Plnší zmysel Písma

Plnší zmysel Písma

Kristus káže (Rembrandt van Rijn, okolo roku 1649). Foto: rembrandt.louvre.fr

Kráľ Dávid dostal od Boha prísľub, že kráľovstvo jeho potomka pretrvá naveky. Nešlo však o Šalamúna, ale naozaj o Krista.

Všimnime si na chvíľu nasledujúci úryvok z Písma. Obsahuje slávne Božie prisľúbenie Dávidovi, že uzavrie večnú zmluvu s jedným z Dávidových potomkov:

Pán oslovil Nátana:
„Choď a povedz môjmu sluhovi Dávidovi…
Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom,
ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob,
a upevním jeho kráľovstvo.
On postaví môjmu menu dom
a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky
Ja mu budem otcom a on mi bude synom.“ (2 Sam 7,4-5a.12-14a)

Dávidovým slávnym synom bol Šalamún a ten po otcovej smrti naozaj postavil v Jeruzaleme prvý chrám. Zdá sa teda, že tento úryvok v doslovnom zmysle hovorí o Šalamúnovi. Je to však naozaj pravda?

Všimnime si jednotlivé prisľúbenia. Okrem „on postaví môjmu menu dom“ nachádzame i konkrétne tieto tri:

(1) Upevním jeho kráľovstvo.
(2) Upevním trón jeho kráľovstva naveky.
(3) Ja mu budem otcom a on mi bude synom.

Problém s aplikáciou týchto prisľúbení na Šalamúna je ten, že jeho kráľovstvo bolo síce za jeho života pevné, no po jeho smrti sa rozdelilo na Severné a Južné kráľovstvo, takže prisľúbenie „upevním jeho trón [Dávidov či Šalamúnov] naveky“ sa nezdá byť naplnené. A aj po tomto rozdelení kráľovstva napokon severné Izraelské kráľovstvo podľahlo Asýrčanom v roku 722 pr. Kr. a podobne južné Júdske kráľovstvo podľahlo Babylončanom v roku 598 pr. Kr. Zdá sa teda, že kráľovstvo ani kráľovský trón neboli „upevnené“ naveky – v skutočnosti nie oveľa dlhšie než do smrti samotného Šalamúna.

Pokiaľ ide o prisľúbenie „ja mu budem otcom a on mi bude synom,“ Šalamún bol v Písme známy svojou múdrosťou, ale i svojimi hriechmi – jedným z najohavnejších bola jeho modloslužba. Písmo nám hovorí, že si vzal za manželky stovky cudziniek, že mal ešte viac konkubín a v Jeruzaleme postavil ich bohom stovky svätýň. Toto nie je tak celkom správanie verného syna, ktorý prejavuje poslušnosť voči svojmu nebeskému Otcovi.

Veľkí exegéti ako sv. Hieronym a sv. Tomáš by nám povedali, že v texte 2 Sam 7 sú veci, ktoré, zdá sa, zjavne „presahujú okolnosti tejto udalosti“ – v tomto prípade je „udalosťou“ Šalamúnovo kráľovstvo a to, čo nasledovalo po ňom. Povedali by nám, že tieto prisľúbenia sa skutočne naplnili až príchodom Krista, ktorý svojím Vtelením, umučením, vzkriesením a vystúpením do neba, kde sedí po pravici Otca, (a) založil „Božie kráľovstvo“; (b) „upevnil svoj kráľovský trón naveky“ v nebi (c) a ako Boží Syn dokonale uskutočnil prísľub, že Boh mu bude „Otcom a on mi bude synom.“

Prorok, ktorý napísal 2 Sam 7, mal možno na mysli Šalamúna alebo azda vôbec netušil, o kom asi hovorí. To nevieme. No exegéti ako sv. Hieronym a sv. Tomáš boli presvedčení, že prorocký autor, nech už to bol ktokoľvek, pôsobil ako nástroj Ducha Svätého, ktorý poznal plnú pravdu, na ktorú sa mali tieto slová vzťahovať.

Šalamún naozaj postavil chrám a naozaj vládol ako kráľ. Toto všetko však bolo len nedokonalou ochutnávkou toho, na kom sa toto prisľúbenie úplne uskutočnilo. Preto Tomáš Akvinský nehovorí ako Teodor z Mopsuestie, antiochijský exegéta z piateho storočia, že tento text hovorí doslovne o Šalamúnovi a o Kristovi len alegoricky – stanovisko, ktoré bolo odsúdené na druhom carihradskom koncile v roku 553 po Kr. –, ale nasledujúc Hieronyma povie, že tento text hovorí doslovne a v najvlastnejšom zmysle o Kristovi. Jeho prisľúbenia sa napĺňajú až na ňom.

Niežeby vôbec nehovorili o Šalamúnovi, ale hovoria o ňom len čiastočne, nedokonale, ako o predobraze Krista. „Tieto slová by sa mali vysvetliť tak,“ hovorí sv. Tomáš, „že sa týkajú Šalamúnovho kráľovstva natoľko, nakoľko je ono symbolom Kristovho kráľovstva, v ktorom sa naplní všetko, čo sa tam hovorí.“

Toto stojí za to mať na pamäti, keď vám ktosi povie, že úryvok v Iz 7,14, ktorý prorokuje „panna počne a porodí Syna“, nehovorí o narodení Krista alebo že úryvky  o „trpiacom služobníkovi“ v Izaiášovi sa v skutočnosti netýkajú Ježiša:

Opovrhnutý a posledný z ľudí,
muž bolestí, ktorý poznal utrpenie,
pred akým si zakrývajú tvár,
opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.
Vskutku on niesol naše choroby
a našimi bôľmi sa on obťažil,
no my sme ho pokladali za zbitého,
strestaného Bohom a pokoreného.
On však bol prebodnutý pre naše hriechy,
strýznený pre naše neprávosti,
na ňom je trest pre naše blaho
a jeho ranami sme uzdravení.

Aký je „doslovný zmysel“ tohto textu? To nie je vždy také ľahké, ako si ľudia asi myslia. Práve preto je dobré, že máme svätcov ako Hieronym a Tomáš, ktorí nám pomôžu ako sprievodcovia. Sú tieto slová skutočne o Ježišovi a o tom, čo pre nás urobil? Je jeho cesta na kríž skutočne naplnením tohto proroctva? Naozaj Boh vedel stáročia dopredu, čo urobí v Kristovi a skrze Krista?

Pokojne tomu verte. Bola to taká veľká láska, že to vedel už vo chvíli Adamovho pádu. O šťastnom konci tohto príbehu nebola nikdy pochybnosť. Treba ešte popracovať na našej úlohe v tomto príbehu. Stačí len nasledovať Máriin príklad a povedať áno.

Randall B. Smith
Autor je profesorom teológie na Univerzite sv. Tomáša v Houstone. Jeho najnovšiu kniha Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského, sprievodca pre začiatočníkov) v súčasnosti možno dostať na Amazone a vo vydavateľstve Emmaus Academic Press.

Pôvodný text: The “Fuller Sense” of Scripture.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo