Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Svet kresťanstva
08. apríl 2017

Dominikova voľba

Dominikáni nastavili latku vážnosti a skutočnej intelektuálnej horlivosti. V ich diele sa miesilo svetlo viery so svetlom rozumu proti silám, ktoré boli potenciálne veľmi temné.
Dominikova voľba

Nazývali ich „Pánovými psami“ (podľa latinskej slovnej hračky Domini canes), týchto dominikánov, ktorí sa pred ôsmimi storočiami začali túlať po celej Európe. Boli to mendikanti Rádu kazateľov, ktorý založil Dominik zo španielskej Caleruegy. Ten sa zaviazal žiť v prísnej chudobe, modlitbe, štúdiu a vyučovaní a viesť vojnu proti nevedomosti a heterodoxii. Dominikáni sa podujali pokračovať v práci apoštolov.

Boli najmä mestským fenoménom. Pochádzali síce z rozličných zapadnutých miest, no sústredili sa na nové mestá, ktoré rástli začiatkom trinásteho storočia okolo katedrál a znovu sa osídľovali opustené staroveké lokality.

Stáročia predtým bola západná Európa arkádskym územím, úplne decentralizovaná pod miestnou správou kláštorov a hradov, ich opátov a pánov, ktorých nie úplne zjednocovalo kresťanské náboženstvo. V Taliansku boli malé mestá či proto-mestá, no za Alpami bol Paríž azda najväčšou mestskou aglomeráciou s obyvateľstvom niekoľko tisíc ľudí. Toto všetko sa menilo.

Vierou sa pohŕda a prekrikuje sa sloganmi, tak ako často prekrikovali prvých dominikánov. Dominikáni vytrvali. Nestiahli sa, keď sa stretli s nepriateľským postojom, naopak, počúvali a vyvracali. Zdieľať

Bolo to revolučné obdobie v Cirkvi i okolo nej. Cez vrstvy času z tohto obdobia stále rozoznávame františkánov a dominikánov, ktorí sa rozišli s monastickou tradíciou nezúčastnenosti, no v tom čase boli založené aj mnohé iné rády, po ktorých dnes nezostalo ani stopy.

Mnísi a mníšky musia meditovať, ale i pracovať na svojich poľnohospodárskych pozemkoch. Ich inovácie sa šírili poza steny kláštorov a ich výrobky kolovali, no neboli súčasťou integrovanej ekonomiky.

Veľké mestá existovali v islamských oblastiach i ďaleko za nimi, objavovali sa ako huby po daždi a potom zase mizli. Západná Európa bola miestom, kde panovalo mimoriadne a trvalé ticho. Potravinová bezpečnosť, ako i bezpečnosť pred divokými útočníkmi utvárala klasický feudálny systém, po ktorom stále túžia naši environmentalisti. Ťažký život, diktovaný ročnými obdobiami, ľud, ktorý si mohol spájať zmenu jedine s úpadkom. Ich umenie a technológie boli striktne účelné a v žiadnom prípade nie „sofistikované“ – iba ak v kláštoroch, v ktorých sa žiarlivo uchovávalo dedičstvo minulých vekov.

Samotný svätý Dominik, šľachtic pochádzajúci z pustého kraja starého Kastílska neďaleko hraníc kresťanskej Reconquisty, bol vychovávaný v augustiniánskej, pustovníckej tradícii, ktorá siahala až po severnú Afriku a tešila sa na svoju transformáciu v trinástom storočí.

Socha sv. Dominika v konvente Dominikánskych sestier sv. Cecílie v Nashville, USA. Foto: nashvilledominican.org

Fascinujúce rozprávanie o jeho časoch a poslaní prenikajúce pod povrch suchých údajov možno nájsť v dvoch dosť starých knihách v mojej knižnici – Svätý Dominik a jeho dielo od Pierra Mandonneta (1944) a Svätý Dominik a jeho časy od M.-H. Vicaira (1964). Títo autori prezentujú šírku, hĺbku a charakter, ktoré dnešnému bádaniu chýbajú.

Keď títo autori rozprávajú o živote zakladateľa svojho rádu, musia načrtnúť tento vek transformácie, ktorej Dominik nakoniec poslúžil. Slávny zápas s albigénskymi heretikmi nám dnes zakrýva dejinný pohľad ako závoj. Heroické úsilie samotného Dominika a jeho prvých spoločníkov – ktorí debatovali s heretikmi na ich vlastnom území a riskovali tak svoj život – je samo osebe k tomuto príbehu účinnou predohrou. No úmysel bol od počiatku ešte zásadnejší.

Kristus poslal svojich apoštolov cestou-necestou. Nepovedal im, aby sa zašili a čakali. Urobil z nich učiteľov až na smrť. Svet potrebuje počuť o radosti nášho Spasiteľa. Zdieľať

Ako mládež migrovala do miest na nové univerzity založené mimo kontroly starších katedrálnych seminárov (pred Parížom bol magnetom Chartres), vynáral sa nový, profánny intelektuálny poriadok. Keď čítame, ako žil študent v Paríži, ale aj inde v trinástom storočí, stretávame sa s mnohými vecami, ktoré sa už nikdy nezmenili, od mladíckej arogancie a vzbury až po pitky a neustále žiadosti o študentské pôžičky. Ako často usilovne pracujúci mešťania nenávideli týchto mladých učencov a báli sa ich ako nebezpečne bystrých delikventov!

Inzercia

Dominikáni nastavili latku vážnosti a skutočnej intelektuálnej horlivosti. Mali žiť príkladný život podľa jasnej disciplíny. Mali tiež hľadať pravdu a v dedičstve Alberta Veľkého, Tomáša Akvinského – Margity Uhorskej a Kataríny Sienskej – nachádzame nebojácnu trpezlivosť, ktorá je stelesnením rádového ideálu. Všade sa miesilo svetlo viery so svetlom rozumu proti silám, ktoré boli potenciálne veľmi temné.

Vidíme to i dnes na našich univerzitách, akurát dnes sily temnoty víťazia. Vierou sa pohŕda a prekrikuje sa sloganmi, tak ako často prekrikovali prvých dominikánov. Dominikáni vytrvali. Nestiahli sa, keď sa stretli s nepriateľským postojom, naopak, počúvali a vyvracali. Ľudia môžu byť ako zvieratá, najmä mladí, no možno ich tiež povolať k obráteniu a pozoruhodnou črtou trinásteho storočia je rozsah a rýchlosť, s akou sa dominikáni šírili.

Bola to reakcia na duchovný hlad. Pochybnostiam sa čelilo novým a účinným spôsobom, práve vtedy, keď Európa začínala znovuobjavovať pohanskú vzdelanosť cez arabských filozofov a byzantských utečencov. Všetko, čo bolo v Aristotelovi a v starovekých učencoch dobré, dominikáni (ako aj iní, ktorých inšpirovali) asimilovali a pokresťančili, lebo zistili, že „večná filozofia“ je vo svojej podstate v súlade s katolíckym učením a pomáha nám ho lepšie pochopiť.

Keď vďaka Rodovi Dreherovi získala „Benediktova voľba“ popularitu, rád by som dodal, že tomu tlieskam a prijímam to. Vedľa nej by som však do žiarivého protikladu postavil „Dominikovu voľbu“. Zdieľať

Dominikánsky prístup spočíval v delení sa. Bola to pozitívna sila intelektuálnej angažovanosti. Kristus poslal svojich apoštolov cestou-necestou. Nepovedal im, aby sa zašili a čakali. Urobil z nich učiteľov až na smrť. Svet potrebuje počuť o radosti nášho Spasiteľa. Potrebuje byť spasený, od diabla i od seba. Potrebuje vedieť, kto je jeho Stvoriteľ. Potrebuje všetko skúmať.

Samotný svätý Dominik bol mužom širokého vzdelania. Jeho cesta nebola úzka. Scholastické metódy, v ktorých boli dominikáni priekopníkmi, brali otázky z celostného pohľadu a odpovede nachádzali metodicky.

Ani náhodou neodmietam púštnych otcov či všetko, čo nasledovalo v benediktínskych tradíciách: všetko to, čo dosiahli a uchovali. A keď vďaka Rodovi Dreherovi získala „Benediktova voľba“ popularitu, rád by som dodal, že tomu tlieskam a prijímam to.

Vedľa nej by som však do žiarivého protikladu postavil „Dominikovu voľbu“. Ako kresťania sa nikdy nemôžeme obrátiť chrbtom potrebám našich blížnych. A občas potrebujú aj Pravdu. Jej odovzdávaniu sa vždy budú stavať do cesty prekážky. Musíme ich analyzovať a prekonávať.

David Warren
Autor je bývalým redaktorom časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom aj Ďalekom východe. Jeho blog Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com.

Pôvodný text: The Dominic Option.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame