VATIKÁNSKA SEDMA: Fidel Castro a tajomstvo jeho viery

Katolícka viera niekdajšieho kubánskeho vodcu je už dlho predmetom špekulácií. V kontexte nadchádzajúcej apoštolskej cesty na „Ostrov slobody“ navyše „visí vo vzduchu“ aj Fidelovo prípadné stretnutie s pápežom.

«„Pán prezident,“ odvetil Navarro-Valls, „musím povedať, že vám závidím.“ „Prečo?“ spýtal sa Castro. „Pretože pápež sa za vás každý deň modlí“, odpovedal Navarro-Valls. „Modlí sa, aby človek vašej vôle opäť našiel cestu k Bohu.“ Inokedy výrečný Castro mlčal.»

Túto krátku epizódu zo stretnutia bývalého kubánskeho lídra a rovnako bývalého hovorcu Svätej stolice Joaquína Navarro-Vallsa približuje George Weigel v biografii Jána Pavla II., Svedok nádeje (s. 840). Rozhovor sa odohral tri mesiace pred apoštolskou cestou, ktorú pápež absolvoval v r. 1998. Aj spomínaný úryvok naznačuje, že vo Fidelovi Castrovi, niekdajšom vodcovi kubánskej komunistickej revolúcie, tkvie spomienka na časy dávno praktizovanej katolíckej viery. Nečudo, veď „Líder Máximo“ (veľký vodca) získal v mladosti vzdelanie u jezuitov a katolicizmus mu nebol cudzí. Omnoho zložitejšou sa otázka jeho viery javí opäť dnes, po mnohých rokoch, keď bude o necelý mesiac ako „vodca vo výslužbe“ svedkom druhej historickej návštevy hlavy katolíckej cirkvi vo svojej vlasti. Nie je tiež vylúčené, že sa s Benediktom XVI. stretne aj osobne. Podľa Gianniho Valenteho by sa tak mohlo udiať popoludní, 27. marca, kedy pápež navštívi v Paláci Revolúcie súčasného kubánskeho vodcu a Fidelovho brata Raúla.

"Katolícky komunista"

V súvislosti s bohatým životom kubánskeho komunistického štátnika sa objavuje aj otázka jeho formálneho vzťahu ku katolíckej cirkvi. Nik nepochybuje, že revolúcia, ktorú kedysi viedol, si vyžiadala aj životy a zdravie mnohých Bohu zasvätených osôb, a že vodca sa so svojou stranou otvorene prihlásil ku komunizmu. Časom sa však situácia pre katolíkov vyvinula pomerne priaznivo, keď im nebolo odopreté praktizovať svoju vieru, pričom sa aj stav cirkevnej hierarchie udržiaval (a naďalej udržiava) na vcelku uspokojivej úrovni. V kontexte návštevy Benedikta XVI. na Kube sa opätovne objavili otázky súvisiace s eventuálnou exkomunikáciou Fidela Castra.

Aký delikt, aký trest?

Objavili sa špekulácie, že Castra mal svojho času, presnejšie v r. 1962, exkomunikovať priamo vtedajší pápež Ján XXIII. Vatikanista Andrea Tornielli však vo svojom nedávnom článku zverejnenom na portáli Vatican Insider uskutočnenie takéhoto aktu poprel: „Fidel nikdy nedostal exkomunikáciu ad personam a ani Ján XXIII. neurobil v tomto smere nijaké rozhodnutia“. Keby to tak aj naozaj bolo a „dobrý pápež“ by komunistického vodcu „z lona cirkvi“ nikdy formálne nevylúčil, aj tak „do hry“ vstupuje niekoľko skutočností, ktoré robia túto problematiku značne komplexnou.

Niekoľko rokov predtým,1. júla 1949, teda za pontifikátu Pia XII., priama predchodkyňa dnešnej Kongregácie pre náuku viery, Posvätné ofícium, vydala dekrét (in Acta Apostolicae Sedis, 1949, s. 334), ktorým chápe akúkoľvek komunistickú stranu ako rozpornú s kresťanstvom. Podľa tohto dokumentu každý, kto má účasť na komunistickom učení a obraňuje ho alebo ho šíri, automaticky upadá do trestu exkomunikácie. Odpustenie tohto trestu bolo rezervované len Apoštolskej stolici. Dekrét reflektoval situáciu svojej doby, totiž status quo po 2. svetovej vojne, kedy sa na politickej mape sveta postupne rozrastali štáty s prevládajúcou komunistickou štátnou doktrínou. Medzi ne možno zaradiť aj Kubu po revolúcii z r. 1959, vodcom ktorej bol Fidel Castro.

Okrem spomínaného dekrétu navyše v tom čase platili aj ustanovenia Kódexu kánonického práva z r. 1917 (konkrétne kánon 3335), podľa ktorých sa príslušnosť k slobodomurárskej lóži a iným proticirkevným organizáciám, ktorou možno rozumieť nepochybne aj komunistickú stranu, považovala za delikt trestaný automaticky exkomunikáciou. Zdalo by sa, že všetko je jasné. Fidel Castro podľa vtedy platných noriem na základe svojho konania upadol do trestu exkomunikácie rezervovanej Apoštolskej stolici. V roku 1983 ale vstúpil do platnosti nový Kódex kánonického práva (CIC). Zmenilo sa tým niečo vo vzťahu Fidela Castra a katolíckej cirkvi? Alebo sa situácia ešte viac skomplikovala?

Gordický uzol

Viac svetla do problému vnáša profesor Ján Duda, odborník na kánonické právo. Pre Postoy.sk načrtol niekoľko možných verzií riešenia prípadu „Fidel Castro vs. kánonické právo“. S vydaním nového CIC v r. 1983 sa v kán. 1374 už neuvádza trest „automatickej exkomunikácie“, ale iba bližšie nešpecifikovaný trest (spravodlivý trest), ktorý cirkevná autorita má (ale aj nemusí!) uvaliť na delikventa prostredníctvom Dekrétu z r. 1949”. Prvou možnosťou teda je, že Castro bol od 27. novembra 1983, teda odo dňa vstupu do platnosti nového CIC, „automaticky oslobodený od trestu exkomunikácie reorganizáciou resp. reformuláciou trestného cirkevného zákona (právny základ jeho trestu jednoducho zanikol)“.

Ak by chcel osemdesiatpäťročný Castro dosiahnuť plné zmierenie s cirkvou, svoju žiadosť by dnes už zrejme nemusel adresovať Svätej stolici. Druhé riešenie sa spája so spomínaným dekrétom z r. 1949 o automatickej exkomunikácii komunistov, ktorých dekrét označuje za „apostatov“, čiže odpadlíkov. Ako zdôrazňuje profesor Duda, trest exkomunikácie za apostázu síce v novom CIC naďalej existuje, jeho sňatie však už nie je vyhradené Apoštolskej stolici, ale iba miestnemu ordinárovi. V tomto prípade by išlo o arcibiskupa Havany.

Tretia možnosť sa ponúka využitím analógie so situáciou, v akej sa momentálne nachádzajú slobodomurári, konfrontovaní s katolíckou cirkvou. Podľa „Deklarácie o slobodomurárskych združeniach“, ktorú 26. novembra 1983, teda deň pred vstupom do platnosti CIC z r. 1983 vydala Kongregácia pre náuku viery, a ktorú podpísal jej vtedajší prefekt kardinál Joseph Ratzinger, je členstvo v takejto organizácii pre katolíkov „smrteľným hriechom“, v dôsledku čoho nemôžu pristupovať k sv. prijímaniu. Z Deklarácie však jasne nevyplýva, či ide o trest exkomunikácie tak, ako to bolo v kán. 3335 CIC z r. 1917, alebo o zotrvávanie v stave smrteľného hriechu a absencie ľútosti a zmeny života, za čo sú kňazi povinní odoprieť rozhrešenie. „Analogicky“, uvádza Ján Duda, „je možné tento výklad aplikovať aj na katolíkov, ktorí boli (sú) členmi komunistickej strany.“ Pre Fidela Castra by to znamenalo, že exkomunikovaný „by nemusel byť, ale musel by svoj životný stav spätý s komunistickou stranou dôrazne prehodnotiť a konať pokánie“.

Exempla trahunt

Ďalšiu podobnosť vidí prof. Duda so situáciou v niekdajšom Československu. Pripomína, že „v 50. rokoch mnohí kňazi a laici sa dostali práve za prečítanie spomínaného Dekrétu Posvätného Ofícia z 1. júla 1949 do väzenia. Asi od 80. rokov niektorí katolíci boli v komunistickej strane, ale praktizovali potajomky aj svoje náboženstvo a iní náboženstvo odmietali a ostali komunistami až do roku 1989“. Dodnes v podobe akýchsi „živých reliktov“ pretrvávajú v našej spoločnosti bývalí komunisti, ktorí – hoci zastávajúc vysoké štátne posty –, praktizovali (potajomky) svoju vieru aj v čase, keď to prinajmenšom „nebolo populárne“. Napriek tomu, že ako katolíci formálne vzhľadom na platné normy Kódexu kánonického práva nevyhnutne, prinajmenšom do roku 1983, ak boli komunistami úmyselne, upadali do trestu exkomunikácie, boli im vysluhované sviatosti. „Po páde komunizmu v roku 1989 nikto od katolíkov – komunistov ani len nežiadal ospravedlnenie a už vonkoncom nie nejaké pokánie. Dokonca niektorí komunisti vraveli, že aj keď boli komunistami, nikomu zle nerobili a boli vo vysokých štátnych úradoch“, pripomína Ján Duda. Zdá sa teda, že ich „cirkevnoprávna situácia“ sa po zmene režimu istým spôsobom „urovnala“. Nemenej kontroverzným je aj prípad súčasného talianskeho prezidenta Giorgia Napolitana, permanentného člena Komunistickej strany Talianska od konca 2. svetovej vojny až do r. 1991.

Vo svetle uvedených skutočností sa zdá, že komunista (a katolík?) Fidel Castro môže „spávať pokojne“. Viaceré aspekty riešenia jeho „cirkevnoprávnej kauzy“ naznačujú, že fakty „hrajú“ skôr v jeho prospech. Bez ohľadu na to, či a ako sa k jeho špecifickému prípadu vyjadrí Svätá stolica, zdá sa, že on sám v tom už má jasno. V knihe rozhovorov s Ignaciom Ramonetom „Môj život“ (New York: Scribner, 2009) „veľký vodca“ uviedol, že kresťanstvo podľa neho dáva svetu isté „etické hodnoty“ a „zmysel pre sociálnu spravodlivosť“. „Ak ma ľudia nazývajú kresťanom, nie z hľadiska náboženstva ale z hľadiska spoločenskej vízie, potom vyhlasujem, že som kresťan“, povedal v rozhovore Fidel Castro. Je však otázne, či nejde o rovnaký alibizmus, ako v nášmu prostrediu blízkom príklade katolíkov - "ex" komunistov, pristupujúcich dnes bez výraznejších problémov k sviatostiam cirkvi.

Marián Sekerák
Foto: Flickr.com 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo