Hodnosť lásky: Prečo je láska najväčšia

Hodnosť lásky: Prečo je láska najväčšia

Foto Flickr/William Shannon

Začíname prvou úvahou Milana Bubáka o láske: Prečo je láska najväčšou čnosťou, ešte väčšou než viera.

                                                                                                                                                „Najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13,13)

My ľudia sa podobáme zástupu zlatokopov, ktorí s túžobným srdcom kdesi na poliach Aljašky či Južnej Afriky hľadajú a kopú.

A hľa, tu jeden z nich nájde malé, drobné zrniečko zlata, malý, drobný kúsok šťastia; a tam zasa iný, tiež nájde zrnko, no podobne malé a chatrné; no tu jeden – zaiste musí byť dieťaťom šťasteny – nájde najväčšie zo všetkých a teraz je bohatý a šťastný a každý mu to závidí.

Čo je to najväčšie, čo možno nájsť na zemi? Svätý apoštol Pavol vo svojej veľpiesni o láske v liste Korinťanom hovorí, že „najväčšia z nich je láska“.

O vznešenosti lásky

Avšak predsa, nie vždy sa takto hovorilo. Láska je stará ako samo ľudstvo a patrila k nádherám raja. Človek bol však z raja vyhnaný a mnoho vecí, ktoré patrili k raju, nadobro stratil. Lásku však celkom nestratil.

Láska ani mimo brán raja celkom nikdy nevyhynula, a to dokonca ani medzi najdivšími národmi dejín. Bola tam len scvrknutá, zoslabená, obmedzená iba na úzky okruh prirodzených záujmov človeka.

Žila napríklad už len ako láska manželská či láska detí, ako láska priateľov a príbuzných, ako súcit či ako prirodzená dobrota srdca.

Čo však vyhynulo celkom, to bolo to pravé poznanie hodnoty, ceny a hodnosti lásky. Boli takí, ktorí ňou dokonca opovrhovali ako zbabelou slabosťou. Taký Vergílius, napríklad, hoci bol veľkým básnikom, na jednom krásnom mieste, kde opisuje mier a pokoj mudrca, vypočítava medzi svojimi prednosťami i tú, že nikdy necíti zľutovanie s človekom, čo trpí núdzu.

Iní zasa síce spoznali šľachetnosť lásky, ale jednako nie jej priam kráľovskú hodnosť. Väčšmi si cenili iné veci, ako múdrosť, spravodlivosť, odvahu, udatnosť alebo zbožnosť, či pravovernosť.

A ani v Starom zákone nebola ešte odhalená celá vznešenosť lásky. No potom prišiel čas, plnosť časov: Svätá noc... Zelený štvrtok... Veľký piatok... celé to mohutné zjavenie sa Boha tak v Slove, ako aj v činoch Nového zákona. A tu sa zjavila krása a vznešenosť lásky a jej majestátna exkluzivita a celý jej svätý, nebeský primát sa znova obnovil.

Istý znalec zákona pristúpi k Ježišovi a pýta sa ho: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22, 36-40).

A potom, najlepší učeníci Ježišovi po celé stáročia šírili a šíria tento chválospev na lásku, ktorý Majster vtedy zaspieval. Peter napomína prvých kresťanov: „Nadovšetko sa však vrúcne navzájom milujte!“ (1 Pt 4, 8).

Legendárny staručký Ján, ktorý už nemohol hovoriť pre slabosť svojej staroby, opakoval stále prosbu: „Deti moje, milujte sa navzájom!“ A Jakub nazýva toto prikázanie lásky k blížnemu „kráľovský zákon“ Písma. Hovorí: „Ak však uskutočňujete kráľovský zákon podľa Písma: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“, dobre robíte.“ (Jak 2, 8).

I Pavol, plný Ducha Kristovho, zaprisaháva svojich: „Nadovšetko však majte lásku!“ (Kol 3, 14) a potom píše tú svoju krásnu 13. kapitolu v Prvom liste Korinťanom, ktorá sa končí slovami: „... viera, nádej, láska, všetky tri, no najväčšia z nich je láska!“

Svätý Pavol: „... viera, nádej, láska, všetky tri, no najväčšia z nich je láska!“ Zdieľať

Ešte po tisícoch rokov počujeme zaznievať tento chválospev. Majster Eckhart káže: „Keby si bol vo vytržení ako svätý Pavol a vedel by si o jednom chorľavom človekovi, ktorý by požadoval od teba trochu polievočky, mal by si uznať, že je lepšie, ak sa z lásky zriekneš vytrženia a ešte s väčšou láskou poslúžiš tomu úbožiakovi.“

Známy je tiež rozhovor sv. Františka z Assisi s bratom Leom na ich ceste z Perugie do Santa Maria degli Angeli, v ktorom František znova a znova vyvoláva: „Keby naši bratia dali slepým zrak... to nie je dokonalá radosť... A keby obrátili všetkých neveriacich... keby vedeli hovoriť rečou anjelov a poznali chod hviezd a silu bylín... napíš, že v tom nespočíva dokonalá radosť.“

A keď sa konečne brat Leo vybičovaný nedočkavosťou pýta: „Otče, pre Boha ťa prosím, povedz mi teda, v čom spočíva dokonalá radosť!“, tu František odvetí: „Keby nás vrátnik v Santa Maria privítal s príkorím a tvrdosťou a to všetko by sme prijali s veselosťou a láskou, potom brat Leo, ovečka Božia, napíš, že v tom spočíva dokonalá radosť!“

A aj keby neboli Pán a jeho služobníci týmto a podobnými slovami výslovne hlásali kráľovský primát lásky, predsa by sme i sami svojím vlastným uvažovaním museli akosi spoznať, že láska je to najväčšie a najlepšie, že je kráľovnou medzi všetkými čnosťami.

Môže sa ňou azda porovnávať miernosť čo do šľachetnosti a krásy? Miernosť nie je nič iné než príkaz sebazáchovy; láska sa však stará o blaho blížneho. Alebo vysoká, vzácna spravodlivosť?

Nie, spravodlivosť drží v rukách váhy, no láska nepotrebuje nijaké váhy; spravodlivosť hovorí iba: daj každému, čo je jeho; láska však hovorí: daj každému, čo je tvoje!

Alebo utrpením ožiarená odvaha? Je pravda, odvaha je niečo veľkého, pretože tak mnoho znesie; ale aj „láska všetko znáša“ (1 Kor 13, 7), všetko pretrpí a hľa, okrem toho ešte i koná všetko, je činná, podnikavá a tvorivá.

Alebo môže sa jej rovnať vari múdrosť; tá, ktorá oplýva duchaplnosťou a bystrosťou, je bohatá na vedomosti, s hlbokými očami a vysokým čelom? Určite nie, veď blažený sa môže stať i človek, ktorý toho mnoho nevie ani o prírode, ani o spôsoboch či diplomacii ľudského života, ba dokonca ani o tajomstvách Božích; hlupák, ktorý je chudobný na vedu a rozumnosť, sa blaženým stať môže, no nemôže sa ním stať človek, ktorý je chudobný na lásku.

Veda a rozumnosť je vedomá – často až príliš sebavedomá – múdrosť myšlienok, láska je však nevedomá múdrosť celého človeka.

Základná myšlienka kresťanstva: Boh je láska

No láska nie je len väčšia ako všetky prirodzené čnosti človeka, ale nemôže sa k nej prirovnať ani nijaká nadprirodzená čnosť.

Láska je väčšia ako viera. Viera – to je nebeská, Božská čnosť, ktorou človek napĺňa svoju dušu všetkými večnými pravdami, všetkými veľkými záhadami a nepochopiteľnými vecami Božími. Lež väčšia ako viera je len predsa láska. Aj láska „verí všetko“ (1 Kor 13, 7); obsahuje vieru v Boha Otca, v Boha Vykupiteľa, v Boha Posvätiteľa všetkých ľudí; lež ona znamená omnoho viac. Vyrástla z viery, vieru však prerástla.

Veda a rozumnosť je vedomá – často až príliš sebavedomá – múdrosť myšlienok, láska je však nevedomá múdrosť celého človeka. Zdieľať

A tiež je väčšia než nádej. Veď ona obsahuje i nádej, ona „všetko dúfa“ (1 Kor 13, 7) od Boha i od ľudí. No neobmedzuje sa iba na holé dúfanie, ona chce v tejto nádeji konať a pomáhať. „Viera, nádej a láska, všetky tri, ale najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13,13).

Ale načo ešte dlhšie porovnávať a rozvažovať? Nám vlastne stačí pouvažovať iba o jednom: Akože znie základná myšlienka kresťanstva vo svojom najkratšom vyjadrení v troch slovách? „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8). Kresťanstvo a všetky jeho pôvodné skutočnosti, vtelenie, ako aj smrť Boha na kríži nám jasne ukázali, že ľudská reč nemá slova, ktoré by nám lepšie priblížilo nesmierne Božie bytie, než toto vľúdne, dôverné a dávne slovíčko, ktorým je „láska“.

Spomedzi našich úbohých nedostatočných slov je toto slovo stále ešte najlepším vyjadrením najvnútornejšieho, tajomného bytia a života Božieho. Boh, ktorý sa nám zjavil v Ježišovom živote, nie je v prvom rade múdrosť ani spravodlivosť, ani večnosť, ani všemohúcnosť; on je v prvom rade láska... láska, čo sa stará o vrabca, čo zaodieva ľalie a dáva sa ukrižovať za ľudí, láska, čo vytvára, udržuje a blaží kvety a obopína nebo i zem.

Ak sa však láska prejavuje ako taká, ktorá je čo najužšie a najhlbšie spojená so samým Bohom, či by potom nemala byť najväčšou, najvýsostnejšou, najkrajšou a najcennejšou vecou na svete? Nech sú ostatné veci čo ako veľké a skvostné, čo ako veľkolepé a sväté, najväčšou z nich je a navždy zostane tá, ktorá je najbližšou príbuznou Boha – LÁSKA.


Pripravil: Milan Bubák, SVD

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo