Nemôžeme začať inak ako spomienkou na nedávno zosnulého kardinála Miloslava Vlka.

Poznali sme sa viac ako pol storočia, bol starší, ale poznali sme sa od seminára, ktorý absolvoval už ako starší absolvent inej vysokej školy, mal preto voči prednášajúcim inú pozíciu. Absolvovali sme diskusie počas Druhého vatikánskeho koncilu o budúcnosti cirkvi, neskôr pracoval pre biskupa Hloucha a bol obeťou normalizácie, potom sme sa stretli pri preklade jeruzalemskej Biblie a v okruhu kardinála Tomáška, napokon tu v Prahe.

Vždy sme pestovali spoločné priateľstvo a ako slobodní ľudia sme rešpektovali, že priatelia nemusia mať na niektoré otázky rovnaký pohľad. Jeho životná skúsenosť bola iná, prežil aj nacistickú okupáciu, nielen komunistickú diktatúru, preto bol niekedy uzavretejší a nie vždy mal dôveru k niektorým skupinám. Treba tomu rozumieť v duchu tejto životnej skúsenosti.

Cirkev má spoločnosti slúžiť, nie otročiť

Pražskí kardináli posledného storočia – Beran, Tomášek, Vlk aj vy – prichádzajú do dôležitého vzťahu s politickou mocou. Vyjadruje to už samotná architektúra Pražského hradu. Každého z vašich predchodcov charakterizuje nejaký konflikt s mocou, váš prístup je iný. Čo považujete za svoju úlohu v sekulárnej slobodnej spoločnosti, ako vychádzať s politickou mocou?

Cirkev nie je stúpencom anarchizmu, vždy je súčasťou histórie. Všetky európske štáty od pádu Západorímskej ríše na západe Európy vznikajú na pôde diskusie, dialógu a stretávania sa cirkvi a štátu, ide o kooperačný model.

Bola to cirkev, ktorá musela zastúpiť miesto autority, keď sa celý štát rozložil. V našich končinách Slovanov, Germánov či Keltov istým spôsobom nebol žiadny nástupca. Niečo podobné dnes možno vidieť v oblasti Magrebu, kde de facto nemáme štáty, ale územia, kde zápasia jednotlivé kmene.

Cirkevní predstavitelia túto situáciu videli a vnímali. Svätý Augustín, keď videl ako v Hippo nariekajú, že ide o koniec sveta, povedal – nie, bratia, tam dole, kde žijú Vandali, tam sa začína rodiť nový svet. Vieme, že pápež Lev Veľký zachránil Rím pred Hunmi. Nevieme, ako prebiehal ich rozhovor, ale vieme, že k nemu došlo a že Atila so svojimi bojovníkmi odtiahol preč. Odvtedy biskupi nosia červené čiapočky.

Potom prichádza pápež Gregor Veľký, ktorý celú perspektívu obracia a hovorí, že cirkev z nich musí urobiť občanov. Ako vieme, slovo pohan, barbar alebo v našich končinách nemec vyjadruje nemožnosť komunikácie, pretože ide o stretnutie s inou kultúrou, s inou civilizáciou. Presne to cirkev urobila, prispeli k tomu biskupi Hinkmar, ale aj Metod, ktorý opisuje vzťahy dobrej vlády, poslanie politickej moci a cirkvi.

V čom je tento historický odkaz aktuálny pre vás?

Musíme vnímať, že Byzancia sa vyvíja v tejto oblasti inak ako my. Boj o investitúru nie je ničím iným než bojom o slobodu svedomia a o rovnováhu medzi vládou a slobodou cirkvi. V tomto období si, samozrejme, pápeži niekedy osvojovali viac moci, ako by im prináležalo, nazývame to papocézarizmom. Ide o podobnú skutočnosť, akou bol cézaropapizmus.

„Cirkev zohrala na Západe nielen štátotvornú funkciu, ona doslova stavala štát.“ Zdieľať

V každom prípade, vo vrcholnom stredoveku sa nám rysuje to, čo dnes voláme kooperačný model, kde má cirkev kompetenciu v oblasti vzdelávania, sociálnej služby či administratívy štátu, keďže väčšina feudálnych pánov boli analfabeti. Z tohto dôvodu zohrala cirkev na Západe nielen štátotvornú funkciu, ona doslova stavala štát. Dôsledkom toho sú isté väzby, historicky iné u nás a napríklad v Stredomorí, dôkazom sú hradné kaplnky a katedrály uprostred sídla panovníka.

Odpoveď na otázku, aká má byť moja rola, potrebuje túto historickú perspektívu. Prichádzame spoločnosti slúžiť, nie otročiť.

Mohli by ste pomenovať ten rozdiel?

Služba je slobodné rozhodnutie, otroctvo nie. Služba predpokladá istú rovnosť, partnerstvo. Veľký francúzsky filozof Jacques Maritain hovorí o dvoch autonómnych silách, to znamená, že cirkev nemôže a nemá zasahovať do kompetencie štátu a štát nemá zasahovať do vnútorného života a kompetencie náboženského života cirkvi. To je naša úloha aj dnes.

Nepatrí mi, aby som sa vyjadroval k tomu, kto je hajtmanom alebo koho má prezident menovať za ministra. Nemám posudzovať záležitosti jadrových elektrární a podobne. Spoločnosť je emancipovaná a má vyvinuté nástroje, ako to riešiť lepšie. Ak niekedy v minulosti cirkev zastupovala niektoré funkcie štátu, musíme rozumieť prečo, inak je to nepochopenie histórie. Už z Canterburských poviedok vieme, že odkedy neklerikálny svet dostal potrebné vzdelanie, tak vie, že toto miesto patrí jemu, a nie biskupom a kňazom.

O vzťahoch s mocou hovoríte takpovediac inštitucionálnym jazykom, voláte po štandarde, ktorý je pochopiteľný, ale ktorému dnešná doba už nepraje. Aj ľudia a voliči pristupujú k politike inak, ako to bolo nedávno, keď boli pre politiku dôležitejšie politické strany a klasický ideologický konflikt. Dnes sa viac pestuje fanúšikovský prístup, zaujímavé na tom je, že sa aj vďaka tomu vracia do politiky viac dôrazu na morálku, ale aj moralizovanie, čo sa často mieša. Aj od vás mnohí očakávajú, že by ste mali aktívne komentovať morálnu stránku politiky a povedzme morálne prehrešky politikov. Vy to nerobíte. Otázka znie: rozumiete očakávaniam verejnosti?

Čo presne máte na mysli?

Napríklad nemorálne správanie niektorých politikov, tu v Čechách ide povedzme o prezidenta Zemana.

Viete, v cirkvi platí zásada o ohováraní a na cti utŕhaní. Ak nepoznám pozadie, nemôžem sa vyjadriť. Všimnite si základný spis Starého zákona, päť Mojžišových kníh, čo nám hovorí: nebudeš nadržovať chudobnému a nenecháš sa podplatiť bohatým. Každému, čo mu patrí. To je súčasný problém.

„Má biskup kritizovať politika? Celý rad zodpovedných politikov? Veď to by boli litánie.“ Zdieľať

Biskup posvätí diaľnicu, za pol roka sa musí opravovať. Koho má ten biskup kritizovať? Ministra dopravy? On ju staval? Dôsledne vzaté, biskup by musel kritizovať všetkých od úrovne pána Nováka, ktorý tam pracoval, cez firmy, kontrolné úrady až po ministra a politickú stranu. Toto ale nie je úloha biskupa. My nemáme vstupovať do rôznych rokovaní na ministerstvách, ani to nie je možné. Mojou úlohou je zaisťovať chod inštitúcie a, samozrejme, spoločensky sa vyjadrovať.

Na to sme sa pýtali.

Viete, ľudia musia aj čítať. Nemôžem sa postaviť ako nejaký jednotlivý bojovník, ako napríklad pán Smetana, a vykrikovať a bojovať za svoje práva. Biskup je v inej pozícii, musí si uvedomiť, že odhaľovať chyby druhých za každú cenu nemusí viesť k ich náprave.

Nejde asi o odhaľovanie, tie veci často sú odhalené, ide skôr o ich pomenovanie. Hovoríte, že riziko by bolo väčšie než šanca na zlepšenie?

Nehovoril by som ani o riziku. Spomeňte si na veľkú kauzu, ku ktorej došlo v chráme Najsvätejšieho Spasiteľa v Moskve (vystúpenie a zatknutie nihilistickej skupiny Pussy Riot, pozn. redaktora). Ten chrám som navštívil, musím vám povedať, že som tam videl viac modliacich sa ľudí ako v našich bazilikách. Prekvapilo ma to. Ale čo sa tam stalo? Bola to potupa duchovných dejín Ruska. Rovnako ako v prípade hry Kliatba, ktorá sa hrala v Teatr Powszechny vo Varšave (hra používa urážlivé odkazy na pápeža Jána Pavla II., pozn redakcie). Bol som zdesený.

Prečo?

Nariekame nad tým, keď vidíme ako je nabatejská Petra likvidovaná fanatikmi, ktorí možno majú isté vzdelanie a nie sú to úplní analfabeti, ktorí nám ničia túto antickú pamiatku. Sme z toho zdesení. Ale kto vyškrtol z lisabonskej zmluvy kresťanské a antické dedičstvo? Nerobia náhodou tí fanatici iba to, na čo našli predpoklady v predchádzajúcom politickom a kultúrnom vývoji?

Naspäť k vašej otázke: má biskup kritizovať politika? Celý rad zodpovedných politikov? Veď to by boli litánie. A ako vieme, aj litánie musíme skracovať, lebo veriaci s nimi nie vždy majú trpezlivosť (smiech). Budem ale aj trochu osobný – všimnite si, kritizuje pápež František jednotlivých politikov?

Áno.

A kde?

Napríklad prezidenta Donalda Trumpa.

To máte pravdu (smiech). Ale musíte pochopiť, že pápež je z Latinskej Ameriky. Kritizoval ale pápež František svoju prezidentku v Argentíne?

Bol v konflikte aj s ňou.

Konflikt áno, ale nepostupoval, nesprával sa osobne. Myslím si, že citát na prvej strane novín na adresu konkrétneho politika nemá taký vplyv, ako by mnohí čakali.

Na druhej strane viete byť veľmi dôležitým partnerom politikov v konkrétnej politickej diskusii, máme na mysli napríklad vaše vyjadrenie, keď ste v čase vrcholiacej imigračnej krízy povedali, či sú si ľudia, ktorí podporujú masovú imigráciu, vedomí, že by sa kvôli tomu musela česká verejnosť vzdať štvrtiny príjmov. To bol konkrétny politický výrok, veľmi otvorený, mnohí politici takí otvorení pred svojimi voličmi nie sú. V tomto prípade ste otvorene politický, prečo?

Pretože ide o vážnu vec, ktorá má obrovský spoločenský význam a škodí celej spoločnosti. Viete, ak sa vrátim k spomínanej ruskej kapele, ja jej meno ani nemôžem vysloviť... Ak to niekto urobí a ešte to preloží a povie to verejne, celkom iste to nie je výchovné a ja to nerobím, ale nie je ten jav, o ktorom je reč, závažnejší? Môžem dnes ísť bez obáv do divadla? Čo je problém a čo jeho následok, k čomu sa má biskup skôr vyjadrovať? Súčasní umelci vedia urobiť obscénnu frašku a zábavu z čohokoľvek.

„Dokážem zmeniť život jednej farnosti, ak budem v Prahe nadávať na prezidenta alebo keď do tej farnosti vycestujem a s ľuďmi sa porozprávam?“  Zdieľať

Chcem tým povedať, že zhrublosť a obscénnosť našej spoločnosti, že jej nevychovanosť, to nie je dôsledok politikov, to im krivdíme. Áno, politici robia chybu, chcú byť „in“, správajú sa podľa prieskumov verejnej mienky, ale ak sa všetky noviny a celá spoločnosť bulvarizujú, kto je skutočne vinný?

Sme uprostred morálnej krízy, z ktorej sa divák alebo volič, ak chcete, nemôže vyviniť. Táto kríza sa odvodzuje od istých politických hnutí, to je pravda, ale nie je to dielo politikov.

Kto by mal byť potom motorom morálnej obnovy spoločnosti? Ak je zasiahnutá politika aj sféra kultúry?

Dokážem zmeniť život jednej farnosti, ak budem v Prahe nadávať na prezidenta alebo keď do tej farnosti vycestujem a s ľuďmi sa porozprávam? Navyše, v homíliách sa o téme morálky hovorí neustále. Áno, zanedbali sme katechézu, zanedbali sme školstvo, školy nie sú len miestom, kde sa odovzdávajú informácie, ako tomu mnohí verili po roku 1990, obdivovali sme počítače a kadejaké médiá, ale zabudli sme, že počítač ešte nikdy nikoho nevychoval. Tam potrebujeme systematickú nápravu.

Korán mám trikrát prečítaný

Ďalšia téma, kde ste veľmi otvorený, je islam. A to nielen v českom či stredoeurópskom kontexte, ale aj v rámci európskeho a západného sveta. Prečo je cirkev na Západe v téme islamu taká opatrná a často sa vyhýba priamemu pomenovaniu, platí to vrátane prístupu pápeža Františka. A prečo o tom hovoríte tak otvorene práve vy, keď v Česku ani nežije významná moslimská menšina?

Pretože je to naša povinnosť. Sme tá časť sveta, ktorá sa so svetom islamu stretala. Od stredoveku do 19. storočia sme súčasťou sveta, ktorý sa priamo stretal s útvarmi, ktoré vyznávali islam. Pred bitkou o Viedeň v roku 1683 kazateľ – františkán hovoril, že ak nezvíťazíme, budeme otrokmi. On to vedel. Aj my máme túto skúsenosť.

Po druhé, máme skúsenosť s nacizmom. To je viac ako skúsenosť s fašizmom v niektorých krajinách na Západe, to je viac ako skúsenosť v Anglicku alebo vo Francúzsku, u nás to bolo vyhrotenejšie. Po tretie, máme skúsenosť s komunizmom, ktorú opäť nemajú na Západe alebo ju majú neporovnateľne slabšiu. Je preto naša povinnosť Západu pomôcť.

Prečo?

Pretože oni sú zajatci. Vezmite si, ako sa vyostrila situácia v Nemecku, Holandsku a iných krajinách. Zrazu vidíme, že po troch generáciách nedošlo k integrácii imigrantov, vidíme, čo znamená dvojaké občianstvo, aký to môže byť politicko-bezpečnostný problém. Západní predstavitelia musia konať tak, aby sa nezvyšovalo napätie. Preto hovorím, že sú do istej miery zajatcami. Je našou hlbokou morálnou povinnosťou hovoriť „pozor“ aj v rámci cirkvi.

„Časť verejnosti očakáva škandalizovanie druhých. Na tom sa ja podieľať nebudem.“  Zdieľať

To, že nám niekedy nejaký politik urobí škandál, z toho sa svet nezborí. Musíme sa usilovať o viac, aby spoločnosť bola zdravá. Ako môžem kritizovať milenecké pletky nejakého politika, keď vidím, koľko máme v spoločnosti rozvodov a ako vníma rozvod spoločnosť, keď tu máme olympijských víťazov, ktorí v tom akoby súťažili a už sú dvanásťkrát rozvedení. Nielenže to nikomu neprekáža, u celebrít to obdivujeme. Toto nie je morálny zápas, to je moralizovanie a časť verejnosti očakáva škandalizovanie druhých. Na tom sa ja podieľať nebudem.

Vráťme sa ešte k islamu. Čo má byť naším cieľom v diskusii o islame?

Keď si niekedy potrebujem odpočinúť, pozriem si klasickú kovbojku, pokojne sa k tomu priznám...

... to máte spoločné s Pavlom VI.

(Úsmev.) No vidíte. V druhej triede som bol napomenutý triednou učiteľkou za to, že som pod lavicou čítal Jima Zálesáka. Moja mama vtedy triednej učiteľke, ktorá bola inak veriaca, ale mala svoje inštrukcie, povedala, že tie kovbojky sú na vyššej morálnej úrovni ako mnohé z toho, čo nás učia.

Prečo to spomínam. Nedávno som videl kovbojku, kde istý Mexičan predtým, než povedal to, čo chce, musel vyrozprávať celý príbeh. Preto aj keď počúvame povedzme pápeža Františka, musíme počúvať celý príbeh, celý kontext. Bol to on, kto v Sarajeve povedal, že žijeme v situácii tretej svetovej vojny, ktorá nám je porciovaná po kúskoch. Kardinál Parolin v mene Svätej stolice na pôde OSN žiadal, aby boli použité všetky legálne dostupné prostriedky na zastavenie agresie. To znamená, že pripúšťame aj vojenský zásah.

Čo máte na mysli? Islamský štát?

Nielen. Problém je širší, v Egypte či inde. V týchto krajinách nefunguje infraštruktúra štátu, musíme im pomôcť obnoviť štruktúry, poľnohospodárstvo, treba riešiť otázku vody a my sami musíme zviesť diskusiu, či tieto oblasti potrebujú liberálnu demokraciu.

„Liberálna demokracia nepodporuje náboženskú slobodu, naopak, hlása slobodu od náboženstva.“  Zdieľať

Mimochodom, v knižnici mám všetky texty T. G. Masaryka o demokracii. On hovoril o demokracii, nie o liberálnej demokracii, používal širší pojem. Samozrejme, že máme problém, že liberálna demokracia napríklad nepodporuje náboženskú slobodu, naopak, hlása slobodu od náboženstva. Na konci toho, kam smeruje liberálna demokracia, nie je sloboda, platia slová z amerického pamätníka venovaného obetiam kórejskej vojny: Freedom is not free, sloboda nie je zadarmo, sloboda nie je neviazanosť. Sloboda neznamená, že môžeme všetko. Sloboda je spojená so zodpovednosťou.

Jeden z problémov v diskusii o islame je vyjasnenie vzťahu islamu k násiliu, keď toto náboženstvo považuje použitie násilia voči nevinným za legitímne. V dejinách kresťanstva na to nájdeme viacero odpovedí. Mikuláš Kusánsky hovoril niečo iné ako Tomáš Akvinský alebo Ján Damasský a podobne. Aj dnes sú viaceré názory. Čo si myslíte o vzťahu islamu k násiliu?

Korán som čítal trikrát, často sa k nemu vraciam. Moje ponaučenie z tohto textu je, že potrebuje interpretáciu. Ale okrem reformného prúdu v islame žiadna interpretácia neexistuje. Potom všetko záleží na konkrétnej historickej, politickej alebo osobnej situácii človeka, ktorý sa s odvolaním na Korán k násiliu uchýli alebo nie. Ale musíme si byť vedomí, že niečo také ako islamský pacifizmus neexistuje.

Po druhé, ja ako kresťan nasledujem Krista. Prečítam si jeho životopis a vidím, ako žil. Keď si ale moslim prečíta životopis proroka Mohameda, nájde tam odpoveď na vzťah k násiliu, slobode a moci.

Aj keď existujú v živote Mohameda dve fázy, tá odpoveď je veľmi znepokojivá. Problém je, že ak kresťania vstupujú týmto spôsobom do diskusie so svetom islamu, tak to moslimov veľmi dráždi...

... musí ich to dráždiť.

Otázka znie: máme byť v tejto diskusii otvorení a pravdiví, ale máme byť viac taktickí? Máme napríklad podporovať reformný islam alebo rešpektovať jeho ortodoxnú podobu?

Ľudia, ktorí hovoria, že by islam mal prejsť svojím vlastným osvietenstvom, nepoznajú ani svoje vlastné dejiny. Osvietenstvo neprinieslo slobodu, ale absolutizmus. Buďme aspoň racionálni a poctiví.

„Ľudia, ktorí hovoria, že by islam mal prejsť svojím vlastným osvietenstvom, nepoznajú ani svoje vlastné dejiny. Osvietenstvo neprinieslo slobodu, ale absolutizmus.“  Zdieľať

Spomenuli ste svätého Jána Damasského, viete, kto bol jeho otec, bol to veľkovezír. Do desiateho storočia bol v islame prítomný „hriech aristotelizmu“, tvrdenie, že láska je cesta k Bohu. Ak Boh, ktorý je, je dobrý, láska je snaha o dobro tomu druhému. Avicena a ďalší, ktorí to predstavovali, sa týmto učením dostali na okraj, boli označení za heretikov.

Svätý Augustín rozumel vzťahu pravdy a otázke taktiky, sám ju riešil. Pravda musí osvietiť problém, ale aby pohla, musí zaujať, musí sa páčiť. Ak budeme čakať, budú kvôli tomu vyvraždení mierumilovní moslimovia a kresťania.

Praktický problém je, že misie v moslimskom svete v podstate neexistujú. Nedávno sme mali rozhovor s misionárom v Azerbajdžane, čo je trochu iný problém, keďže ide nielen o islamskú, ale zároveň aj o postsovietsku spoločnosť. Povedal nám, že Západ tam nemá morálnu autoritu. Všetci ľudia, ktorých pokrstili, čo je relatívne nízke číslo, prišli ku kresťanskej viere kvôli snom, nebol to priamy výsledok ich misionárskej práce, dokázali im len následne poskytnúť potrebnú službu. Nie sme schopní veľkých misií v islamskom svete, islam sa stále rozširuje a kresťanstvo na to nedokáže dať odpoveď.

Azerbajdžan je asi taký moslimský, ako je katolícka Česká republika (smiech). Islam nie je náboženstvo, ktoré hovorí dajte Bohu to, čo je Božie, a cisárovi, čo je cisárovo. Islam nevedie žiadne veľké štatistiky, každý narodený človek je považovaný za vyznávača, kto nie je, na neho sa vzťahuje buď zákon šaríja, alebo je tolerovaný ako človek druhej triedy.

Poviem vám ale pozitívny príklad z moslimskej časti Indie. Takmer 20 percent ľudí, ktorí navštevujú tamojšie bohoslužby, najmä pravoslávne, menej katolícke, sú moslimky a hinduistky. Ženy. Sloboda je podmienkou pre ľudský život, sloboda a priateľstvo bez seba nemôžu existovať. Rozdiel medzi islamom a kresťanstvom je v tom, že Boh, Jahve, komunikuje s nami ako s priateľmi. Už z prvých stránok Biblie poznáme zmluvu, ktorú s nami uzavrel Boh. To znamená, že sme na spoločnej úrovni lásky a rešpektu. Moslim verí, že sa má podrobiť a podvoliť Bohu.

So židmi sa môžem modliť otčenáš. Židia sa modlia Adonai – Bože, Pane, náš Otče. S moslimom sa otčenáš nemôžete pomodliť, pretože začne – Alah je jediný, Alah je vládca.

„Dialóg je nutný, ale máme povinnosť riešiť problémy a zasiahnuť tam, kde sa pošliapavajú ľudské práva a kde sa odohráva genocída.“  Zdieľať

Masaryk vravel, že hranice demokracie sú hranicami britského impéria, bol síce veľkým bojovníkom proti teokraciám, ale zároveň každý týždeň obedoval u veľvyslanca Jeho veličenstva, teda u človeka, ktorý zastupoval panovníka, ktorý bol hlavou svojej cirkvi. Tu však došlo k istému vývoju myslenia, v islame to tak nie je. Ak sa dnes pozrieme, kde sú demokracie, musíme povedať, že ide o hranice sveta kresťanskej kultúry a civilizácie.

Pozrite sa na mapu, ktorá vyznáva zelenú farbu. Kde nájdete demokraciu, kde náboženskú a politickú slobodu, kde nájdete rovnosť medzi mužom a ženou?

Potom je tu ďalší problém. IRA každý na Západe nazve katolíckymi teroristami. Hoci ich náboženstvo im zakazuje vraždenie, oni sami sa často za katolíkov považovali. Preto ich podľa toho volajú. Prečo ale nesmieme povedať islamskí teroristi? Prečo musíme hovoriť, že sú to islamisti?

Samozrejme, že moslimovia majú v sebe potenciu byť mierumilovní a priateľskí. Platí to rovnako o katolíkoch ako o vyznávačoch islamu. Dialóg je nutný, ale máme povinnosť riešiť problémy a zasiahnuť tam, kde sa pošliapavajú ľudské práva a kde sa odohráva genocída.

Hovoríte o pomoci ľuďom na Blízkom východe, ale pápež František požiadal veriacich, farnosti, aby prijali moslimských utečencov.

Katolícka charita v Česku pomáha migrantom, máme ich 400-tisíc, ak odpočítam slovenských Rómov. Po druhé, treba odlíšiť pojmy utečenec – migrant – ekonomický migrant. Pápež hovorí o pomoci utečencom. Ten, kto uteká, aby si zachránil život, tomu sme povinní pomôcť.

Do tejto kategórie spadajú aj tí, ktorých pápež zobral do Vatikánu?

Asi nie, oni tam už totiž nie sú. Odišli. Biskupi z Blízkeho východu nás žiadajú: pomáhajte nám tu, aby tu kresťania zostali. Vzťahu k utečencom musíme rozumieť inak, ako je to bežné. My máme morálnu povinnosť pomôcť tým, čo to potrebujú, ale oni majú morálnu povinnosť vrátiť sa domov. Samozrejme, ak tu budú chcieť zostať alebo sa nebudú môcť vrátiť, môžu zostať, pri splnení istých podmienok. Ale treba rozlišovať tých, ktorí to naozaj potrebujú, od tých, ktorí sa chcú mať lepšie, a od kriminálnych a iných živlov. To je tiež naša povinnosť. Mať sa lepšie neznamená, že majú žiť zo sociálnych dávok.

Mimochodom, ak tam raz pošleme modré prilby, mali by sa skladať práve z týchto ľudí, ktorým musí najviac záležať na zlepšení situácie u nich doma, kde žijú ich rodiny, ich kmeň.

Morálka nie je kuchárska kniha

Zostaňme na perifériách, ale posuňme sa od utečencov k ľuďom v duchovnej núdzi. Pápež František zvolal dve synody o rodine, aby pomohol týmto osobám. Splnili svoj účel? Pretože na prvý pohľad sa zdá, že obe synody a následná posynodálna apoštolská exhortácia Amoris laetitia, ktorá zhrnula ich výsledky, vniesli do cirkvi istý chaos...

Synody môžu predložiť problém, objasniť ho, ponúknuť nejakú výzvu, ale potom musí nastúpiť samotná realizácia. Pomoc ľuďom na duchovnej periférii spadá do oblasti novej evanjelizácie.

Nemôžeme čítať ôsmu kapitolu Amoris laetitia, ktorá hovorí o pomoci ľuďom v problematických situáciách, bez kontextu ostatných kapitol. Naším hlavným problémom je obnovenie rodiny. Čo robí manželstvo manželstvom? Deklarovaný súhlas. Samozrejme, v spoločnom živote sa objavujú rôzne ťažkosti, o ktorých hovorí aj Amoris laetitia, ale základným problémom je, že dnes slovo neplatí.

„Existujú prípady, keď sa prvé manželstvo rozpadlo z dôvodu domáceho násilia, plodom ďalšieho zväzku sú deti a pre ich dobro zostáva nový zväzok zachovaný. Keď títo ľudia vyhlásia, že sa budú usilovať o čistotu vo vzťahu, spovedník im môže odobriť prístup k svätému prijímaniu s tým, že sa budú naozaj snažiť.“  Zdieľať

Koľkokrát politici pred voľbami tvrdia jedno a po voľbách druhé. Ak som teda niekoho volil na základe predvolebných sľubov a on porušil tento spoločenský kontrakt, ako by povedal Jean Jacques Rousseau, tak potom sú voľby podvod a majú sa zrušiť? Kde vznikol problém, že slovo neplatí? Nezačal sa v manželstve a až potom sa preniesol do politiky? Kedysi nebolo možné, aby sa rozvedený človek, teda ten, kto nedodržal svoj manželský súhlas, stal prezidentom. Dnes to je možné.

Musíme si uvedomiť, že morálka nejde zhora, ale zdola, kde si muž a žena sľubujú vernosť v dobrom aj zlom, v zdraví aj v chorobe... Keď dôjde k autonehode a manžel alebo manželka majú trvalé následky, tak ho alebo ju opustím? Toto je morálny problém, ktorý cirkev musí riešiť. Keď dám svoje slovo, tak musí platiť.

Vráťme sa ešte k predchádzajúcej otázke. Nielenže štyria kardináli napísali pápežovi list, v ktorom ho vyzvali, aby objasnil svoje stanoviská, ale rôzne diecézy aj celé biskupské konferencie prijímajú smernice, v ktorých Amoris laetitia interpretujú rozdielne. To všetko ukazuje, že situácia je nejasná.

Rovnaký problém vznikol aj okolo encykliky Pavla VI. Humanae vitae. Pýtal som sa na zodpovedných úradoch Svätej stolice, čo s tým chcú robiť. Dostal som odpoveď, že nebudú na každú smernicu reagovať zvlášť, ale počkajú si na ďalší vývoj a potom zaujmú súhrnné stanovisko a vydajú primerané odporúčania.

Prefekt Kongregácie pre náuku viery, kardinál Gerhard Müller, vydal knihu Der Papst: Sendung und Auftrag, ktorá na obálke zobrazuje spor apoštolov Petra a Pavla. V cirkvi musí dochádzať k diskusiám, to je úplne prirodzené. List kardinálov pápežovi preto nepovažujem za žiadnu vzburu, odpoveď dostali prostredníctvom Kongregácie pre náuku viery.

Niektorí morálku chápu ako systém „áno – nie“, „môžeš – nemôžeš“. Nebolo pápežovým úmyslom spochybniť takýto prístup, podnietiť k procesu duchovného rozlišovania a osobného sprevádzania v rámci jednotlivých špecifických situácií?

Ale to, o čom hovoríte, nie je v cirkvi ničím novým. Už Tomáš Akvinský hovoril o individuálnej interpretácii zákona, ale v intenciách toho, kto ten zákon vydal. Keď mi morálka káže hovoriť pravdu, tak mám prezradiť odporcov komunizmu a oni pôjdu na šibenicu? Zákon lásky hovorí jasné nie. Alebo sa pozrime na prípad Jana Palacha. Dal svoj život nie preto, aby spáchal samovraždu, ale preto, aby ostatní žili. To však neznamená, že sa mení Božie prikázanie „nezabiješ“.

Prečítajte si aj
Fenomén Duka Zdieľať

Keď Ježiš hovoril, že neprišiel zákon zrušiť, ale ho naplniť, nemyslel tým zákon Desatora, ale tých 613 príkazov a zákazov, ktoré mali židia dodržiavať. Ortodoxní židia dodnes emailujú na vrchný rabinát v Jeruzaleme otázky, ako sa zachovať v tej-ktorej situácii. My takto nemôžeme konať.

Takto opisne teda potvrdzujete potrebu individuálneho posudzovania jednotlivých situácií?

Áno, ale zároveň platí, že z jednotlivých prípadov nemôžeme urobiť normu. Existujú prípady, keď sa prvé manželstvo rozpadlo z dôvodu domáceho násilia, plodom ďalšieho zväzku sú deti a pre ich dobro zostáva nový zväzok zachovaný. Keď títo ľudia vyhlásia, že sa budú usilovať o čistotu vo vzťahu, spovedník im môže odobriť prístup k svätému prijímaniu s tým, že sa budú naozaj snažiť. Keď ale pochybia, nevylučuje ich to z cirkvi. Dôležitý je úmysel.

Čo je však možné vo veľkom meste, je nerealizovateľné na dedine, pretože kňaz, aby predišiel pohoršeniu komunity, musel by verejne objasniť celý prípad, čo by bolo proti dobru toho páru aj proti dobru ich detí.

Problémom je, že časť kňazov a spovedníkov nepreniká do vnútra problému, morálku berú ako kuchársku knižku a neprihliadajú na jednotlivé okolnosti. 

Pápež František teda veci nemení, chce len cirkev formovať?

Áno, je to tak.

Objavia sa aj u vás smernice vychádzajúce z Amoris laetitia?

Niečo sa už pripravuje. Podstatné pre nás je posilniť manželský sľub. Keď počúvam prísahu vojakov, že sú ochotní položiť život za svoju vlasť a potom sa pozriem na našu politickú scénu, mysľou mi prebehne, či za toto majú umrieť. Na druhej strane máme manželov, ktorí si povedia, že im to akosi nevyšlo, tak sa rozídu a o deti nech sa už niekto postará. Ako hovorí profesor Piťha, hneď by som ich rozviedol a zároveň by som ich obžaloval z týrania detí.

Foto – Aleš Masner

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo