George Weigel o neočakávanom živote s Jánom Pavlom II.

George Weigel o neočakávanom živote s Jánom Pavlom II.

George Weigel. Foto: jp2film.com

Pápežov životopisec v novej knihe hovorí o lekciách nádeje, aké zažíval s poľským pápežom.

Silní a mocní, či už medzi klerikmi, alebo laikmi mávajú určitú slabôstku, a tou je záľuba pozrieť si index novovydanej knihy, či sa tam nenájde ich meno, a ak, ako často. Mám tušenie, že najnovšia kniha Georga Weigela bude pre mnohých príležitosťou ku kradmému nahliadaniu.

Lessons in Hope: My Unexpected Life with St. John Paul II (Lekcie z nádeje: môj nečakaný život so sv. Jánom Pavlom II.) rozpráva s fascinujúcimi a objasňujúcimi podrobnosťami príbehy o prozreteľnostných stretnutiach, ktoré prispeli k Weigelovmu autoritatívnemu dvojzväzkovému portrétu poľského pápeža: Svedok nádeje (Witness to Hope) a Koniec a začiatok (The End and the Beginning). Weigel podáva podrobnosti mnohých osobných stretnutí, ktoré mal s Jánom Pavlom i s jeho priateľmi a spolupracovníkmi v Poľsku aj vo Vatikáne. Tieto obšírne a obsažné stretnutia poskytli množstvo bohatého materiálu pre jeho životopis.

Z novej knihy sa veľa dozvedáme o Jánovi Pavlovi II., zvlášť v intímnejšom prostredí spoločných večerí. Ján Pavol sa vyžíval v rozhovoroch. Ako o ňom poznamenal jeden z jeho spolupracovníkov, „neustále bol samý rozhovor“.

Z týchto pamätí vyžaruje Weigelov jemný intelekt a pôžitok z priateľstva. Dokonca i keď nesúhlasí s tými, s ktorými sa rozpráva, prejavuje hlboký rešpekt voči spoločnej ľudskej prirodzenosti a jej nevyhnutnej krehkosti. Zdieľať

Veľa sa však dozvedáme aj o samotnom portrétistovi. O Weigelovi sa tiež dá s istotou povedať: aj on sa neustále vyžíval v samých rozhovoroch. Jeho nová kniha rozpráva o nespočetnom množstve rozhovorov, nielen s Jánom Pavlom, ale i s mnohými ľuďmi, čo poznali budúceho pápeža, keď bol farárom a univerzitným profesorom, počas jeho dlhého a úžasne plodného pontifikátu až po jeho záverečné svedectvo nádeje: jeho veľmi verejné utrpenie a smrť.

Z týchto pamätí vyžaruje Weigelov jemný intelekt a pôžitok z priateľstva. Dokonca i keď nesúhlasí s tými, s ktorými sa rozpráva (ako v prípade tých, čo podporovali Ostpolitik Pavla. VI. – v rámci ktorej sa snažil o dohodu s východoeurópskymi komunistickými režimami), prejavuje hlboký rešpekt voči spoločnej ľudskej prirodzenosti a jej nevyhnutnej krehkosti.

Kniha je písaná s weigelovským zápalom, plná pamätných anekdot, ktoré sú často zábavné a vždy výrečné. Napríklad momentka kuriálneho úradníka: „prefíkaný starček... zbehlý v natáčaní sa podľa prevládajúcich cirkevných vetrov.“ Plus ça change! No ani Weigel nie je žiadne neviniatko, napríklad keď nechal v Poľsku trochu „Kentuckej pomoci“: W.L. Weller Special Reserve, aby mal pri návrate primerané zásoby. Toto prezieravé opatrenie sa zišlo pri nasledujúcej návšteve ako podpora pri rozhovore s korešpondentom New York Times.

George Weigel: Lessons in Hope: My Unexpected Life with St. John Paul II (Lekcie z nádeje: môj nečakaný život so sv. Jánom Pavlom II.). Foto: basicbooks.com

Aké „lekcie“ ponúka túto kniha? Ako ju čítam, vybral som tieto štyri (a ak sa mýlim, asi nájdem svoje meno v indexe ďalšej Weigelovej knihy).

Po prvé, vždy treba dať prednosť temperamentnému rozhovoru pred suchým dialógom. Weigel obdivuje odvážnu priamosť Jána Pavla, pre ktorého bolo „hovoriť pravdu moci“ čímsi oveľa viac než len rétorickou pózou. Ako napísal český disident Václav Havel, jediný istý spôsob, ako čeliť klamstvám režimu, je žiť v pravde.

Po druhé, rozlišovanie si vyžaduje objektívne kritériá postavené na realite Ježiša Krista. V tomto smere je známa záľuba Jána Pavla v článku 22 konštitúcie Gaudium et spes:

Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť, to jest Krista Pána. Kristus, nový Adam, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.

Takto znie často citovaný prvý odsek so svojím dôležitým dôrazom na zjavujúci význam udalosti, ktorou bol Kristus.

Vždy treba dať prednosť temperamentnému rozhovoru pred suchým dialógom. Weigel obdivuje odvážnu priamosť Jána Pavla, pre ktorého bolo „hovoriť pravdu moci“ čímsi oveľa viac než len rétorickou pózou. Zdieľať

Rovnako dôležitý je však i tretí odsek článku 22 tejto pastorálnej konštitúcie. Tam nachádzame toto zásadné soteriologické tvrdenie: „V Kristovi nás Boh zmieril so sebou i medzi nami a vytrhol nás z područia diabla a hriechu, takže každý z nás môže povedať s apoštolom Pavlom: Syn Boží ‚ma miluje a vydal seba samého za mňa‘ (Gal 2, 20). Tým, že za nás trpel, nielenže nám dal príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach, ale nám aj otvoril cestu: ak sa ňou budeme uberať, budú posvätené a život i smrť nadobudnú nový zmysel.“ „Trpel za nás“: toto kritérium zjavne zavážilo vtedy, keď Ján Pavol rozlišoval svoje osobné povolanie... a cenu zaň.

Treťou lekciou je nové uvedomenie si pápežovej vízie kristocentrického humanizmu, ktorý chápe hlásanie a obhajobu ľudských práv, či už v Európe, v Severnej alebo Južnej Amerike, v Afrike či v Ázii, ako povinnosť. Tvárou v tvár straníckym rozdeleniam a tribalizmu ľavice a pravice obhajoval Weigelovými slovami: „verejnú Cirkev, ktorá nie je Cirkvou straníckou. Cirkev, ktorá bude utvárať verejný život utváraním kultúry prostredníctvom evanjelizácie a katechézy ľudí.“

Štvrtá a posledná lekcia sa týka dôležitosti cnosti solidarity: starostlivosti o spoločné dobro, o spoločenskú štruktúru národa a v konečnom dôsledku radikálnej oddanosti skutočne spravodlivému svetovému poriadku. No podobne ako všetky cnosti sa musí solidarita pestovať praktizovaním toho, čo Ján Pavol vo svojom prekrásnom apoštolskom liste Novo millennio ineunte nazval „spiritualitou spoločenstva“. Takáto spiritualita je jedinou účinnou protidávkou proti naleštenému a konzumnému individualizmu v našej kultúre.

Na konci každej z mnohých večerí s Jánom Pavlom sa Weigel s pápežom srdečne objal, rozlúčil sa s ostatnými hosťami a pozbieral si svoje veci. Kým sa pripravil na odchod, Ján Pavol sa už odobral pomodliť sa do kaplnky. Pápež preniesol ľudskú solidaritu do svojej solidarity s Pánom. V týchto početných chvíľach strávených v modlitbe a poklone pred Najsvätejšou Sviatosťou človeku nevzniká pred očami portrét, ale svätec.

Robert Imbelli
Autor je kňaz newyorskej arcidiecézy, je emeritným profesorom teológie na Boston College. Je autorom knihy Rekindling the Christic Imagination: Theological Meditations for the New Evangelization (Obnova kristovskej predstavivosti: teologické meditácie pre novú evanjelizáciu).

Pôvodný text: A Portrait of the Portrait Painter.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo