú rolu v ekumenizme.  

Arménska apoštolská cirkev sa nazýva „apoštolskou“, pretože by tým chcela vyjadriť, že svoje počiatky odvádza od apoštolov. Podľa cirkevnej tradície to boli apoštoli Tadeáš (sýrsky Addai) a Bartolomej, ktorí patrili k 70 Ježišovým učeníkom a ako prví priniesli kresťanstvo do Arménska. Pravým misionárom je zaiste Gregor Osvietiteľ (†325), ktorý bol prvým biskupom celého Arménska a v roku 301 pokrstil arménskeho kráľa Trdata Veľkého (298 – 330). Pokrstením kráľa sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom. Arménske kresťanstvo bolo takpovediac prvou „štátnou cirkvou“ na svete. Počiatky arménskeho kresťanstva poznačili predovšetkým grécke a sýrske vplyvy (1). V súčasnosti sa k Arménskej apoštolskej cirkvi hlási približne osem miliónov veriacich, pričom približne tri milióny z nich žijú v Arménskej republike. Z 3,2 milióna obyvateľov Arménska patrí približne 95 percent do Arménskej apoštolskej cirkvi, čo vysvetľuje, prečo štát a cirkev sú v Arménsku tak úzko späté. Arménsko vďačí predovšetkým svojej cirkvi za písmo, jazyk a prežitie v bývalom Sovietskom zväze. Katholikos-patriarcha Karekin II. sa nechápe „ako hlava štátnej cirkvi, ale ako hlava národnej cirkvi“ (2).   

Ruiny arménskeho chrámu v Ani. Foto: wikimedia

Jedna cirkev so štyrmi jurisdikciami

Arménska apoštolská cirkev je dnes rozdelená na štyri jurisdikcie, ale napriek územnému rozdeleniu sa chápe ako cirkev všetkých Arménov po celom svete. „Najvyšším patriarchom a katholikom všetkých Arménov“ je Karekin II. z Katholikátu v Ečmiadzine. Karekin II. má čestný primát medzi štyrmi jurisdikciami. Jeho titul vyjadruje jeho prednostné postavenie pred tromi ďalšími duchovnými hlavami, ako aj jeho príslušnosť pre všetkých Arménov. Svoje sídlo má v kláštornom komplexe v Ečmiadzine, ktorý je situovaný približne 20 km západne od hlavného mesta Jerevanu. Kánonicky mu podlieha Konštantínopolský arménsky patriarchát a Jeruzalemský arménsky patriarchát. Štvrté jurisdikčné územie podlieha „Katholikátu veľkého domu Kilíkie“. Jeho titul „katholikos“, zodpovedajúc titulu nositeľa úradu v Ečmiadzine, naznačuje jeho zvláštne postavenie oproti obidvom patriarchátom. Na rozdiel od obidvoch patriarchov smie vysviacať biskupov a posviacať myro (krizmu). „Kilíkijský katholikos“ má svoje úradné sídlo v Antelias pri Bejrúte v Libanone. Jeho titul však poukazuje na bývalú rezidenciu v Sis v Kilíkii/Malej Ázii (dnes: Kozan v Turecku).

Ruiny arménskeho chrámu v Ani. Starobylé arménske mesto je dnes súčasťou Turecka a mnohí Arméni ho za celý život ani raz nemohli navštíviť. Foto: Reibai/flickr.com

Rozdelenie na štyri jurisdikcie má historické dôvody: od 7. do 13. storočia Arménsko zažívalo časté striedanie nadvlád. Najskôr vládli Arabi nad kaukazskou krajinou, potom Seldžukovia a Mongoli. Na základe týchto striedavých politicko-mocenských pomerov dochádzalo aj k častej zmene sídla katholikátu. Od roku 1293 sídlila duchovná hlava cirkvi v Sis, hlavnom meste maloarménskeho Kilíkijského kniežactva založeného v roku 1080. V roku 1441 bol katholikát preložený späť do Ečmiadzinu, čo však narazilo na odpor v Kilíkijskom katholikáte, takže od tej chvíle existovali dve sídla katholikátov. V dôsledku represívnej politiky mladej Tureckej republiky bolo v roku 1930 sídlo Kilíkijského katholikátu preložené z maloázijského Sis do Antelias v Libanone, ktorý bol od roku 1920 mandatným územím Francúzska, a tým zaručoval bezpečnosť.

Jeruzalemský patriarchát vznikol v roku 1311 po odtrhnutí od Kilíkijského katholikátu a v opozícii k nemu. Konštantínopolský patriarchát existuje od roku 1461. Až do zániku Osmanskej ríše bol arménsky patriarcha príslušný pre všetkých nebyzantských kresťanov v ríši.

Po začlenení Arménska do Sovietskeho zväzu v roku 1920 radikálna ateistická politika poštátňovania veľmi ochromila Arménsku apoštolskú cirkev v Arménsku. Až nový nábožensko-politický kurz Sovietskeho zväzu po druhej svetovej vojne, dlhé vládnutie katholika-patriarchu Vaskena I. (1955 – 1994) a silná angažovanosť Arménov v zahraničí viedli k znovuoživeniu Arménskej apoštolskej cirkvi, ktoré pokračovalo za Vaskenovho nástupcu Karekina II. (1995 – 1999).

Dňa 23. septembra 2001, desať rokov po vyhlásení nezávislosti Arménska 21. septembra 1991, bola posvätená nová jerevanská katedrála zasvätená Gregorovi Osvietiteľovi – priliehavo k oslavám 1700. výročia kresťanstva v Arménsku. Posviacku vykonali duchovné hlavy všetkých štyroch jurisdikcií. Bola to prvá stavba chrámu po roku 1920 a jasný dôkaz o novom rozkvete cirkvi (3).

Súčasný „najvyšší patriarcha a katholikos všetkých Arménov“ Karekin Ktriš Nersissian, narodený 21. augusta 1951 v dedine Voskehat pri Ečmiadzine, bol 27. októbra 1999 napriek odporu zo strany Konštantínopolského a Jeruzalemského patriarchátu zvolený za hlavu Arménskej apoštolskej cirkvi. Na voľbe sa zúčastnilo 455 delegátov, duchovných a laikov z 29 diecéz v Arménsku a diaspóre. Zvolili ho 263 hlasmi. Vkladaním rúk 12 arcibiskupov bol 4. novembra 1999 v ečmiadzinskej Katedrále vysvätený za katholika a intronizovaný ako Karekin II. Predtým bol počnúc rokom 1992 arcibiskupom patriarchálnej diecézy Ararat so sídlom v Jerevane a od 30. novembra 1998 fungoval ako locum tenes (správca trónu) po zosnulom Karekinovi I. (4).

Arménska katedrála v Ani z roku 989. Foto: Marko Anastasov/flickr.com

Katholikos Karekin II. je príslušný pre približne päť miliónov veriacich. Jeho jurisdikčné územie – najväčšie spomedzi štyroch jurisdikcií – sa rozprestiera v Arménsku a diaspóre. V Arménskej republike existuje od decembra 2010 desať diecéz. Na území bývalého Sovietskeho zväzu sú štyri biskupské sídla (Ľviv, Krasnodar, Moskva a Tbilissi).

Sýria je rozdelená na dve časti: iba menšie biskupstvo Damask s približne 8-tisíc veriacimi (stav v roku 2009) patrí k Ečmiadzinu, väčšie biskupstvo Aleppo s približne 70-tisíc veriacimi (stav v roku 2009) patrí do Kilíkijského katholikátu. V dôsledku vojny v Sýrii od marca 2011 tieto počty, hlavne pre Aleppo, už neplatia. Arméni utiekli do Arménska a Libanonu.  Ďalej sa nachádza arcibiskup v Bagdade a biskup v Káhire pre Egypt a celú Afriku.

V USA, kde žije 1,2 milióna Arménov, nájdeme arménskeho arcibiskupa v New Yorku, vo Washingtone a v Kalifornii. Od roku 2014 sídli arménsky biskup pre Kanadu v Outremonte. Pre Južnú Ameriku sú príslušní biskupi v Buenos Aires, Brazílii a Montevideu; pre Austráliu a Nový Zéland arcibiskup v Sydney. Pre približne 35-tisíc Arménov v 14 cirkevných obciach v Nemecku je príslušný arcibiskup Kolína a celého Nemecka. Vo Švajčiarsku sú arménske cirkevné obce v Ženeve, Neuchâteli a Cornaux, pre ktoré je príslušný vikár v Ženeve. Veľká Británia a britské ostrovy s Írskom majú arcibiskupa, ktorý sídli v Londýne. Diecézu Francúzsko zriadil v decembri 2006 katholikos Karekin II. Dňa 22. júna 2007 bol zvolený nový arcibiskup, ktorý má svoje sídlo v Paríži a ktorému podliehajú dva vikariáty a 24 cirkevných obcí, ku ktorým patrí vyše 400-tisíc veriacich. Arcibiskup Viedne sa ako patriarchálny delegát pastoračne stará o Rakúsko, Strednú Európu a Švédsko, o Maďarsko a Česko. Ďalej sa nachádza arménsky arcibiskup v Bukurešti v Rumunsku.

Od 23. februára do 5. marca 2007 katholikos Karekin II. absolvoval návštevu Indie, kde sa od 16. storočia nachádzajú arménski veriaci a arménske chrámy. V roku 2007 sa slávilo 15. výročie nadviazania diplomatických vzťahov medzi Indiou a Arménskom. Druhá, kratšia cesta do Indie v novembri 2008 zaviedla Karekina II. do Keraly, Madrasu a Kalkaty. Doposiaľ však nebolo založené vlastné biskupstvo pre Indiu.

Držiteľ Jeruzalemského arménskeho patriarchátu je nositeľom titulu „patriarcha apoštolského stolca svätého Jakuba, arcibiskup Jeruzalema“. Na svojom jurisdikčnom území (Izrael, Jordánsko a palestínske územia) je príslušný pre približne 5-tisíc veriacich, z ktorých približne 2-tisíc žije v Jeruzaleme. Po boku mu stojí arcibiskup v Ammáne.

Ani. Foto: reibai/flickr.com

„Arménsky patriarcha Istanbulu a celého Turecka“ je držiteľom Konštantínopolského arménskeho patriarchátu a sídli v istanbulskej mestskej časti Kumkapı. Vyše sedem mesiacov trvajúce prieťahy okolo voľby nástupcu zosnulého Karekina II  10. marca 1998 vrhajú zlé svetlo na tureckú vládu. Napriek intrigánskemu odporu tureckého ministerstva vnútra bol 14. októbra 1998 zvolený arcibiskup Mesrob Mutafyan za 84. arménskeho patriarchu Konštantínopolu a 21./22. novembra 1998 intronizovaný ako Mesrob II. Už dlhšie obdobie je patriarcha ťažko chorý. Patriarchát zahŕňa približne 70-tisíc veriacich na Kréte a v Turecku, z ktorých prevažná časť žije v Istanbule. Patriarchovi podlieha arcibiskup v Skutari (Istanbul-Üsküdar), ako aj arcibiskup Diyarbakıru. O medzinárodnú pozornosť sa postarala prvá arménska bohoslužba po vyše 95 rokoch v obnovenom Chráme svätého Kríža 19. septembra 2010 na ostrove Achtamar pri jazere Van, ktorú viedol arcibiskup Aram Ateşian (Diyarbakır), pričom zastupoval patriarchu Mesroba II.

Aramom I., narodeným 8. mája 1947 v Bejrúte, „katholikom veľkého domu Kilíkie“, má Kilíkijský arménsky katholikát vo svojom čele ekumenicky veľmi angažovanú cirkevnú osobnosť, ktorá sa aj vo svojich početných knižných publikáciách neustále zasadzuje za ekumenizmus. Aram I. je zodpovedný za približne jeden milión veriacich. Podlieha mu biskup v Aténach, arcibiskupi v Nikózii, New Yorku, Los Angeles, Montreali a Caracase. V Iráne žije približne 150-tisíc veriacich pod vedením biskupa v Teheráne a Isfahane a biskupa v Täbrize. Takisto v Bejrúte a Aleppe sídlia biskupi.

Každoročne sa 24. apríla v sídle katholika v Antelias spomína na genocídu spáchanú na Arménoch v Turecku v roku 1915. Z arménskeho pohľadu prišlo vtedy o život 1,5 milióna Arménov skrze mladotureckú vládu. Veľké arménske cirkevné obce v Aleppe a Libanone majú svoje počiatky v preživších genocídy z roku 1915. V Arménskej republike je 24. apríl štátnym sviatkom. Turecko však dodnes dôrazne odmieta uznať masakre na Arménoch ako genocídu.

Vzdelávacie zariadenia a kláštory

Arménska apoštolská cirkev sa vyznačuje vysokou učenosťou svojich biskupov. Biskupi musia byť pred svojím vymenovaním spravidla vyznamenaní titulom vardapet – učiteľ teológie. Do tohto duchovného stavu je kandidát vysviacaný špecifickou vysviackou, čo dokazuje vysokú hodnotu teologického vzdelania v tejto cirkvi. V súčasnosti má Arménska apoštolská cirkev tieto vzdelávacie zariadenia pre svoj kňazský dorast: Teologický seminár Gevorkian v materskom sídle Ečmiadzin, Teologický seminár Vaskenian na brehu Vanského jazera vo východnom Arménsku, Arménsky seminár sv. Nersessa v New Yorku, ktorý bol v rokoch 2004/2005 rozšírený Karekinom I. na Teologické centrum, Kňazský seminár v Bikfayi pri Antelias a Seminár sv. Jakuba v rovnomennom kláštore v Jeruzaleme.

Katedrála v Ani, pohľad zvnútra. Foto: Mr. Hicks46/flickr.com

V Arménsku sa nachádzajú mnohé historicky a kultúrne významné kláštory, ktoré v dôsledku znovuoživenia Arménskej apoštolskej cirkvi sú pomaly znovu osídľované. Na severe Arménska položené kláštory Sanahin a Haghbat z druhej polovice 10. storočia patria k svetovému kultúrnemu dedičstvu. Ďalej treba uviesť kláštorný komplex v Ečmiadzine, ako aj kláštor Geghard („Kopijový kláštor“) východne od Jerevanu z 9. storočia, ktorý je taktiež obývaný. Mimo Arménska je obývaný Kláštor sv. Jakuba v Jeruzaleme a Kláštor sv. Eliáša v Antelias (5). 

Teologické a liturgické osobitosti

Vo veci kristológie Arménska apoštolská cirkev potvrdila na synode v Dvine v roku 506/7 a na neskorších synodách svoje odmietnutie chalcedónskeho učenia o dvoch prirodzenostiach. Liturgia sa slávi v starej arménčine a koná sa podľa Bazilovej liturgie. Eucharistické dary sa podávajú ako nekvasený chlieb a víno, do ktorého sa neprimiešava voda. Liturgia je bohatá na veľké hymnické kompozície arménskych cirkevných otcov. Zo siedmich sviatostí sú osobitnými zvykmi vybavené sviatosti manželstva a krstu, ktoré majú vyjadrovať ochotu kresťana trpieť: preto sa pred korunováciou obväzujú hlavy sobášených červeno-bielou šnúrou, ktorá symbolizuje krv a vodu, ktoré vyšli z boku Ukrižovaného. Pri krste, ktorý môže vyslúžiť len kňaz, sa požehnáva krstný vrkoč (narot), ktorý je upletený z červených a bielych stužiek.

V byzantskom vplyve má svoje korene – pravdaže veľmi zdržanlivá – úcta ikon (6). Vianočný sviatok sa slávi spolu so sviatkom Zjavenia Pána. Pravdepodobne s vplyvom Sýrskej pravoslávnej cirkvi, s ktorou Arménska apoštolská cirkev udržiava od 8. storočia sviatostné spoločenstvo, súvisia mnohé pôstne obdobia. Pre oblečenie kňazov a biskupov je typická kapucňa nad ornátom. Pôsobivou udalosťou je v Arménskej apoštolskej cirkvi posviacka myra (krizmy). Koná sa každých sedem rokov. Začína sa 48-hodinovým varením posväteného oleja, ktorý vo svojej výslednej podobe obsahuje štyridsať aromatických ingrediencií. Slávnosť vrcholí posviackou myra, ktorá má veľmi slávnostný ráz. V novom myre je zvyšok zo starého myra a z myra z Ečmiadzinu (7). Jeruzalemský i Konštantínopolský patriarchát dostávajú myro z Ečmiadzinu. 

Ekumenické a medzináboženské vzťahy

Arménska apoštolská cirkev je s obidvomi jurisdikciami Ečmiadzin a Antelias od roku 1962 členom Svetovej rady cirkví (WCC). Katholikát Ečmiadzin je členom Konferencie európskych cirkví (CEC) a Kilíkijský katholikát členom Rady cirkví na Blízkom východe (MECC). Kilíkijský katholikos Aram I. bol v rokoch 1991 až 2007 moderátorom Centrálneho výboru Svetovej rady cirkví a zúčastňoval sa na každoročných stretnutiach s pápežom Šenudom III. (Koptská pravoslávna cirkev) a patriarchom Mor Ignatiom Zakkom I. Ivasom (Sýrska pravoslávna cirkev). Výsledkom sprostredkovateľskej iniciatívy katholika Arama I. bolo aj zmierenie medzi Koptskou pravoslávnou a Etiópskou pravoslávnou cirkvou, medzi ktorými bolo napätie od roku 1988. O ich vzájomnom zmierení svedčí Spoločné vyhlásenie z 13. júla 2007 v Káhire.

Mapa historického mesta Ani. Foto: wikimedia

Po Spoločnom vyhlásení ku kristológii v decembri 1996 boli vzťahy s Rímskokatolíckou cirkvou prehĺbené vzájomnými návštevami. S Anglikánskou cirkvou Anglicka existuje kristologická dohoda potvrdená Vyhlásením z Ečmiadzinu z novembra 2002. Zaťažujúca pre rozhovory je však ordinácia žien v Anglikánskej cirkvi a jej postoj k homosexualite. Arménska apoštolská cirkev je v Nemecku členom Pracovného spoločenstva kresťanských cirkví (ACK) a vo Švajčiarsku Pracovného spoločenstva pravoslávnych cirkví (AGOK).

V Arménskej apoštolskej cirkvi je to Aram I., kto pestuje intenzívne vzťahy s moslimskými duchovnými v Libanone a v ďalších islamských štátoch. Vo svojom vianočnom posolstve k 6. januáru 2011 zdôraznil v súvislosti s bombovými atentátmi na kresťanov a ich chrámy v Iraku a v egyptskej Alexandrii, že kresťansko-moslimské vzťahy sú založené na spoločných hodnotách lásky, spravodlivosti a zmierenia. Podľa katholika Arama I. islamsko-kresťanský dialóg je dôležitý pre prežitie kresťanov na Blízkom východe (8).

 

Poznámky:

1) Literatúra k Arménskej apoštolskej cirkvi: Hage, Wolfgang: Das orientalische Christentum. Stuttgart 2007, s. 226-262; Pinggéra, Karl: Die Armenisch-Apostolische Kirche. In: Lange, Christian; Pinggéra, Karl (Hg.): Die altorientalischen Kirchen. Glaube und Geschichte. Darmstadt 2010, s. 51-62; Heyer, Friedrich (Hg.): Die Kirche Armeniens. Eine Volkskirche zwischen Ost und West. Stuttgart 1978.

2) Hage, Christentum (Anm. 1), s. 261.

3) K dejinám katholikátov a patriarchátov porov. Hage, Christentum (poznámka 1), s. 226-259.

4) Martin Bräuer: Armenische Kirche hat neuen obersten Patriarchen und Katholikos gewählt, in: Materialdienst des Konfessionskundlichen Instituts Bensheim 6/99, S. 118-119. – Vysviacka katholika vkladaním rúk dvanástich arcibiskupov cirkvi je osobitosťou Arménskej apoštolskej cirkvi. Odpor obidvoch patriarchátov, ako aj ďalších cirkevných vodcov, mal svoj dôvod v tom, že arménsky štátny prezident sa zasadzoval za Karekina Nersissiana.  

5) Renhart, Erich: Liturgie und Spiritualität. In: Lange, Christian; Pinggéra, Karl (Hg.): Die altorientalischen Kirchen (Anm. 1), s. 155-156; Pinggéra, Karl: Armenische Klöster. In: Kaufhold, Hubert (Hg.): Kleines Lexikon des Christlichen Orients. Wiesbaden 2007, s. 44-46.

6) Baronian, Zareh; Krikorian, Mesrob: Die Liturgie der armenisch-apostolischen Kirche. In: Heyer, Friedrich (Hg.): Die Kirche Armeniens (poznámka 1), S. 93-115.

7) Proche-Orient Chrétien 58 (2008), s. 330-331.

8) Proche-Orient Chrétien 58 (2008), s. 333-334.

Vychádza so súhlasom časopisu Religion und Gesellschaft in Ost und West.

Vybral a z nemčiny preložil otec Ján Krupa.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo