Svedkyňa pravdy slávi 75. výročie

Svedkyňa pravdy slávi 75. výročie

Edita Steinová. Foto: catholiccompany.com

Pripomenuli sme si 75. výročie smrti Edity Steinovej, vynikajúcej filozofky a židovskej konvertitky na katolicizmus.

Každá generácia si myslí, že žije v nezvyčajných časoch. Naša naozaj žije. Sme svedkami skonu našej civilizácie a – ako človek, ktorému operujú mozog pri plnom vedomí – uvedomujeme si, čo sa deje. Či aspoň niektorí z nás. Trpíme – okrem iného – masívnou amnéziou. A ľudia každého veku takisto detinskou vzburou voči tomu, čo sa chápe ako „naša civilizácia“. Oveľa väčším problémom však je, že naše základné tradície zapadli pre väčšinu ľudí za horizont. Nevidia, že niekedy existovalo aj čosi iné než to, čo poznajú. A máme stále menej svedkov pravdy.

Tento týždeň sme si pripomenuli 75. výročie smrti ženy, ktorú sv. Ján Pavol II. nazval „svedkyňou pravdy”, Edity Steinovej, vynikajúcej filozofky a židovskej konvertitky na katolicizmus, ktorá sa ocitla uprostred nacistických perzekúcií Židov a Cirkvi a zomrela v Osvienčime.

Jedným z odrazov zloby tých dní je, že ju Gestapo zobralo spolu s jej sestrou Rosou z karmelitánskeho kláštora v Holandsku, kam ušli do bezpečia, pretože holandskí biskupi dvanásť dní predtým vydali pastiersky list odsudzujúci nacistický „rasizmus“. V rámci odvety nacistické úrady zatkli židovských konvertitov na katolicizmus a poslali ich do plynových komôr.

Ján Pavol II. o Edite Steinovej: „Mladá žena, ktorá hľadala pravdu, sa vďaka tichému pôsobeniu Božej milosti stala svätou a mučenicou.“ Zdieľať

O Steinovú som sa prvýkrát začal zaujímať pri písaní knihy The Catholic Martyrs of the Twentieth Century (Katolícki mučeníci 20. storočia). Kanonizovaná bola v roku 1998 a vypukol spor o to, či by sa vôbec mala nazývať mučenicou, keď ju podľa niektorých zabili nie in odium fidei, ale pre jej židovský pôvod. Niektorým kritikom sa tiež zdalo, že Ján Pavol II. sa snaží uchvátiť holokaust čiastočne aj pre katolíkov.

V Poľsku, kde nacisti zabili niekoľko miliónov Nežidov, je o tomto stále trpký spor. Oficiálne vysvetlenie Vatikánu – typické pre „nových mučeníkov“, ako hovorieval Ján Pavol II. – však bolo, že je správne označiť Editu za „mučenicu“ vďaka spojeniu viacerých faktorov.

Popri vyhlásení holandských biskupov o katolíckom učení o „rase“ mal Steinovej život aspoň tri črty, ktoré sa dali chápať ako ochota prijať mučeníctvo:

- odmietla nájsť si úkryt, pretože nacizmu často hrdinským spôsobom vzdorovali i samotní Holanďania (napríklad katolíčka Miep Giesová, ktorá sa preslávila tým, že pomohla ukryť Annu Frankovú a jej rodinu, keď takáto pomoc v prípade odhalenia znamenala smrť),

- karmel, ktorý Editu prijal (vtedy už sestru Benediktu z Kríža), by znášal represálie, keby si našla úkryt

- a čo je najdôležitejšie: ako asimilovaná nemecká Židovka vedela, že katolíkov v Nemecku často obviňovali z klamstva, a preto chcela zostať plne verná pravde o tom, kto je – a čomu verí.

Pápež Ján Pavol II. mal pravdu, keď pri jej kanonizácii vyhlásil: „Mladá žena, ktorá hľadala pravdu, sa vďaka tichému pôsobeniu Božej milosti stala svätou a mučenicou... Popri Terézii z Ávily a Terézii z Lisieux zaujíma teraz ďalšia Terézia miesto v zástupe svätých, ktorí sú cťou karmelitánskeho rádu.“

Terézia Benedikta z Kríža (Edita Steinová). Foto: zivotopisysvatych.sk

Sv. Terézia Benedikta z Kríža má však aj inú stránku, ktorá si zasluhuje, aby sa na ňu nezabudlo. Ja sám som o nej veľa nevedel, až kým som sa nezačítal do jej diela pre svoju knihu A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the 20th Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí).

Povedať, že bola nadanou filozofkou, je hrubé zľahčovanie. Bola asistentkou Edmunda Husserla a písala kritiky na Martina Heideggera. Zdieľať

Povedať, že bola nadanou filozofkou, je hrubé zľahčovanie. Bola nezvyčajne bystrým dieťaťom a na univerzitu išla študovať psychológiu, lebo si myslela, že jej to umožní pochopiť ľudské bytosti. Z reduktívneho „vedeckého“ prístupu akademickej psychológie však bola sklamaná.

Chcela pravdu, ako pripomenul svetu Ján Pavol II. To ju viedlo študovať u Edmunda Husserla, otca fenomenológie, čo bolo hnutie v 20. storočí, ktoré okúzlilo i mladého Karola Wojtylu. Stala sa Husserlovou asistentkou a zorganizovala jeho roztratené spisy do významných kníh. Po nej pokračoval v tejto práci Martin Heidegger – pravdepodobne najväčší nemecký filozof 20. storočia.

Fenomenológia je dlhé slovo, znie nevábne a vie taká aj byť. Jej hlavným príspevkom však bolo, že vrátila do sveta myslenia ľudské záležitosti. Po Descartovom cogito ergo sum sa často zdalo, že filozofi sú bezradní pri otázke, ako sa môže „vonkajší“ svet dostať do našej mysle. Fenomenológia tento problém nepozná. Ako upozorňuje veľký americký fenomenológ P. Robert Sokolowski, podľa fenomenológie majú veci vo svete schopnosť „odkrývať“ sa a naša myseľ je „datívom odkrývania sa“: zo svojej podstaty toto odhaľovanie sa prijíma.

Možno to znie ako obvyklá nemecká abstrakcia – veľmi vzdialená od nášho života. V skutočnosti to však znamená, že všetky veci v každodennom životnom svete, ktoré chápeme ako súčasti ľudskej existencie, sa tak opäť stávajú váženým predmetom filozofie. Jednou z týchto vecí je náboženstvo a Husserl raz žartom povedal, že z jeho študentov sa toľkí stávajú kresťanmi, že by ho mali vyhlásiť za cirkevného otca. On sám tiež skončil ako kresťan.

Raz večer bola na návšteve u priateľky a našla výtlačok Vlastného životopisu od Terézie z Ávily. Do rána ho celý prečítala a potom povedala slávnu vetu: „Toto je pravda.“ Zdieľať

Rané dielo Edity Steinovej v tejto oblasti vyráža dych. Zaujímavé je, že píše napríklad o „empatii“, o čomsi, čo, ako píše, nachádzame len u ľudských bytostí, no filozofia si to takmer nikdy nevšimla. Takisto uverejnila prvé vážne kritiky Heideggerovho veľmi vplyvného diela Bytie a čas, v ktorých poznamenáva, že napriek jeho vynikajúcej analýze pôsobí, akoby sme boli bytosťami bez tela.

Po všetkej tejto filozofickej príprave bola raz večer na návšteve u priateľky a v dome našla výtlačok Vlastného životopisu od Terézie z Ávily. Vzala si ho do postele, do rána ho celý prečítala a potom povedala slávnu vetu: „Toto je pravda.“

Chodila na katechézy – čo bola formalita, lebo podľa kňaza, ktorý ju pokrstil, už vedela všetko potrebné. Lákala ju karmelitánska spiritualita a život podľa nej, a preto v roku 1933 vstúpila do kláštora v Kolíne. O menej než desať rokov ukončil toto povolanie nacizmus.

Živá svedkyňa viery a rozumu, ktorá zostala verná až do samého konca, si zasluhuje, aby sme si ju dnes pripomenuli.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí) vyšla vo vydavateľstve Ignatius Press.

Pôvodný text: Witness to Truth at 75.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo