VATIKÁNSKA SEDMA: Brány sa otvorili

Otvorené dvere sú symbolom nových možností. Čo však znamená, keď sa otvorí brána? Uplynulé dni sa ich vo Vatikáne obrazne i doslova otvorilo viacero. Každá z nich má celkom iný význam a predstavuje príležitosť i výzvu zároveň.

Je známe, že v srdci katolíckeho sveta nachádzajú vďaka rozličným národným kolégiám či pastoračným strediskám viaceré národy svoj „druhý domov“. Uplynulú stredu otvoril v Ríme Benedikt XVI. prvé pútnické stredisko pre obyvateľov Austrálie: Domus Australia. K južným brehom Tiberu pápež pricestoval tesne pred západom Slnka. Okrem pútnikov a iných významných hostí ho tam čakal aj čelný predstaviteľ národného episkopátu, arcibiskup Sydney kardinál George Pell a austrálsky veľvyslanec pri Svätej stolici Timothy Fischer.

Vo svojom príhovore si pápež nezabudol zaspomínať na atmosféru austrálskych Svetových dní mládeže z roku 2008. Pripomenul tiež postavu prvej austrálskej svätice, sestry Mary MacKillop, ktorú svätorečil minulý rok. Benedikt XVI. pútnikov uistil, že vďaka vlastnému stredisku sa vo Večnom meste budú môcť vždy cítiť ako doma. Posilnia si tak korene svojej viery, ktoré sú spolu s krídlami – parafrázoval pápež svojho rodáka Johanna Wolfganga von Goetheho – dvomi vecami, ktoré deti prijímajú od svojich rodičov. „Od našej svätej Matky, cirkvi, získavame oboje – korene i krídla: vieru apoštolov odovzdávanú z generácie na generáciu a milosť Ducha Svätého vyjadrenú skrze sviatosti“, zdôraznil pontifik. O deň nato sa otvorili brány Apoštolského paláca pre austrálskych biskupov, ktorých Benedikt XVI. prijal v rámci návštevy ad limina.

Brána viery: koncilový sentiment alebo...

11. októbra podpísal Benedikt XVI. svoj najnovší apoštolský list vydaný vo forme motu proprio s názvom Brána viery (Porta fidei). Prostredníctvom neho ohlásil, že presne o rok, 11. októbra 2012, sa v katolíckej cirkvi začne sláviť „Rok viery“, ktorý sa skončí na slávnosť Krista Kráľa, 24. novembra 2013. Takouto formou si majú katolíci pripomenúť 50. výročie otvorenia II. vatikánskeho koncilu a 20. výročie vydania nového Katechizmu katolíckej cirkvi, ktoré oba pripadnú práve na jedenásty októbrový deň roku 2012. Navyše, ako zdôrazňuje pontifik v bode č. 4, termín bude kolidovať aj s biskupskou synodou venovanou novej evanjelizácii. Hoci oslava výročia začiatku koncilu sa dala očakávať, forma, akú pápež zvolil môže byť prekvapením. Pozorný čitateľ dokumentu si navyše nemôže nevšimnúť závažnosť tónu, aký z neho zaznieva...

Po Roku sv. Pavla (2008-2009) a Roku kňazov (2009-2010) sa Benedikt XVI. rozhodol pre ďalší „tematický“ rok. Inšpiroval sa svojím predchodcom Pavlom VI., ktorý rovnako nazval rok 1967. Ten bol spomienkou na 19 storočí uplynuvších od mučeníckej smrti „apoštolských kniežat“ sv. Petra a Pavla. Najnovší pápežov počin možno na jednej strane vnímať ako spomienku na mladícke roky teológa Ratzingera. Koncil bol v tom čase veľkou nádejou v zlomovom období života cirkvi. O tom, že vitalita koncilového „kvasu“ nevyprchala, chce pápež presvedčiť podnecovaním k opätovnému čítaniu koncilových dokumentov a ich správnemu pochopeniu: „Zdá sa mi, že načasovanie začiatku Roku viery (...) sa môže stať dobrou príležitosťou, ktorá ľuďom pomôže pochopiť texty zanechané koncilovými Otcami. Mali by byť čítané správne, široko poznávané a brané priamo k srdcu ako dôležité a normatívne texty Magistéria vnútri cirkevnej Tradície.“ A aby toho čítania nebolo málo, hlava cirkvi vrelo odporúča aj ďalší jubilujúci dokument: katechizmus. Ten je totiž „systematickou a organickou syntézou“ katolíckej viery, pričom zároveň slúži ako „nástroj poskytujúci jej skutočnú podporu“.

...oslava tradicionalizmu?

Ak rozličným menšinovým skupinám slúžia na sebaprezentáciu rozličné typy „pochodov hrdosti“, pre katolíkov by práve Rok viery mal byť podnetom k verejnému vyznávaniu svojej viery. „Chceme, aby tento Rok podnietil v každom veriacom túžbu po vyznaní viery v plnosti a s obnoveným presvedčením, s odvahou a nádejou. Bude tiež dobrou príležitosťou pre intenzívnejšiu oslavu viery v liturgii, osobitne v Eucharistii...“, vyzýva Benedikt XVI. Pre tých, ktorí sa nazdávajú, že spomínané obdobie strávia iba intenzívnejšou účasťou na bohoslužbách zaznieva ďalšia pápežova výzva: činorodá kresťanská láska. „Caritas Christi urget nos (2 Kor 5,14): je to Kristova láska, ktorá napĺňa naše srdcia a poháňa nás k evanejlizácii. Viera bez milosrdnej lásky neprináša nijaké ovocie, zatiaľ čo láska bez viery ostáva iba sentimentom neustálej pochybnej ľútosti.“

Cirkevný krízový manažment

Druhou rovinou intepretácie najnovšej pápežovej aktivity je nazeranie na Rok viery ako na obdobie „uzobranosti“ v škandálmi zmietanej cirkvi. Išlo by teda o akýsi krízový manažment à la Joseph Ratzinger. „Od začiatku svojej služby ako Petrovho nástupcu hovorím o potrebe znovu objaviť cestu viery. Často sa stáva, že kresťania sú viac sústredení na sociálne, kultúrne a politické dôsledky svojich záväzkov, považujúc vieru za samozrejmý predpoklad života v spoločnosti. V skutočnosti však tento predpoklad nielenže nie je braný do úvahy, ale je často otvorene popieraný.“ Znepokojenie z toho, že „vážna kríza viery zasiahla mnohých ľudí“, cítiť z celého dokumentu. Nie je preto prekvapujúce, že receptom, ktorý ponúka pápež obľubujúci kláštornú mystiku a modlitbové zahĺbenie, je znovuobjavenie vlastnej kresťanskej identity, návrat k prežívaniu a ohlasovaniu viery podľa príkladu apoštolov.

Azda nikdy doteraz nezazneli úmysly Benedikta XVI. tak vážne a naliehavo. O to viac, že v Porta fidei píše o celkom konkrétnych krokoch adresovaných každému katolíkovi. Takúto razanciu z pápežovho pera si pamätajú azda len pamätníci z čias vojnových rokov Pia XII. V každom prípade, počet reflexií najnovšieho dokumentu iste nebude skromný, rovnako ako málo nebude ani možností jeho praktickej aplikácie. Do otvorenia Roku viery ostáva ešte takmer rok. Dovtedy sa katolíci môžu „tešiť“ prinajmenšom ešte na jeden dokument. Bude ním nóta, ktorú z poverenia Benedikta XVI. pripraví Kongregácia pre náuku viery v spolupráci s ostatnými vatikánskymi dikastériami. Táto by mala pre veriacich slúžiť ako návod „ako prežívať tento Rok viery čo najefektívnejším a najvhodnejším spôsobom v službe viere a evanjelizácii“.

Mladý "pápež" z Filipín

Láskavý, jednoduchý, vtipný a srdečný človek. Dobrý komunikátor, miláčik publika, kvalitný teológ. Tieto charakteristiky vystihujú podľa vatikanistu Johna Allena, Jr. nového arcibiskupa Manily a de facto aj prímasa Filipín, Luisa Antonia Tagleho.

Takmer tri milióny katolíkov. Také bude pastoračné pole 32. manilského arcibiskupa, ktorého Benedikt XVI. do funkcie menoval 13. októbra. Na katedre Nepoškvrneného počatia, ktorému je zasvätená tamojšia katedrála, tak nahradí takmer osemdesiatročného kardinála Gaudencia Borbona Rosalesa. Ten arcidicézu s deviatimi sufragánnymi biskupstvami spravoval od novembra r. 2003.

Luis Antonio Gokim Tagle, ktorého familiárne prezývajú aj „Chito“, je z cirkevného pohľadu ešte stále „benjamínom“. Iba päťdesiatštyriročný arcibiskup stál donedávna skoro desať rokov na čele diecézy Imus s približne 2,5 miliónmi katolíkov. K mladistvému vzhľadu, ktorý je jeho „poznávacím znamením“ sa viaže aj úsmevná príhoda. V polovici 90. rokov predstavoval kardinál Joseph Ratzinger Tagleho pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý ho menoval za nového člena Medzinárodnej teologickej komisie. Ratzinger vtedy žartujúc uistil pápeža, že mlado vyzerajúci Filipínec už má za sebou prvé sväté prijímanie.

Od tých čias stúpala hviezda mladého teológa prudko nahor. Aj vďaka svojim poznatkom o II. vatikánskom koncile pôsobil 15 rokov ako člen edičnej rady bolonského projektu „História Druhého vatikánskeho koncilu“, ktorý viedol dnes už zosnulý profesor cirkevných dejín Giuseppe Alberigo, známy aj nášmu čitateľovi vďaka knihe Stručné dejiny II. vatikánskeho koncilu. V projekte, ktorý bol niektorými konzervatívcami kritizovaný za príliš progresívne ponímanie koncilu, mohol Tagle zúročiť vedomosti, ktoré predložil už vo svojej dizertačnej práci venovanej koncilovej biskupskej kolegialite. Tú obhájil na washingtonskej Americkej katolíckej univerzite, kde získal doktorát z teológie s najvyšším hodnotením Summa cum Laude.

Ako na základe osobných skúseností poznamenáva Allen, Jr., Filipínčania „milujú toho chlapíka“. Nosenie reverendy vraj príliš neobľubuje, no azda aj vďaka tomu má k ľuďom o čosi bližšie. Ani ako biskup nejazdil autom, ale používal prostriedky mestskej hromadnej dopravy. Ako vystrihnutý zo životopisov svätých je výjav mladého monsignora, ktorý pozýva žobrákov spred katedrály, aby s ním stolovali. „Istá žena“, píše Allen, Jr., „tento týždeň spomínala, že keď sa pokúšala hľadať svojho slepého nezamestnaného manžela trpiaceho alkoholizmom, nazdávala sa, že ho nájde v miestom bare. On však v tej chvíli obedoval s biskupom“.

Jeden z filipínskych komentátorov uplynulý týždeň poznamenal, že Tagle má „myseľ teológa, dušu hudobníka a srdce pastiera“. A treba dodať, že okrem toho aj vlastný profil na Facebooku. Popularita však pre Tagleho nie je prvoradá. Dokázal to aj zastávaním silných opozičných pozícií voči filipínskemu „zákonu o reprodukčnom zdraví“, ktorý zahŕňa aj rozširovanie kontroly pôrodnosti. Čo na to povedať? Jedoducho biskup pre 21. storočie.

Aj pre nového „šéfa“ hierarchicky prvej zo šestnástich filipínskych arcidiecéz sa otvára brána. Nebude to však len prístup ku kardinálskemu purpuru, do ktorého ho Benedikt XVI. s veľkou pravdepodobnosťou zaodeje pri najbližšom konzistóriu (kardinál Rosales oslávi 80. narodeniny na budúci rok v auguste, čím sa odstráni „prekážka“, kvôli ktorej – ako je nepísaným vatikánskym pravidlom – sa kardinálom nemôže stať kandidát, kým jeho biskupský predchodca ešte má právo voliť pápeža). Ako poznamenal istý filipínsky kňaz, ktorého cituje Allen, Jr.: „Ktovie, možno v ňom máme prvého pápeža z Ázie“...

Marián Sekerák

Foto: facebook.com, sconews.co.uk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo