Nie, nejde o bombastické vyhlásenia ukrajinských politikov v štýle „Krym si nedáme!“, ale o obyčajnú každodennú politiku krajiny.

Začiatkom roka 2014 nič nenasvedčovalo tomu, že žijeme ukrajinský annus horibilis. Každý, kto sa prešiel kyjevským Majdanom, videl umierajúce hnutie. Ten, kto si zapol televízor, rádio, internet či otvoril noviny, mohol sledovať nemohúcnosť ukrajinskej opozície bez nápadu, ako pokračovať ďalej. Na optimizme nepridávali ani teploty často na -25 °C. Vláda čakala na vyčerpanie Majdanu a jeho rozobranie.

Potom prišiel pokus ukončiť Majdan okamžite a za akúkoľvek cenu. Výsledkom bol prezident na úteku a ústavné vákuum. To zaplnila dovtedajšia opozícia, ktorá však svoje schopnosti ukazovala mesiace predtým a očakávania mnohých sa naplnili. Nasledujúce týždne sa niesli v znamení nepremyslených krokov, ktoré ešte viac jatrili rozdelenú ukrajinskú spoločnosť.

Platy a dôchodky sa síce skokovo zvýšili, ale onedlho ich rast cien dobehol. Krym sa zmenil na jednu veľkú vojenskú základňu a vzdialenú provinciu Moskvy. Zdieľať

Nesúhlas s novou vládou v Kyjeve prirodzene prišiel z východu a juhu krajiny a spočiatku hlavne na juhu všetko nabralo rýchly spád. Objavili sa „zelení mužíčkovia“ či „vážení ľudia“, prišlo referendum, kratučká nezávislosť a privtelenie sa k Ruskej federácii.

Toto všetko sa dialo akoby mimochodom. Popri udalostiach v Kyjeve, ktoré pútali najviac pozornosti. Na Krym si skoro žiadny vysoký ukrajinský vládny politik nenašiel čas. Simferopoľ navštívil iba Petro Porošenko, ktorý v danom čase nedisponoval žiadnou vládnou funkciou.

V danom období boli neutralizované ukrajinské jednotky na Kryme a ukrajinské vojenské námorníctvo. Na akúkoľvek aktivitu chýbalo rozhodnutie z Kyjeva. Kyjevská vláda čakala a v prípade Krymu sa nerozhodla pre žiadny čin obrany územnej integrity krajiny. Krym bez boja či aspoň jeho náznaku prešiel pod vládu Ruskej federácie.

Krymské Tatárky si čítajú volebné lístky vo volebnej miestnosti v meste Bachčisaraj na Kryme počas parlamentných volieb v Rusku v nedeľu 18. septembra 2016. Foto: TASR/AP

Po eufórii z krymskej samostatnosti už prišlo vytriezvenie

Faktická strata územia neznamená vzdanie sa nárokov a dejiny nás učia, že teritoriálne straty môžu byť zvrátené, pokiaľ sa krajina nevzdá. Vzdala sa Ukrajina?

Krymčania právom cítia, že Ukrajina na nich zabúda. Ak si na nich spomenie, tak iba vtedy, keď chce zaviesť nové reštrikcie. Zdieľať

Život na Kryme nie je jednoduchý. Po počiatočnej eufórii prišlo vytriezvenie. Platy a dôchodky sa síce skokovo zvýšili, ale onedlho ich rast cien dobehol. Krym sa zmenil na jednu veľkú vojenskú základňu a vzdialenú provinciu Moskvy. Pripomína ešte niečo: totalitu, kde sa štát snaží kontrolovať každý verejný prejav či pohyb.

Lepšie na tom nie je ani ekonomika polostrova. Jej hlavné odvetvie – turizmus sa prepadlo na štvrtinu. To sa odrazilo na celej ekonomickej aktivite regiónu. V podstate jediným väčším zamestnávateľom je štát. Prehlbuje sa status Krymu ako domova penzistov, ktorý si polostrov získal už za čias ZSSR.

Situácia nepraje podnikaniu, a tak mnohé malé biznisy boli zavreté a ich vlastníci emigrovali. Toto sa v mnohom týka krymských Tatárov. Ako skupina boli proti pripojeniu k Ruskej federácii a predtým výrazne profitovali na turistickom ruchu. Dnes sú mnohí z nich minimálne ignorovaní verejnou mocou, ktorá im často znepríjemňuje život. V spojitosti s ekonomickou situáciou ich to vyháňa na Ukrajinu. Asi v každom väčšom ukrajinskom meste vyrástli reštaurácie či stánky krymských Tatárov.

Ak dnes chcete ísť vlakom na polostrov, musíte vystúpiť na poslednej ukrajinskej či krymskej stanici a hranice prejsť niekoľko kilometrov pešo. Zdieľať

No nie sú jediní, ktorí odchádzajú. Prví odišli tí, ktorí nesúhlasili s anexiou. Odišli mnohí univerzitní študenti, keďže Ukrajina neuznáva diplomy krymských univerzít, resp. pobočiek ruských univerzít na Kryme. Pomaly odchádzajú drobní podnikatelia, ktorí narazili na hranice svojich možností a pod.

Toto všetko by malo znamenať rast sentimentu za Ukrajinou. Neznamená.

Vladimir Putin si prezerá plány výstavby mosta cez Kerčský prieliv spájajúceho pevninské Rusko s Krymom počas návštevy 18. marca 2016. Foto: TASR/AP

Kyjev sa o Krym už nezaujíma

Obyvateľstvo Krymu vníma, že kyjevská vláda nemá jasný plán, čo s Krymom ďalej, a sama podporuje politiku odrezávania polostrova.

Prerušila vlakové spojenie na Krym. Ak dnes chcete ísť vlakom na polostrov, čo je na Ukrajine stále najčastejší diaľkový dopravný prostriedok, musíte vystúpiť na poslednej ukrajinskej či krymskej stanici a hranice prejsť pešo. Cesta je to niekoľko kilometrov dlhá prechádzajúca miestami, ktoré komáre volajú svojím domovom a nerady sú rušené.

Blokáda znamená aj prerušenie obchodu. Na jednej strane to Krymu spôsobilo problémy a rast cien, ale na druhej strane to prerušilo ďalšie vlákno medzi polostrovom a Ukrajinou.

Keď bude o dva roky hotový most cez Kerčský prieliv do Ruska, staré putá budú ešte silnejšie nahradené novými. Zdieľať

Výpočtom toho, čo je blokované, by sa dalo dlho pokračovať: prenos elektriny, bankové spojenie, sťažovanie presídlenia Krymčanov na Ukrajinu a podobne. Krymčania právom cítia, že Ukrajina na nich zabúda, a ak si na nich spomenie, tak iba vtedy, keď chce zaviesť nové reštrikcie. Tie postihujú v prvom rade obyčajných obyvateľov Krymu.

Krym sa vytráca aj z povedomia obyvateľov Ukrajiny. Stáva sa minulosťou. Zmienka o ňom čoraz viac pripomína povinnú politickú jazdu na rôzne výročia, ale reálna stratégia chýba.

Krym akoby pomaly plával od ukrajinských brehov smerom k Ruskej federácii. Keď bude o dva roky hotový most cez Kerčský prieliv, staré putá budú ešte silnejšie nahradené novými.

Krajina, ktorá príde o nejaké územie, ho definitívne stratí, až keď sa ho sama vzdá. Ukrajina k tomu nezadržateľne smeruje.