Cirkevný právnik: Ak v cirkvi nerešpektujeme zákony, nastáva morálny úpadok

Cirkevný právnik: Ak v cirkvi nerešpektujeme zákony, nastáva morálny úpadok

Ilustračné foto - Wikimedia

V týchto dňoch uplynulo sto rokov od vydania Kódexu kánonického práva, ktorý prvýkrát v histórii zhrnul všetky cirkevné zákony do jedného celku. Aký je význam cirkevného práva dnes?

Aj keď v súčasnosti sa latinská cirkev riadi novším vydaním kódexu z roku 1983 a východné cirkvi majú svoj vlastný Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990, oba vychádzajú z právnych základov vystavaných kódexom z roku 1917.

Tento kódex býva nazývaný Pio-Benediktov kódex, keďže je výsledkom úsilia dvoch pápežov zo začiatku 20. storočia – svätého Pia X. (1903 – 1914) a Benedikta XV. (1914 – 1922).

Všetko na jednom mieste

Prípravy prvého cirkevného kódexu sa začali ešte v roku 1904, keď Pius X. zriadil kodifikačnú komisiu, ktorej hybnou silou bol Pietro Gasparri, neskorší kardinál a štátny sekretár Svätej stolice. Počas prípravných prác došlo k zmene na pápežskom stolci, takže nový kódex vyhlásil Benedikt XV. prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Providentissima Mater Ecclesia 27. mája 1917. Aby sa cirkev mohla na takúto významnú zmenu pripraviť, kódex vstúpil do platnosti až po roku, 19. mája 1918.

„Tento kódex bol inšpirovaný duchom Tridentského koncilu, ktorý prebiehal v rokoch 1545 – 1563. Až do jeho vydania – ak to veľmi zjednoduším – platili pápežské nariadenia, tzv. dekretáliá, a nariadenia všeobecných a miestnych koncilov. Kánonické právo sa študovalo tak, že sa tieto nariadenia vysvetľovali,“ hovorí profesor kánonického práva a predseda Slovenskej spoločnosti kánonického práva Ján Duda.

„Po Druhom vatikánskom koncile zavládlo presvedčenie, že právna norma predstavuje skostnatenosť a je brzdou pastoračného prístupu.“
Ján Duda, profesor kánonického práva Zdieľať

Význam prvého kódexu spočíva v tom, že všetky vtedajšie cirkevné zákony zhromaždil do jednej publikácie a dal im určitú harmonickú hierarchiu. „Kodifikácia sa inšpirovala takou významnou udalosťou, akou bola kodifikácia cisára Justiniána v roku 529 po Kristovi, a napodobnila novoveké štátne kodifikácie, ktoré mali takisto formu kódexu,“ vysvetľuje Duda.

Kódex kánonického práva ako zbierka cirkevných zákonov neostala osamotená. Kardináli Gasparri a Szerédyi k nej vydali osem zväzkov prameňov, z ktorých vychádza legislatíva prvého kódexu. Ďalšie cirkevné zákony, ktoré pribúdali po publikovaní kódexu, začal vydávať španielsky profesor Xaver Ochoa pod názvom Zákony cirkvi (Leges Ecclesiae). Dnes tvoria približne 20 zväzkov.

Nový kódex nepopiera starý

Zaujímavosťou je, že nielen prvý, ale aj revidovaný kódex z roku 1983 vyšiel v latinčine, ktorá je aj v súčasnosti pracovnou rečou cirkevných právnikov. „Na jednej strane čoraz menej ľudí rozumie latinčine, na druhej strane má tento jazyk právnické slová s presným a jasným obsahom. A právo potrebuje terminológiu s jednoznačným zmyslom a významom,“ hovorí Duda, podľa ktorého každý cirkevný právnik potrebuje ovládať latinčinu aspoň pasívne.


Pápeži Pius X. a Benedikt XV., ktorí sa zaslúžili o vydanie prvého Kódexu kánonického práva v roku 1917. Foto – Wikimedia

S návrhom revidovať kódex z roku 1917 prišiel už pápež Ján XXIII. v roku 1959. A nielen to. V rovnaký deň, 25. januára, oznámil aj úmysel zvolať synodu Rímskej diecézy, ako aj všeobecný koncil. K vydaniu nového Kódexu kánonického práva napokon došlo až po dlhých 24 rokoch, 25. januára 1983.

„Kódex z roku 1917 bol postavený na báze rímskeho práva a kresťanského cirkevného učenia a disciplíny. Rímske právo ako základ ostalo aj v kódexe z roku 1983, ale kresťanské cirkevné učenie a disciplína sú už inšpirované Druhým vatikánskym koncilom. Ide však o ducha kontinuity, nie protikladu,“ porovnáva oba kódexy profesor Duda, podľa ktorého sa cirkevní právnici pri výklade pokoncilovej legislatívy musia neraz oprieť aj o predkoncilový kódex.

Je cirkevné právo prejavom skostnatenosti?

Duda, ktorý je zároveň súdnym vikárom Spišskej diecézy a s cirkevnými zákonmi pracuje denno-denne, netají svoje znepokojenie nad tým, že po Druhom vatikánskom koncile sa radikálne znížil počet študentov kánonického práva. „Zavládlo presvedčenie, že právna norma predstavuje skostnatenosť a je brzdou pastoračného prístupu. Dôraz sa začal klásť na praktickú teológiu,“ myslí si Duda.

„Kto nezachováva kánonicko-právnu normu, nahrádza ju svojvôľou. A toto je príčinou despotizmu u predstavených a neposlušnosti u podriadených."
Pericle Felici, kardinál Zdieľať

„Keď som sa vrátil zo štúdií v Ríme, začal som vnášať do pastorácie pravidlá predpísané kánonickým právom. Vtedy ma niektorí začali označovať za liberála, lebo vraj u nás sa to robí tak a tak a netreba zavádzať žiadne novoty. Naopak, iní ma začali považovať za krajného konzervatívca, lebo som sa pre nich stal predstaviteľom právnych noriem, ktoré sú synonymom skostnatenosti cirkvi,“ poukazuje Duda na svoje skúsenosti.

Cirkevný právnik je presvedčený, že právo nie je čosi odtrhnuté od reality, čo nám znepríjemňuje život, ale ide ruka v ruke s morálkou a svedomím. Poukazuje pri tom na slová kardinála Pericle Feliciho, ktorý bol generálnym sekretárom Druhého vatikánskeho koncilu a duchovným otcom súčasného Kódexu kánonického práva: „Kto nezachováva kánonicko-právnu normu, nahrádza ju svojvôľou. A toto je príčinou despotizmu u predstavených a neposlušnosti u podriadených. Napokon to vytvára chaos v spoločnosti.“

„Ak sa v cirkvi nerešpektujú cirkevné zákony, ak cirkevný predstavený postaví sám seba nad pápežský zákon alebo mimo neho, považujem to za drámu konkrétneho cirkevného spoločenstva a za jeho morálny úpadok,“ dodáva profesor Duda.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo