Rumunská pravoslávna cirkev preskúma svoje dejiny počas komunizmu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rumunská pravoslávna cirkev preskúma svoje dejiny počas komunizmu

Rekonštrukcia pravoslávneho chrámu v Bukurešti z roku 1909. Foto – TASR/AP

V životopise patriarchu Justiniána Marinu sa naplno odrážajú pohnuté dejiny Rumunska v 20. storočí.

Sekretár Svätej Synody Rumunského pravoslávneho patriarchátu a biskup v Ploieşti Varlaam Merticariu podpísal dohodu o spolupráci s Dragosom Petrescuom, ktorý je prezidentom Národnej rady pre štúdium archívov Securitate.

Cieľom kooperácie je výskum dejín Rumunskej pravoslávnej cirkvi počas komunistického režimu (1947 – 1989) a prezentácia výsledkov príslušného historického bádania na vedeckej i populárnej úrovni. Spoluprácu nadviazali pri príležitosti spomienkového roka na „patriarchu Justiniána Marinu (1901 – 1977) a obrancov pravoslávia v komunistickej epoche“.

Do akej miery spolupracoval s komunistami? 

V životopise patriarchu Justiniána Marinu sa naplno odrážajú pohnuté dejiny Rumunska v 20. storočí. Najskôr bol učiteľom, ženatým kňazom a rektorom seminára. Ako 34-ročnému mu zomrela manželka. V auguste 1945 sa stal mníchom a už v deň mníšskeho podstrihnutia ho vysvätili za pomocného biskupa pre metropolitu  v meste Iaşi. V roku 1947 Justinián Marina nastúpil po metropolitovi Ireneuovi Mihalcescuovi v Iaşi. Už o rok neskôr bol tento nový metropolita Moldavska zvolený za hlavu Rumunskej pravoslávnej cirkvi. 

Ani nie 23-ročný rumunský kráľ Michael I. štátnym prevratom 23. augusta 1944 zosadil vojenského diktátora Iona Antonescua, ktorý priviedol krajinu do spojenectva s nacistickým Nemeckom. Avšak 30. decembra 1947 komunisti prinútili Michaela I. odstúpiť a opustiť krajinu, ktorú na Jaltskej konferencii mocnosti priradili k sovietskej sfére vplyvu.


Patriarcha Justinian Marina (1901 – 1977). Foto – wikipedia

V roku 1944 Justinián Marina poskytol komunistickému vodcovi Gheorgheovi Gheorghiu-Dejovi prístrešie, keď bol tento na úteku zo zadržiavacieho tábora v Târgu Jiu. Tento veľkodušný čin sa mal neskoršiemu patriarchovi mnohonásobne vrátiť.  Dodnes je sporné, do akej miery Justinián Marina využíval svoje vzťahy s komunistickou elitou, aby dosiahol slobodný priestor pre svoju cirkev alebo či bol inštrumentalizovaný komunistickou nomenklatúrou. V každom prípade novozvolený patriarcha bol v roku 1948 nápomocný komunistickému režimu pri „spätnom začleňovaní“ miestnej gréckokatolíckej cirkvi do rumunského pravoslávia.

„Dodnes je sporné, do akej miery Justinián Marina využíval svoje vzťahy s komunistickou elitou, aby dosiahol slobodný priestor pre svoju cirkev alebo či bol inštrumentalizovaný komunistickou nomenklatúrou.“ Zdieľať

V pozícii patriarchu sa Justiniánovi Marinovi darilo udržať pomerne silné postavenie pravoslávnej cirkvi v Rumunsku počas komunizmu. Podľa hodnotenia nadácie Pro Oriente jediným porovnateľným príkladom takej silnej cirkevnej prítomnosti v Sovietskom bloku bola katolícka cirkev v Poľsku. Patriarcha Justinián sa staral o teologické vzdelávanie, výstavbu nových a renováciu starých chrámov. Zároveň kládol dôraz na dobré vzťahy s okolitými autokefálnymi pravoslávnymi cirkvami a v zmysle ekumenizmu aj s ostatnými kresťanskými cirkvami.

Krátky exkurz do dejín rumunského pravoslávia   

Rumunský pravoslávny kňaz Ioan Moga, ktorý pôsobí na Viedenskej univerzite, poukázal na to (1), že oblasť Dobrudže (medzi spodným tokom Dunaja a Čiernym morom) bola už v období pred kresťanským letopočtom osídlená gréckymi kolóniami, ktoré potom v 1. storočí nášho letopočtu obsadili Rimania.

Kresťanstvo prenikalo do tohto regiónu už v apoštolskom období. Podľa cirkevnej tradície tu mal misionárčiť apoštol Andrej, pokrvný brat apoštola Petra. Ostatná časť dnešného Rumunska prišla do kontaktu s kresťanstvom skrze rímsku okupáciu (107 po Kr.). Z dácko-rímskeho obyvateľstva severne od Dunaja sú známi kresťanskí mučeníci zo začiatku 4. storočia. Biskupi z tohto regiónu sa zúčastnili na lokálnych a ekumenických konciloch 4. a 5. storočia. Kvôli latinskému rázu svojho jazyka mali ľahší prístup k Západu. Cirkevné osobnosti pochádzajúce z Dobrudže, ako Ján Kasián (†435, otec západného mníšstva) alebo Dionýzius Exiguus (†540, otec kresťanského letopočtu), plnili funkciu sprostredkovateľov medzi Východom a Západom.


Drevený chrám z Transylvánie v bukurešťskom skanzene. Foto –TASR/AP 

Avšak veľké sťahovanie národov od 5./6. storočia ochromilo na celé stáročia ďalší rozvoj cirkevného života. Až v 14. storočí boli v novovzniknutých rumunských kniežatstvách nanovo zorganizované biskupstvá v jurisdikcii Konštantínopolu: v roku 1359 metropólia Valašska, v roku 1401 metropólia Moldavska. V Transylvánii (Sedmohradsku) je doložená od roku 1377 existencia pravoslávneho biskupa. Na rozdiel od latinských počiatkov 4. storočia sa v tej dobe v liturgii používala cirkevná slovančina a od 16. storočia stále viac rumunčina. Prekladmi Biblie a bohoslužobných kníh rumunská cirkev plnila úlohu priekopníčky pri presadzovaní ľudového jazyka ako bohoslužobnej reči.

Sedmohradská únia s Rímom

Avšak v Sedmohradsku pre mnohonárodnostné zloženie (Maďari, Sasi, Sikuli, Rumuni) bolo také niečo sotva možné. V roku 1700 došlo k takzvanej „Sedmohradskej únii“, keď časť pravoslávnych veriacich v Sedmohradsku sa podriadila rímskemu pápežovi, v neposlednom rade aj v nádeji na väčšiu mieru politických a sociálnych práv.

Zvyšné pravoslávne obce sa zreorganizovali v 18. storočí ako diecéza, ale až metropolita Andrei Şaguna (1848 – 1873) dal pravoslávnym Rumunom v Habsburskej ríši novú cirkevno-inštitucionálnu podobu. Şagunov „Organický štatút“ zdôrazňoval princípy synodality, autonómiu voči štátu a integráciu laikov do vedúcich administratívnych orgánov cirkvi.

„Prekladmi Biblie a bohoslužobných kníh rumunská cirkev plnila úlohu priekopníčky pri presadzovaní ľudového jazyka ako bohoslužobnej reči.“ Zdieľať

V roku 1859 Valašsko a Moldavsko vytvorili štát „Rumunsko“, ktorý bol od roku 1878 nezávislý a od roku 1881 kráľovstvom. Tento politický vývoj viedol už v roku 1872 k ustanoveniu Svätej Synody „autokefálnej Rumunskej pravoslávnej cirkvi“, ktorú Konštantínopol zatiaľ ešte neuznával. Až v roku 1885 jej Konštantínopolský ekumenický patriarchát udelil autokefáliu. Po únii Rumunska so Sedmohradskom, Besarábiou a Bukovinou (1918) bola rumunská cirkev v roku 1925 povýšená na úroveň patriarchátu a dostala nový cirkevný poriadok, ktorý bol ovplyvnený už spomenutým štatútom metropolitu Şagunu.

Pod nadvládou komunistov

Rozpadom Rumunského kráľovstva pod tlakom stalinských okupačných vojenských oddielov koncom roku 1947 sa začalo ťažké obdobie pre náboženské spoločenstvá v Rumunsku: komunisti mnohých duchovných a veriacich uväznili, gréckokatolícku cirkev zrušili prijatím zákona. Komunisti masívne obmedzovali pôsobenie cirkvi v rumunskej spoločnosti.

Pravoslávna cirkev, ktorá sa usilovala dohodnúť s režimom, aby si zaistila prežitie, zažívala aj drsné údery: v roku 1959 komunisti vyhnali 4 750 zo 6 000 mníchov a mníšok z kláštorov. V neskorých 80. rokoch minulého storočia komunisti nariadili v rámci „systemizácie“ zbúrať vyše 20 pravoslávnych chrámov v Bukurešti. Po páde komunizmu v decembri 1989 Svätá synoda poprosila o odpustenie za svoje zlyhania počas komunizmu.    

Pravoslávna cirkev sa v 90. rokoch 20. storočia mohla vrátiť do škôl, nemocníc, vojska a väzníc. Pravoslávni veriaci v priebehu niekoľkých rokov postavili vyše 2 000 nových chrámov, oživili mnohé kláštory, založili pravoslávne združenia mládeže a študentov. Od zvolenia patriarchu Daniela Cioboteu v roku 2007 pravoslávna cirkev masívne vstúpila aj do oblasti médií (televízia, rádio, vlastný denník).

Poznámky:

Porov. J. Oeldemann (Hg.), Konfessionskunde, Paderborn 2015, s. 96-97.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo