Podstata Lásky: Ktorá láska je tá najväčšia

Podstata Lásky: Ktorá láska je tá najväčšia

Ilustračné foto: pixabay.com

Pokračujeme v sérii úvah pátra Milana Bubáka o láske. Dnes o podstate lásky.

„Lebo všetko, čo je, miluješ.“ (Múd 11, 25)

S dobrým úmyslom si vymieňajú snúbenci zlaté prstene pri sobášnom oltári; veď láska je zlatom sveta. Lenže faktom je, že ani jeden kov nebol takým rôznorodým spôsobom falšovania napodobňovaný ako práve zlato.

Podobne je to aj so zlatom lásky. Najrozmanitejšie, najrôznejšie veci nosia toto veľké, sväté meno; láskou ich nazývajú blázni a mudrci, hriešnici alebo svätí. Ako lásku ich ospevujú verklikári po uliciach i chrámové organy v katedrálach. Predsa však, ktorá z nich je v skutočnosti tá láska, ktorú vo svete nazývame „najväčšou“ (1 Kor 13, 13)?

Prvá časť seriálu o láske:
Hodnosť lásky Zdieľať

Zdá sa, že táto otázka je ťažká. No nie je to tak. Nepravú lásku rozoznáme od pravej a s Bohom spriaznenej lásky veľmi ľahko, podľa znaku, ktorý udrie do očí už na prvý pohľad. Nietzsche pripomína, že sa nemáme „trvale pridržiavať jednej osoby, i keby to bola tá najmilšia osoba na svete. Každá osoba je väzením i tiesňavou“.

Filozof touto pripomienkou, aj keď to myslel po svojom, veľmi presne a správne vystihol podstatné jadro veci. Náklonnosť alebo priateľské zmýšľanie, ktoré sa upriamuje iba na jedného jediného človeka alebo na dvoch či dvanástich, či na celý národ alebo na polovicu, či celé ľudstvo, teda každá láska, ktorá neobopína zároveň nebo i zem, je iba niečo ľudského, príliš ľudského, a teda nie je to tá pravá, s Bohom spriaznená láska, taká, akú chce Boh.

Obopína všetko

Pravá láska, nech prebýva v akomkoľvek malom či tesnom srdci človeka, nie je nikdy čímsi malým alebo tesným; pravá láska rozširuje ducha i srdce a obopína všetko, čo je tu, Boha i svet, hviezdy na nebi i červa na ceste, človeka i zviera, dobrých i zlých, priateľa i nepriateľa. To, čo hovorí Písmo o božskom Srdci, mali by sme povedať aj o každom láskavom človekovi: „Lebo všetko, čo je, miluješ“.

Ako je však takáto láska možná? Ako je možná láska, ktorá nevyplňuje iba jediný kútik, lež všetky diaľavy sveta?

Každá pravá, život zohrievajúca láska obsahuje vždy aj istú dávku radosti z toho, čo milujeme; človek napríklad miluje priateľa, snúbenicu, matku, pretože sa teší z ich dobroty alebo čnosti, či krásy; milujeme kvety, zvieratá, obrazy, hudbu, pretože nám napĺňajú srdce radosťou a potešením. Keďže máme milovať všetko, naozaj všetko, má potom všetko a každé stvorenie na svete v sebe čosi také, že by nám to poskytovalo radosť, ak to milujeme? Má každý človek, i ten hlupák či hriešnik v sebe niečo takého, čo by si mohlo získať naše srdce?

„Pravá láska, nech prebýva v akomkoľvek malom či tesnom srdci človeka, nie je nikdy čímsi malým alebo tesným.“ Zdieľať

Jedna známa báseň rozpráva o tom, ako staručká matka ozdobuje hrob tuláka a samovraha. Tu pristúpi k žene hrobár a udivene sa ženy pýta: „Vykonal ten človek azda i niečo dobrého?“ A dobrá starká odvetí: „Iba som si myslela, keď ste ho takto pochovali, že mal kedysi aj matku.“

To znamená, že ktosi ho kedysi určite aj miloval. Niečo podobného, ba čosi ešte krajšieho možno zaiste povedať o každom človeku, o každej bytosti. O každom červe, o každom dieťati, o každom mudrcovi, o každom bláznovi, o každom hriešnikovi, ako aj o každom svätcovi možno povedať: Keby aj celkom nič dobrého v ňom nebolo, jednako má ešte Otca na nebesiach, ktorý ho miluje; má predsa svojho Boha a jeho lásku.

Jedna legenda hovorí, že Pán Ježiš išiel s apoštolmi po galilejskom kraji. Zrazu vedľa cesty zbadali mŕtveho psa. Apoštoli začali na psovi hľadať ohavnosti: aký je chlpatý a škaredý a už sa aj rozkladá. Ježiš však náhle vraj hovorí: „Pozrite, aké má pekné zuby.“

Veci nemilujeme preto, lebo ich nepoznáme. Alebo aj naopak, nepoznáme ich, lebo ich nemilujeme. Preto ak chceme ľudí i celé Božie stvorenie milovať, musíme poznávať jeho krásu a hodnotu.  

Milovať všetko

Každé stvorenie vyšlo z lásky Boha. Tá ho naďalej udržuje, chráni a opatruje. Najmä každý človek, nech je už akýkoľvek, je účastným nekonečnej lásky Božej. Každému človekovi podáva Boh kalich svojej krvi a svojej lásky: „Pite z neho všetci!“; nad každým sa vznáša holubica večnej lásky a zaznieva hlas: „Toto je moje milované dieťa!“

Ako lúče slnka všetko pozlacujú, zem a oblohu, oblaky a more, ale aj najchudobnejšie chatrče na pobreží mora a unaveného a prachom pokrytého pútnika na ceste, tak ožaruje lesk Božej lásky, spočívajúci na všetkých a všetkom, každé stvorenie a každú ľudskú bytosť. Myšlienka, že Boh má aj jeho rád, obklopuje v našich očiach každého človeka podivuhodnou, i keď iba vierou viditeľnou krásou, ktorá si musí získať naše srdce viacej než všetka ostatná krása.

Svätý František sa správa s bratskou dobrotou nielen k štebotavej lastovičke a k nevinnému baránkovi, ale i k zúrivému vlkovi; veď i tento je Božím tvorom. A keď ľudia ako svätá Alžbeta a svätá Margita prichádzajú k lôžkam najodpudivejších, malomocenstvom postihnutých ľudí a bozkávajú ich hnisajúce rany, tak potom bola to – znova – láska Božia, ktorá v ich očiach všetku ľudskú ošklivosť zaodela do Božej nádhery.

Musíme všetko milovať preto, lebo aj Boh všetko miluje. A môžeme všetko milovať, lebo aj Boh všetko miluje. Iné, hlbšie zdôvodnené ozajstnej, všetko objímajúcej lásky ani nejestvuje. Každá čisto prirodzená láska, každá takzvaná filantropia je, ako ktosi raz povedal, iba herézou pravej lásky; každá láska, ktorá miluje ľudstvo iba kvôli nemu samému, je iba ligotavým klamom, je iba pozlátkou.

„Musíme všetko milovať preto, lebo aj Boh všetko miluje. A môžeme všetko milovať, lebo aj Boh všetko miluje.“ Zdieľať

„V abstraktnej láske k ľudstvu,“ hovorí znalec duší Dostojevskij, „milujeme skoro vždy len sami seba.“ A zasa iný znalec sŕdc píše: „Každá takzvaná láska k ľuďom ak nekorení v silnej láske k Bohu, je preludom a sebaklamom. Alebo teda milujeme v tomto prípade iba tých lásky najhodnejších alebo tých, čo milujú aj nás, no sú stále až neuveriteľne rýchlo rozhodnutí lásku zredukovať alebo sa jej celkom zrieknuť, len čo predpoklady ich lásky skončia alebo sa oslabia. Alebo takáto ľudská láska je iba iným, trocha krajším slovom pre v skutočnosti dosť chladnú, praobyčajnú blahovôľu, vlastne skôr je to len akési neútočné správanie sa jedného človeka voči inému, aké majú dokonca i  šelmy voči svojmu okoliu, keď sú nasýtené. Pri takejto láske k ľuďom môžu ročne hynúť milióny ľudí duchovným alebo telesným hladom bez toho, aby sa nad tým táto láska trápila alebo si uložila čo aspoň nejaké strádanie, aby hladným pomohla.“ (Hilty, Pre prebdené noci).

Základom a podstatou pravej lásky je náboženstvo, viera v Boha a láska k nemu. A pretože máme tak málo náboženstva; opravdivého, hlboko vrúcneho náboženstva, máme preto aj tak málo pravej, hlboko vrúcnej lásky. Na svet hľadíme iba hlúpymi telesnými očami, a nie očami viery a to je dôvod, prečo naše srdce zostáva dosť často také studené a bez lásky.

Denne by sme si mali preto opakovať pri raňajšej modlitbe ako podstatnú myšlienku svojej viery a ako hlavnú pohnútku svojej lásky toto krásne vyznanie: Ó, Bože, verím, že „všetko, čo je, miluješ, nič nemáš v nenávisti z toho, čo si učinil.“ (Múd 11,25)

Pripravil: Milan Bubák, SVD

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo