Náboženskú slobodu zneužívajú tí najhorší

Náboženskú slobodu zneužívajú tí najhorší

Ilustračné foto: wikimedia.org

V Spojených štátoch nastal zjavný nárast satanistickej aktivity.

A nemôžeme byť ľahostajní voči skutočnosti, že satan si prostredníctvom svojich nasledovníkov upevnil svoju pozíciu vďaka argumentácii, že si to vyžaduje náboženská sloboda.

S použitím princípov náboženskej slobody slávili satanisti niekoľko víťazstiev, medzi ktoré patria programy po škole v štáte Washington konkurujúce Klubu dobrej zvesti a satanské preklínanie pri otvorení zasadnutia mestskej rady na Aljaške. A každý deň pribúdajú ďalšie správy o stále väčšej satanskej aktivite.

Vyžadujú si však naše zákony, aby bol satanizmus chránený ako náboženstvo?

Stručná odpoveď znie, že nie. Satanizmus v našich dejinách, v našej tradícii či právnej filozofii takúto ochranu nikdy nemal. Ochrana satanizmu je práveže odrazom myšlienkového procesu cudzieho logike náboženskej slobody v rámci Ústavy Spojených štátov.

Podľa slávneho výroku Jamesa Madisona v jeho „Memorande a proteste proti náboženskej dani adresovanom Generálnemu zhromaždeniu štátu Virgínia“:

Každý človek má povinnosť vzdávať Stvoriteľovi takú a len takú úctu, aká sa mu podľa neho páči. Táto povinnosť má časovo i stupňom záväznosti prednosť pred nárokmi občianskej spoločnosti.

Sloboda náboženstva je slobodou uctievať Boha podľa príkazov vlastného svedomia – nie oprávnením znevažovať ho či vysmievať sa mu. Zdieľať

Inak povedané, práva svedomia či náboženská sloboda nie sú abstraktné slobody aplikovateľné na akúkoľvek duchovnú realitu, pre ktorú sa človek rozhodne. Vyrastá z povinnosti voči Bohu. Sloboda náboženstva, ktorá sa nachádza v prvom dodatku, je slobodou uctievať Boha podľa príkazov vlastného svedomia – nie oprávnením znevažovať ho či vysmievať sa mu.

Naproti tomu satanizmus – či už staromódna oddanosť Rohatému, alebo jeho modernistická ateistická verzia – je bezbožnosťou či antinábožnosťou, ktorá má Bohu úctu upierať. Jej cieľom je vytvoriť spoločnosť, v ktorej sa náboženstvo už nevníma ako povinnosť či neodcudziteľné právo. Preto keď satanizmu uznáme ochranu vyplývajúcu z náboženskej slobody, bude to predstavovať skôr podkopanie než posilnenie práv náboženskej slobody, lebo to bude priamy útok na ich základ: existenciu Stvoriteľa, ktorý je zdrojom neodcudziteľných práv.

Neexistuje žiaden dôkaz, že by naši otcovia zakladatelia alebo zakladajúci občania chápali slobodu náboženstva tak, že obsahuje i bezbožnosť. Takéto právo by ani nedávalo zmysel. Samotný dôvod pre uznanie náboženskej slobody (naša spoločná povinnosť slobodne uctievať Boha) nemôže podporovať právo stať sa jeho nepriateľom.

Ako nás vo svojom rozlúčkovom príhovore varoval George Washington:

Zo všetkých obyčajov a zvykov, ktoré vedú k politickej prosperite, sú jej nevyhnutnými oporami náboženstvo a morálka. Zbytočne by si nárokoval čestný titul patriotizmu ten, kto by chcel podkopať tieto veľké piliere ľudského šťastia, tieto najpevnejšie opory povinností ľudí a občanov.

Niektorí sa obávajú, že keby sa satanizmus neuznal ako náboženstvo, ohrozili by sa tým všetky náboženské slobody. Toto však jednoducho nie je pravda. Podľa tohto prístupu sa dôvod pre udelenie ochrany vyplývajúcej z náboženskej slobody hľadá v údajne bezpečnom útočisku úprimnosti presvedčenia. Tým však náboženská sloboda stráca akýkoľvek presvedčivý argument vo svoj prospech. Keď sme sa relatívne nedávno zamerali na úprimné presvedčenie, náboženstvo sa z rozumnej morálnej povinnosti všetkých ľudí redukovalo na výstredný a nepochopiteľný prejav sebavyjadrenia.

Podľa tejto argumentácie sa už potom nedajú rozlíšiť nároky náboženskej slobody, ktoré vznášajú Malé sestry chudobných a satanský chrám. Je to druh relativizmu, ktorý je arbitrárny a nemôže vytvoriť koherentné právo. Prečo sú napríklad nároky úprimného satanistu – ak vôbec niekto taký je – lepšie než neúprimného katolíka? Na aké morálne tvrdenie sa tu odvolávame? Prečo má náboženstvo nárok na právnu ochranu? Prečo je úprimnosť dôležitá?

Toto sú vážne otázky, na ktoré treba dať odpoveď, ak má americké politické spoločenstvo naozaj veriť tomu, že by mali byť dovolené náboženské výnimky. Nadchádzajúce generácie nebudú presvedčené, že by mal človek mať možnosť spraviť niečo zlé len preto, že tomu naozaj verí. Majitelia otrokov na Juhu sa tiež snažili ospravedlniť úprimnými náboženskými presvedčeniami. V súčasnosti si však nikto nemyslí, že by ľudia v Konfederácii mali právo vlastniť otrokov či odtrhnúť sa.

Veriaci dnes musia ukázať, že sa nesnažia o slobodu robiť zle pod zámienkou „úprimných“ náboženských presvedčení. Musíme ukázať, že sa snažíme o náboženskú slobodu, aby sme robili dobro, nie zlo. Tejto snahe ublížime, ak sa spolčíme so satanistami, lebo tým pripustíme, že všetka náboženská pravda je relatívna – až natoľko, že ani nevieme rozlišovať medzi Bohom a diablom.

Lincoln: „Nedá sa logicky povedať, že každý má právo robiť zlo.“ Zdieľať

Vylučovanie satanizmu spod ochrany náboženskej slobody nie je ani akýmsi neférovým zameriavaním sa na určitú skupinu, ktoré podkopáva vládu zákona. Zástancovia zaradenia satanizmu pod ochranu náboženskej slobody obvykle citujú úryvok z hry a filmu A Man for All Seasons (Muž do nepohody), kde sv. Tomáš Morus polemizuje s mladým majstrom Roperom:

Táto krajina je husto posiata zákonmi od jedného brehu k druhému – zákonmi ľudskými, nie Božími – no ak ich vykosíte – lebo vy ste na to ten pravý – naozaj si myslíte, že budete môcť vzpriamene stáť vo vetroch, ktoré budú vtedy viať? Áno, pre vlastnú bezpečnosť by som uznal ochranu práva i diablovi.

V tomto prípade však nie je tento argument presvedčivý. V kontexte hry hovoril Morus len o tom, že ochrana práva sa má poskytnúť každému. Netvrdil, že diabol má nárok na práva ako diabol. Keby teda satanista chcel presadiť svoje práva podľa pracovných zákonov, samozrejme by dostal ochranu práva – ako ktorýkoľvek iný robotník.

Nemôže si však nárokovať ochranu ako satanista, lebo diabol ako diabol nemá pred zákonom žiadne práva – ani jeho bezbožnosť. Aby som citoval Lincolna: „Nedá sa logicky povedať, že každý má právo robiť zlo.“ Rovnako aj v prípade právnych nárokov odvolávajúcich sa na náboženskú slobodu by naše zákony mali dať diablovi i jeho nasledovníkom to, čo im patrí: nič.

Gunnar Gundersen
Autor je odborným spolupracovníkom Inštitútu Jamesa Wilsona pre prirodzené práva a amerických zakladateľov. Medzi oblasti jeho výskumu patrí náboženská sloboda, vlastnícke práva a právna teória.

Pôvodný text: Of Satanism and Religious Freedom.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo