Misia vo Vietname, v krajine, kde má viera budúcnosť

Misia vo Vietname, v krajine, kde má viera budúcnosť

Usmiaty Vietnamčan. Foto: Lucas Jans/flickr.com

Žijem v kláštore, nachádza sa v Ho Či Minovom meste na juhu Vietnamu.

Mesto je známejšie pod názvom Saigon. Meno mu zmenili v roku 1975, po ovládnutí tejto časti krajiny komunistickou mocou. Cvičím tu elitné jednotky pre misijnú službu. Sú to bratia z Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Učím ich slovenčinu, anglickú konverzáciu a misiológiu.

Vstávame ráno o štvrtej. Deň sa začína rannými modlitbami, meditáciou a svätou omšou. Po raňajkách sa bratia rozpŕchnu na motorkách do teologických inštitútov. Navštevujú ich niekoľko: dominikánsky, františkánsky či redemptoristický.

Cestovať po Saigone motorkou je dobrodružstvo, občas horor. Ulice sú tu vlastne prúdy motoriek, ktoré sa na križovatkách miešajú a znovu rozchádzajú. V zdanlivom dopravnom chaose je však akýsi poriadok, autá tu zavadzajú. Bratia strávia jazdou na motorke na ceste do školy a späť priemerne dve hodiny denne.

Chcú zasvätiť svoj život misijnej práci. Charizma sv. Vincenta ich predurčuje na misijnú službu k chudobným doma i v zahraničí. Niektorí majú túžbu prísť na formáciu a neskôr pracovať ako misionári vo východnej Európe. Preto sa rozhodli učiť slovenčinu, ktorá môže byť pre nich vstupenkou do tohto regiónu.

Vyplýva to z dohovoru o globálnej misii a medzikultúrnom dialógu medzi provinciami vincentínov v strednej a východnej Európe a vietnamskou provinciou. Ide o pilotný projekt. Ambíciou nie je naučiť ich výborne po slovensky. Mojím cieľom je skôr dať im zakúsiť a spoznať ducha jazyka a myslenia. Keď zvážime, že slovenčina je akýmsi stredom slovanských jazykov, môže im poslúžiť ako odrazový mostík do ďalších slovanských kultúr.

Kostol pre horských ľudí z kmeňa Koho a Čuru v dedine Kadon. Foto: Ladislav Bučko/FB

V našom kláštore žije 54 bratov – študentov teológie. Štrnásti z nich sa rozhodli učiť po slovensky. Samozrejme, že títo mladí misionári potrebujú najmä angličtinu, s ktorou majú svoje problémy. Preto s nimi mám aj hodiny anglickej konverzácie. Požiadali ma, aby som im prednášal aj misiológiu, takže mám o prácu postarané.

Som tu pre nich taký starší brat. Volajú ma tíčr alebo Lasko (moje krstné meno sa im vyslovuje veľmi ťažko). Tí, čo sa učia slovenčinu, mi občas povedia ucitel.

Zapájam sa do všetkých činností kláštora: modlitieb, upratovania, umývania. Pri stolovaní som pre nich taká čudná figúrka zo Západu, ktorá nevie narábať s paličkami, neobratne vyťahuje dlhočizné rezance zo spoločnej misy, učí sa, ako krájať mäso pomocou lyžice a vidličky (náš príbor s nožom nepoužívajú), morduje sa s vyslovovaním nespočetného množstva vietnamských polievok a iných jedál. Smejú sa na mne, ja sa smejem na tom, ako sa mi smejú, a je nám spolu dobre.

Máme tu množstvo zeleniny a tropického ovocia. Prvýkrát v živote som tu jedol hadie mäso a mäso zo psa. Bratia vraveli, že jedávajú aj húsenice, čo je pre niektorých pochúťka. Nedávno sme stavali tribúnu na slávnostnú svätú omšu pri príležitosti 400. výročia vincentínskej charizmy. Všimol som si, že sú veľmi manuálne zruční, majú cit pre prácu a šikovne lozia po lešení aj v nebezpečných výškach. Vysvetlili mi, že od malička lozili po stromoch a zbierali kokosové orechy. Títo chlapci väčšinou pochádzajú z chudobných alebo stredne situovaných katolíckych rodín. Máme tu len jedného brata z budhistickej rodiny. V nedeľu ráno sa bratia rozídu do mesta alebo okolitých dedín slúžiť ako animátori nedeľných škôl, niektorí navštevujú chudobné rodiny a ďalší trávia čas s deťmi so špeciálnymi potrebami.

Katolícka cirkev vo Vietname početne rastie. Kláštory a semináre sú plné mladej krvi. Medzi najväčšie kongregácie vo Vietname patria tradične dominikáni, redemptoristi, františkáni a saleziáni. Vincentíni, ktorí patria k tým stredne početným spoločenstvám, majú tiež každoročne slušný prírastok. V súčasnosti majú okolo 25 postulantov a 20 novicov. Cirkev tu žije svojím vlastným životom. Keďže jej štát neumožňuje pôsobiť v školách, farnosti a pastoračné centrá sú v nedeľu plné detí, mládeže a mladých dospelých, ktorí sa pripravujú na sviatosti v akýchsi nedeľných katechetických školách.

V Ho Či Minovom meste sú to stovky mladých, ktorí strávia každú nedeľu hodiny vo farských alebo kláštorných priestoroch. Katolíci v niektorých dedinách a malých mestách na juhu Vietnamu tvoria dokonca majoritu obyvateľstva. Na ceste do Dalatu, ktorý je z Ho Či Minovho mesta vzdialený asi 300 km na severovýchod, som v jednom meste na hlavnej ulici napočítal asi 12 katolíckych kostolov vzdialených od seba len niekoľko sto metrov. Protestantskí kresťania sú vo Vietname takisto prítomní, hoci početne v oveľa menšom zastúpení. V posledných rokoch majú však dynamický nárast členov. Ich misijná činnosť sa zameriava prevažne na členov etnických minorít, ktorí žijú v horských oblastiach Vietnamu.

Niečo pre antropológov. Foto: Ladislav Bučko/FB

Najpočetnejším  náboženstvom vo Vietname je akési neurčité ľudové náboženstvo, ktoré je zmesou animizmu, kultu uctievania predkov, budhizmu, konfucianizmu a taoizmu (podľa oficiálnych štatistík má asi 45-percentné zastúpenie, ale počet sa dá len ťažko zistiť). Štát ho však oficiálne neuznáva. Druhým v poradí je budhizmus približne s 20-percentnou populáciou. Nasleduje kresťanstvo s asi 8 percentami (7 percent katolíkov, 1 percento protestantov) a iné menšie náboženské skupiny. Okolo 20 percent obyvateľstva je možné zaradiť do kolónky „bez vyznania“. Vietnam má spolu asi 90 miliónov obyvateľov. Najväčšie dve oficiálne uznávané náboženské skupiny, kresťania a budhisti, nažívajú v priateľstve a na niektorých miestach zakladajú spoločné sociálne a rozvojové projekty.

Všeobecne možno povedať, že vietnamskí katolíci nemajú radi komunistický režim, lebo si pamätajú ešte jeho tvrdú proticirkevnú politiku po druhej svetovej vojne, ktorá trvala zhruba do začiatku deväťdesiatych rokov.

Obyvatelia Južného Vietnamu spomínajú najmä rok 1975, keď po odchode amerických vojsk severovietnamská armáda obsadila celú krajinu a bola nastolená totalitná vláda komunistickej strany. Vietnamskí katolíci však dnes nemajú ambíciu rebelovať proti komunistickému režimu. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa režim viac otvoril a umožnil miestnej katolíckej cirkvi slobodnejšie dýchať. Bol to dôsledok komplexnejšieho procesu transformácie komunistickej vládnucej ideológie, čo v ekonomickej sfére vyústilo do „socialisticky orientovanej trhovej ekonomiky“. Inšpiráciou tejto cesty boli sovietske a čínske reformy.

Dnes je Vietnam pod tlakom Číny, ktorá mu chce diktovať jeho politickú i hospodársku orientáciu. Preto väčšina Vietnamcov neprechováva k súčasnej Číne pozitívnu náklonnosť, hoci vietnamská kultúra je historicky a bytostne ovplyvnená najmä čínskou. Mal som niekoľko zaujímavých rozhovorov s pátrami stredného i vyššieho veku na tieto témy. Mladším pátrom sa o politike nechcelo veľmi hovoriť. Tí starší sa však s radosťou podelili o svoje názory a skúsenosti, hoci pri tom stíšili hlas.

Zaujal ma rozhovor s otcom Thuom, sedemdesiatročným kňazom, ktorý strávil 9 rokov vo väzení (1976 – 85). Avšak až v roku 1996 mohol prvýkrát vycestovať na Západ. Odvtedy navštívil vyše 20 krajín po celom svete, kde pôsobia vincentíni. Spýtal som sa ho, ako hodnotí rok 1975, lebo podľa niektorých ide o rok národnej katastrofy. Bez váhania mi povedal, že udalosti roku 1975 pokladá za prejav Božej milosti. Skončila sa vojna, prestalo zabíjanie, nastal mier, čo bolo pre krajinu vtedy veľmi potrebné. Rýchlo po zjednotení Vietnamu sa dostal do väzenia, lebo štátna moc mala zálusk na rehoľný dom, v ktorom pôsobil. Bratov preto posadili do väzenia a dom štát zhabal.

Keď sa otec Thu dostal na slobodu, niekoľko rokov pociťoval voči vietnamskej komunistickej vláde krivdu a trpkosť. Po čase si však uvedomil, že jeho roky strávené vo väzení boli preňho požehnaním. Vo väzení tajne slúžieval sv. omše. Dozorcovia ho nemučili bitkami, ale hladom a rozličnými obmedzeniami. Napriek všetkému, čo prežil, si myslí, že odchod Američanov, a teda mier vo Vietname, bol požehnaním.

V opačnom prípade by vojna mohla trvať ešte roky s množstvom obetí na oboch stranách. V súčasnosti Cirkev môže vo Vietname pôsobiť, aj keď pod kontrolou vlády. Nepodarilo sa však Cirkev rozštiepiť, ako sa to stalo napríklad v Číne alebo čiastočne aj v bývalom Československu, na oficiálnu, spolupracujúcu s komunistickou vládnou mocou, a podzemnú, vernú Rímu a udržiavajúcu s ním úzke kontakty. Vo Vietname je Cirkev jedinou inštitúciou na celoplošnej úrovni, ktorá si drží autonómnosť a štát ju do istej miery rešpektuje. Ako mi potvrdil aj páter Tninh (46 rokov), v porovnaní s väčšinovým budhistickým spoločenstvom, ktoré je rozdelené na časť podliehajúcu a kolaborujúcu so štátnou mocou a nezávislú časť, je Cirkev vo Vietname jednotná a autonómna.

Saigon v roku 1972. Foto: manhhai/flickr.com

Sedemdesiatdvaročný páter Gerard, vzdelaný a rozhľadený muž, ktorý šesť rokov pôsobil vo vysokej funkcii v rímskej kúrii, mi nevídane krásnou angličtinou povedal, že vďaka komunistickému režimu sa Katolícka cirkev vo Vietname prebudila a ožila. Pred komunistickou revolúciou bola Cirkev vo Vietname elitárska a bohatá. Motivácia pre kňazský a rehoľný stav bola často podmienená túžbou mať pohodlný, zabezpečený a bezstarostný život. Paradoxne dnes, za komunistickej vlády, je Cirkev vo Vietname oveľa živšia, životaschopnejšia a duchovnejšia. Motivácia pre vstup do rehole a ku kňazstvu je autentickejšia, hoci aj dnes niektorých adeptov motivuje vysoký spoločenský status, ktorý kňazi stále vo Vietname majú.

Aj tu sa potvrdila historická skúsenosť, akási paradigma, že Cirkev sa duchovne rozvíja v období útlaku. Viera je vtedy u mnohých skutočnejšia ako v čase blahobytu a prepychu. Túto paradigmu mi potvrdila aj sestrička Zenobia, 58-ročná františkánska misionárka z Južnej Kórey, ktorá posledných 5 rokov pôsobí vo Vietname. Je absolventkou misiologických štúdií na Urbanovej univerzite v Ríme s dlhoročnou misijnou praxou v Keni a Mexiku. Hovorí o vzrastaní Cirkvi vo Vietname, aj keď kritizuje jej tradicionalizmus vo formálnej stránke života a očakávala by pružnejšie reagovanie metód misijnej a pastoračnej práce Cirkvi na výzvy sekularizovaného a globalizovaného sveta.

Na druhej strane oceňuje, že zmeny vietnamskej Cirkvi sa uskutočňujú postupne, a nie skokom, ako to bolo v prípade Kórey, kde Cirkev nezvládla nárast materiálneho bohatstva a dostala sa do krízy. Podľa nej je komunistická vláda paradoxne a nevedomky akýmsi ochrancom týchto postupných zmien, čo vidí ako pozitívnu stránku situácie miestnej cirkvi.

Žijem v kláštore. Vo Vietname. Vstávame o štvrtej. Myslím si, že táto civilizácia má budúcnosť a prežije. Sú skromní, pracovití, inteligentní a veselí. Na prežitie im stačí miska ryže, hrsť húseníc a zopár zelených listov. V očiach majú život a iskru. A čoraz viac sa stávajú otvorení pre Ježišovo evanjelium.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo