Čo boli prelomové hry, ktoré zmenili pohľad na spoločenské hry?

Zlom v šírení a popularite spoločenských hier nastal koncom minulého storočia, keď vznikli najznámejšie hry ako Osadníci z Katanu alebo Carcassonne. To boli priekopníci, lebo majú súčasti, ktoré sú pútavé pre celú rodinu. Plus priniesli niečo iné, ako sme poznali dovtedy, teda statické hry, kde hodím kockou, behám po nejakom okruhu a veľkú úlohu zohráva náhoda.

Zrazu prišli hry, kde okrem témy zaujalo aj pekné spracovanie a hravosť, ktorá je v nás organicky zabudovaná. Tá zrazu nachádzala cestičky a možnosti. Zároveň to boli hry, ktoré boli generačne „prepájateľné“.

To podľa vás stojí za úspechom novodobých hier?

Kľúčová ani nie je hra, ale prepájateľnosť, ktorú poskytuje. Pre partie kamarátov či rodiny vytvára prostredie, kde sa viete rozprávať, vznikajú medzigeneračné mostíky. Hra pripravuje rodine ideálne prostredie.

Organizujete podujatia spoločenských hier, na Pohode ste otvorili stan na hranie. Prečo majú hry úspech, hoci neponúkajú žiaden veľkolepý hapenning?

Lebo sú veľmi príjemnou odpoveďou na potrebu hravosti v ľuďoch a možnosť zažívať túto emóciu spoločne. Veľmi veľa vecí nás dnes izoluje. Pritom nie som žiaden bojovník proti tabletom či počítačovým hrám, ale všetko okolo – rýchlosť doby, technika – nás ťahá do individualizmu.

Zatiaľ čo hry robia presný opak. U nás ich voláme aj veľmi priliehavo spoločenské hry, čo je krásne, lebo to vyjadruje, že nás to spája dohromady. V iných jazykoch sú to prevažne stolové hry, ale to tento ich rozmer až tak nevystihuje.

Naozaj dnešné rodiny hrávajú spolu spoločenské hry? Nejde skôr o akúsi módnu imidžovú vec, že si dáme na facebook fotku, ako sa s detičkami hráme, venujeme sa im, ale reálne bežná rodina vytiahne tú hru možno len raz na Vianoce?

Neviem to posúdiť, rodiny si hry kupujú, ale neviem, či ich aj používajú. Máme dve deti a staršia sa do svojich štyroch rokov odmietala hrať hry. Nenútili sme ju, hoci obaja s manželkou sa hráme veľmi radi. Keď mala štyri a pol, zrazu sa niečo zlomilo a hry ju začali baviť.

Odvtedy sa hrávame niekedy aj pár hier denne, každý deň niečo vytiahnu. Jasné, má šťastie, že ja nosím z práce veľa hier, má svojich obľúbencov a tie chce dookola hrať.

Dnes je veľkou výhodou, že existujú detské hry, ktoré bavia aj dospelých. Tiež sa zabavím, keď sa s nimi hrám. Teda nie je to tak, že trpím, ale naozaj si to užívam. Dokonca je pár hier, kde ma dcéra už aj nabije. A nie preto, že ju nechám vyhrať, ale preto, že je v tom dobrá.

Hrať sa spoločenské hry je aj imidžová záležitosť, je moderné venovať sa hrám, lebo tým dávame najavo, že doma nemáme televíziu, že investujeme vedomý čas deťom. Sám Mark Zuckerberg zverejnil na facebooku foto, ako hrá Osadníkov z Katanu...

V USA urobil veľa Wil Wheaton, známy zo Star Treku alebo seriálu Big Bang Theory. On začal s televíznou šou, do ktorej pozýva celebrity a hrá s nimi spoločenské hry. Teda dal tejto oblasti akýsi cool rozmer a hry spopularizoval.

Ja som však asi naivný, no hry nevnímam iba ako cool vec. Skôr ich vnímam ako niečo pekné, čo rodine niečo dáva. Som kritikom prístupu, aby sa spoločenské hry hrali najmä preto, lebo rozvíjajú vo vašich deťoch celý zoznam vlastností či zručností.

Firmy, ktoré hry produkujú, na škatuľu vylepia, že tá či oná hra spôsobí, že vaše dieťa bude vedieť hento-tamto. Alebo sú aj podvodníci, ktorí chodia na rôzne podujatia s opajcnutými hlavolamami a sľubujú, že z dieťaťa urobia génia.

To všetko však vnímam ako milé sprievodné rozmery hier, prvoradá má byť zábava. Potešenie z hry je základ. Budem sa tešiť, keď hry budú cool, ale bola by škoda, keby ostali len na imidž.
 

V dnešnej dobe digitálneho rozvoja nie je paradoxom, že najvýraznejší kickstarteri na startupových stránkach sú práve tvorcovia spoločenských hier?

Tieto štatistiky sú mierne zavádzajúce. Na začiatku neznámi autori hier, ktorí by inak nemali šancu sa presadiť, získali prostriedky na svoj projekt cez crowdfunding. Aj jeden slovenský autor práve teraz takto zháňa podporu pre svoju krásnu hru.

Tak by to aj malo byť, že obyčajný nadšenec chce ostatných presvedčiť, aby ho podporili.

Ale dnes, žiaľ, veľké etablované vydavateľstvá púšťajú svoje hry na kickstarter, lebo zistili, že ľudia na to reagujú, kúpia si tam hru s nejakou pridanou hodnotou a obídu tak celý systém distribúcie. A potom pustia nejakú redukovanú formu tej hry aj na normálny trh.

Veľmi sa teším, že popularita a trh so spoločenskými hrami rastie, ale zďaleka to nie je také tempo, akým rastú počítačové hry. Aj deti, s ktorými si spájame spoločenské hry, žijú objektívne omnoho viac svetom digitálnych hier.

Čo je škoda, lebo živý duel, v ktorom vás delí iba stôl a pozeráte si z očí do očí, nenahradí žiadna virtuálna hra. Za stolom môžete zažiť súťaž, ale sú aj kooperatívne hry, kde musíte ako skupina spolupracovať, stále sa však hráte s niekým živým.

O boome hier sa dá hovoriť aj preto, že ročne vo svete pribúda okolo 1 500 nových spoločenských hier. Znamená to, že uživia hry svojich autorov?

Vo svete je len pár desiatok ľudí, ktorí sa vymýšľaním hier reálne živia, je to malá skupinka ľudí. Aj tam platí, že musíte vymyslieť hit, aby ste vygenerovali dosť peňazí, aby ste z toho mohli žiť.

V Česku je krásny príklad Vláďa Chvátil, širokospektrálny autor, ktorý minulý rok dostal ocenenie hru roka za fantastickú hru Krycie mená, ktorá sa stala hitom. Predalo sa z nej šialené množstvo kusov, teda jej autor už vie z toho žiť. Väčšinou to však ľudia robia ako hobby popri inej práci.

Podľa čoho vyberáte zaujímavé hry pre náš trh? Sú medzinárodné ceny roka za najlepšiu hru zárukou, že hra bude úspešná aj u nás?

Nie, nie je to záruka. Celý obchod s hrami sa delí na masový trh, ten u nás závisí najmä od českých veľkých vydavateľstiev, ktoré sa rozhodnú vydať hru v češtine a slovenčine a my na tomto výbere len participujeme.

Maximálne máme možnosť vydavateľstvá inšpirovať, čo by bolo fajn preložiť. Ďalšou skupinou sú takzvaní fajnšmekri, ktorým neprekáža angličtina, a tí po nás chcú hry z celého sveta. Máme dosah na 15-tisíc hier a vieme im teda zohnať aj vychytávky. Aj v obchode máme takéto hry, ale z tých predáme z každého druhu tak tri kusy za rok.

To, čo je hitom v Amerike, neznamená, že bude hitom aj na Slovensku?

Nie. Celkovo sa trh delil kedysi na euro hry, čo v „preklade“ znamenalo graficky slabé hry, ktoré však mali výborné mechanické fungovanie, teda hra pre Nemcov musela byť vyladená, s nápadom.

Pre americký trh sa zase vyrábala krásna produkcia s nádhernými figúrkami a grafikou, ale často mali hry zásadné chyby a dominantný podiel náhody. Teraz sa stalo, že tie veci sa zlúčili v pozitívnych veciach pre oba trhy. Momentálne vychádzajú graficky nádherné hry, ktoré majú aj vyladené mechanizmy.

Jasné, stále platí, že Američania majú radšej výpravnejšie hry. Európania zas skôr tie strategické, pri ktorých sa viac premýšľa. Trh sa však zlial, napríklad aj také Francúzsko má už veľký podiel na trhu s hrami.

Taký rozdiel je aj medzi českým a slovenským trhom. Napríklad u našich susedov sa nejaká hra fantasticky predáva a my ju tu nevieme predať, hoci sme ju dobre predstavili.

O aký typ hier ide?

Napríklad párty hry, to sú tie príjemné zábavné. Ale nie je to ani o typoch hier, ale o konkrétnych tituloch. Napríklad sme mali malú kartovú hru, ktorá v Česku vôbec nešla a u nás sme ju vedeli ponúknuť ku každému druhému nákupu a ľudia ju kupovali. Tie faktory, prečo to tak je, sú vo hviezdach.

Hry, kde vystupujú známe rozprávkové postavičky, sú zárukou úspechu?
 

Ako ktoré. Napríklad také Star wars, kde by človek povedal, že pôjdu na odbyt, u nás vôbec nefungujú. Choďte s tým však do Maďarska a do Poľska a ruku vám odtrhnú s hocičím, kde je Star Wars.

Ale u nás je zárukou Elza a Anna. (Smiech.) Alebo také tie retro postavičky ako Krtek. Žiaľ, z veľkej časti sú tieto produkty s animákmi nekvalitné. Aj s krtečkom existujú kvalitné hry a máme ich aj my v ponuke, ale mnohé sú braky. Krtko je už na toľkých produktoch, že je doslova zneužitý.

Sú rodinné hry obľúbené aj preto, že za jedným stolom sú si všetci členovia rodiny rovní, lebo hrajú podľa rovnakých pravidiel, a tak môže pubertálny syn poraziť svojho otca?

No to môže vyvolať aj pekné rozbroje. (Smiech.) V hre buď výsledok závisí od nejakých kvalít, alebo od úplnej náhody, inde je potrebná inteligencia, predstavivosť, schopnosť komunikovať, taktika a stratégia.

Takže áno, sme si všetci rovní, ale niektorí môžu vyniknúť viac kvôli osobnostným kvalitám a šikovný človek má väčšiu šancu zvíťaziť. A je to tak dobre.

Našou silnou stránkou pri výbere hry je poradenstvo. Teda keď príde rodina a nevie sa rozhodnúť, ponúkneme im, aby si hru zahrali, a keď vidíme, ako reagujú, snažíme sa im ponúknuť niečo, kde sa všetci stretnú a každému to sadne. Ja si tiež s manželkou zahrám úplne iný typ hry ako s kamarátom. Takže typológia hry na mieru je dôležitá.

Môže priniesť spoločenská hra viac spokojnosti do rodiny?

Keď pozorujem ľudí, ktorí sa hrávajú spoločenské hry, vidím, že sú radostní. A to aj vtedy, keď sa pohádajú pri hre. Je to zachytenie spoločnej chvíle.

Každý z nás, keď zaloví v spomienkach, vráti sa ku chvíľam, keď sme sa spolu smiali pri nejakej hre. Hra je sústredený moment, keď ste tu jeden pre druhého. Zábava a spolu, tieto slová to vystihujú.

Majú hry aj edukačný rozmer?

To je až sekundárny efekt, hneď po zábave. Sám som vyštudovaný učiteľ, môj odbor je matematika a biológia, pochádzam z učiteľskej rodiny, takže som pedagogicky postihnutý na maximum. (Smiech.) Viem preto posúdiť, že pedagogický rozmer hier je naozaj veľký. Už od malých deti, ktoré sa pri hre učia základné pravidlá, ktoré ich musíme v živote krvopotne učiť rešpektovať.

Hra už pravidlá v sebe obsahuje, takže sa deti podľa nich naučia ich akceptovať, je to výborné. Rôzne hlavolamy sú ideálnymi pomôckami na matematiku. Vo vyššom veku sa hrami rozvíja tvorivosť, stratégie, schopnosť vnímať širší obraz, rozvoj komunikácie, vyjednávania.

Keď vieme, že dieťa má problém s rozprávaním, vieme ho zábavnou hrou priviesť k tomu, aby komunikovalo. Alebo ho nebaví matematika, preto vyberiem hru, kde mu inou formou ukážem, že je úžasná a krásna.

Vy ste sa hrou dostali aj k svojej manželke, dalo by sa povedať, že ste si ju vyhrali?

Stretol som ju na hernom klube, ktorý som mal s partiou kamarátov. Bývala dosť blízko, začal som ju voziť domov a tak sme sa postupne skamarátili, čo neskôr prerástlo do vážneho vzťahu. Keď som ju však išiel požiadať o ruku, povedala mi, že najprv musím splniť tri úlohy. Aplikovala na mňa rozprávku. Prvou úlohou bolo, že som ju mal poraziť v spoločenskej hre Set. Je to séria kartičiek, v ktorých musíte nachádzať isté vzorce.

Moja žena bola v tejto hre neporaziteľná, povedala mi, že ju musím poraziť. Takmer dva týždne som mal kartičky rozložené po posteli, poctivo som sa pripravoval a prvú úlohu som potom splnil a ženu som získal. (Smiech.)

Nemecký tvorca hry Osadníkov z Katanu vytvoril novú hru, ktorá bola postavená na myšlienke orwellovskej Farmy zvierat, teda na chamtivosti a treste. Musí mať hra silné pozitívne posolstvo, aby zaujala?

Určite nie. Veľmi úspešná je napríklad zombie hra, kde spolu utekáte pred príšerami. Alebo sú bojové hry, kde hlavným cieľom je poraziť a odstrániť súpera. Je tam síce milo napísané, že sa nezabíjate, ale v podstate ide o výzvu vyradiť súpera.

Aj keď sa pozriete na hry typu Katan, aj tam sa učíte vyjednávať. Alebo Carcassonne, kde budujete síce krásne cestičky a mestečká, ale súčasťou taktiky je vyblokovať súpera.

Takže ste nútení prefíkane myslieť, aby ste súpera dostali do pozície, že sa nebude vedieť pohnúť ďalej. Hry majú v sebe nádych riadneho potvorstva, súťaživosť je v nás jednoducho zabudovaná. Ale je to v poriadku, lebo je to v rámci pravidiel.

Iné je to v segmente rodinných hier s malými deťmi na základnej škole, tam prevažujú témy menej konfliktné a príjemné.

Pri hrách pre dospelých treba intelektuálnu výzvu, aby mali úspech?

Nie. Keďže ide o zábavu, tá tiež podlieha náladám. Niekedy máte atmosféru typu bláznivé nič s pohárikom vína, kde si chcete užiť rýchlu hru, kde musíte iba bleskovo reagovať, alebo hru typu Activity, párty hru. Ale niekedy máte náladu na hru, ktorá ponúka intelektuálny rozmer alebo tvorivú radosť.

Viete predstaviť hry roka 2017 a prečo získali ocenenie?

Celosvetovo najprestížnejšie ocenenie je Spiel des Jahres v Nemecku, je tam akadémia, ktorá hodnotí hry. Na škatuli nájdete ocenenie ako symbol červeného panáčika s vencom.

Minulý rok ho získal už spomínaný český tvorca s hrou Krycie mená, tento rok ju v kategórii detských hier získala hra IceCool, detská cvrngačka, nádherne a veľmi vtipne urobená, kde sa tučniaci naháňajú po škole ako loptoši a školník ich naháňa. Je to milá hra na motoriku a šikovnosť, plus tam je málinko taktiky.

Medzi dospeláckymi hrami zvíťazila hra Kingdomino. Ide o rýchlo vysvetliteľnú taktickú rodinnú hru, deti od deviatich rokov sú už schopné pochopiť ju.

Znamená toto ocenenie automaticky úspech danej hry?

U nás tieto dve hry nejdú samy od seba, musíme ich ponúkať. Ale v celosvetovom meradle znamená táto cena zaručený úspech. Predajnosť stúpla po získaní ceny najmenej desaťnásobne. A pre ľudí to symbolizuje ešte stále akúsi záruku kvality.

Je ťažké povedať, že je to tá najlepšia hra, lebo každý má iné kritériá. Ale pri hre s týmto ocenením by ste sa nemali úplne seknúť a kúpiť hlúposť.

Foto: Andrej Lojan