Boží bič a diablov sluha

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Boží bič a diablov sluha

Martin Luther na dobovom zobrazení s fiktívnym obrazom 95 téz. Foto: wikimedia

Luther interpretoval osmanské ohrozenie ako Boží trest na skazených kresťanov. Pápež Lev X. to označil za blud.

Keď sa v období reformácie kresťania v Európe hádali a bojovali proti sebe, osmanský sultán Sulejman, v Európe nazývaný Nádherný či Skvostný, v islamských krajinách Zákonodarca, využil príležitosť a udrel proti Európe.

Na jar 1521 osmanské vojská zamierili do Európy. Po dvadsiatich útokoch a niekoľkotýždňovom obliehaní si Sulejman, ktorý panoval v rokoch 1520 až 1566, podrobil Belehrad. V lete roku 1522 dobyl egejský ostrov Rodos, ktorý bol pevnosťou johanitov, teda rytierskeho rádu špitála svätého Jána v Jeruzaleme. Tým sa ale európske výboje zďaleka neskončili.

V roku 1526 Sulejman zamieril z Istanbulu cez Balkán do Uhorska. V bitke pri Moháči 29. augusta 1526 porazil kráľa Ľudovíta II., ktorý zahynul pri ústupe. Turecká armáda obsadila veľkú časť Uhorska vrátane Budína a Pešti. Moháčskou katastrofou nastal politický obrat. Osmanský sultán Sulejman mal voľnú cestu na Viedeň.

Keď pokusy Ferdinanda I. ponúknuť mu dobré susedské vzťahy zostali márne, Sulejman odštartoval 27. septembra 1529 útok na Viedeň a v Nemecku rástol strach pred ďalším prenikaním Turkov.

Aj Martin Luther pozorne sledoval neblahý vývoj v Európe. Vdove po kráľovi poslal útešný list a následne – hneď dvomi spismi publikovanými v roku 1529 – podporil obranný boj proti východnej veľmoci. Texty sa volajú O vojne proti Turkom a Kázeň pre vojsko proti Turkom.

Proti križiackej výprave

No Lutherove spisy proti Turkom nie sú pokračovaním tradície križiackych výprav. Ukazuje to zvlášť jeho spis O vojne proti Turkom. Boj proti nim sa nemá viesť v mene kresťanskej viery alebo v mene cirkvi, ale pod vojenskou zástavou cisára ako najvyššieho svetského vládcu: „Cisárov meč nesúvisí s vierou; patrí telesným, svetským veciam.“

Na odmietnutí tradície križiackych výprav sa podpísalo Lutherovo učenie o dvoch vládach, teda o striktnej odluke medzi duchovnou a svetskou mocou, ako ju predstavil v spise O svetskej vrchnosti, do akej miery sme jej dlžní poslušnosť, publikovanom v roku 1523. Ďalším motívom bolo Lutherovo teologické hodnotenie tureckého nebezpečenstva ako Božieho trestu.

Sulejman Nádherný okolo roku 1560. Foto: wikimedia

Boží trest

Turek „je Boží bič a diablov sluha, o tom niet pochýb“, takto usudzoval Luther v roku 1529 vo svojom spise O vojne proti Turkom. Toto teologické hodnotenie tureckého nebezpečenstva sa stalo ďalším predmetom sporu medzi Lutherom a Rímom.

Už v roku 1518 vo svojich Resolutiones disputationum de indulgentiarum virtute – chápu sa ako vysvetlenie a obrana jeho 95 téz z 31. októbra 1517 – v Conclusio V Luther interpretoval osmanské ohrozenie ako Boží trest na skazených kresťanov. Tento názor odmietol a odsúdil ako bludný pápež Lev X. v bule Exsurge Domine z 15. júna 1520.

Luther reagoval spresnením svojho tvrdenia. V spise Dôvod a príčina všetkých téz Dr. Martina Luthera, ktoré neprávom odsúdila rímska bula, publikovanom v roku 1521, píše: „Bojovať proti Turkom je ako snažiť sa proti Bohu, ktorý skrze Turkov trestá náš hriech.“ Podľa Luthera to ale neznamená, „že nemáme bojovať proti Turkom, ale ešte predtým by sme sa mali polepšiť a nakloniť si milostivého Boha“.

Podľa Luthera predpokladom pre vojenské konanie je uznanie potreby vlastného obrátenia a pokánia na uzmierenie Boha. Z Lutherovho hodnotenia tureckého nebezpečenstva ako Božieho trestného súdu vyplývala výzva k modlitbe a pokániu, ktorú vyslovil už aj v spomenutých spisoch z roku 1529, no ešte výraznejšie zaznela v spise Napomenutie k modlitbe proti Turkom, publikovanom v roku 1541.

Aké je náboženstvo Turkov?

Aby mohol viesť duchovný boj proti Turkom pokáním a modlitbou, kresťan musí vedieť, aké je náboženstvo Turkov. Luther neponúka neutrálny popis islamu. Svoje informácie čerpá z latinského prekladu Koránu z 12. storočia a zo stredovekých kresťanských autorov a spája ich so svojím teologickým výkladom vo svetle Biblie.

Luther je presvedčený o tom, že islam napriek prísnej morálke a kultovej zbožnosti svojich stúpencov znamená zrušenie troch základných Božích poriadkov: viery v Kristovo božstvo, pravej svetskej vrchnosti a manželstva. 

Svedectvo Sedmohradčana

Na Luthera urobil dojem súhrn vonkajších znakov náboženstva Turkov. Čítal spis Libellus de ritu et moribus Turcorum a v roku 1531 ho nechal vytlačiť s vlastným predslovom.

Táto knižka je opisom zážitkov jedného Sedmohradčana, ktorý sa v roku 1436 ocitol v tureckom zajatí a až po 22 rokoch sa mohol vrátiť na Západ. S veľkým obdivom tento autor opisuje prísnu morálku, radikálny monoteizmus a dojímavé obrady Turkov. V tom všetkom vidí, pravdaže, potvrdené slovo apoštola Pavla (2Kor 11,14), že „sám satan sa tvári ako anjel svetla“.

Z tohto spisu Luther vyvodil, že islam ako náboženský fenomén ďaleko predstihuje pápežstvo. Ani Kristus, proroci a apoštoli neponúkli taký dojímavý obraz „náboženstva“. Napriek tomu Turkom chýbalo to rozhodujúce, totiž evanjelium, „že Kristus je Boží Syn, ktorý zomrel za naše hriechy, vstal z mŕtvych, aby sme žili, (a ďalej), že skrze vieru v neho sme ospravodlnení a skrze odpustenie hriechov vykúpení“, napísal Luther vo svojom spise O vojne proti Turkom.

Pápež Lev X. s kardinálmi, výňatok z Rafaelovho obrazu. Foto: wikimedia

Turci ako eschatologická veľmoc

Vo svojom spise Kázeň pre vojsko proti Turkom predstavuje Luther islam vo svetle 7. kapitoly starozákonnej knihy Daniel ako eschatologickú veľmoc, ktorá trápi kresťanstvo neustálymi víťazstvami, ale napokon bude prekonaná druhým Kristovým príchodom. Turci síce naďalej môžu napádať Nemecko, no nedobyjú ho. Lebo Rímska ríša, ktorá prešla na nemecký národ, bude podľa Danielovej predpovede existovať ako posledná zo svetových ríš až do slávneho Kristovho zjavenia.

Ricoldus de Monte Crucis

Lutherov úsudok o islame bol ešte ostrejší a tvrdší po tom, čo sa mu v roku 1542 dostal do rúk úplný latinský preklad Koránu. V ňom našiel potvrdené všetko, čo už predtým čítal v diele Zavrhnutie Koránu, ktorý okolo roku 1300 napísal dominikán Ricoldus de Monte Crucis.

Až hlbšie preniknutie do Koránu Luthera presvedčilo o spoľahlivosti polemického opisu Ricoldovho spisu. Preto ho vydal v roku 1542 vo vlastnom preklade do nemčiny pod názvom Vyvrátenie Koránu bratom Richardom z rehole kazateľov, pričom k nemu pripojil dodatok s názvom Vyvrátenie Martinom Lutherom.

V ňom sa Luther zaoberá otázkou, ako je možné, že tak veľa ľudí lipne na islame, veď predsa pri zdravom rozume musia uznať, že Korán je plný klamstiev. Ale tú istú otázku Luther kladie aj pri stúpencoch pápežstva.

Pripodobnenie pápežstva a islamu

Luther vidí kresťanskú vieru v zovretí hrozného vonkajšieho nepriateľa, a ešte bystrejšieho vnútorného nepriateľa. Aby sa vyzbrojilo proti vonkajšiemu nepriateľovi, kresťanstvo sa musí najskôr oslobodiť od vnútorného nepriateľa. Podľa Luthera pápežstvo a islam sú v rovnakej miere odporcami kresťanskej viery.

Vo svojom spise O vojne proti Turkom Luther doslovne napísal: „Aj on [Turek] je pápežencom. Lebo verí, že svätosť a blaženosť dosiahne skutkami. A nepovažuje za hriech ničiť kresťanstvo, svetskú vrchnosť a manželstvo. Toto robí aj pápež, avšak iným spôsobom, totiž s pretvárkou, zatiaľ čo Turek to robí s násilím a mečom.“

Luther nemôže považovať Mohameda a jeho vládu za antikrista, pretože podľa neho pravý antikrist sedí uprostred kresťanstva, je ním pápež. V spomínanom dodatku k nemeckému prekladu Ricoldovho spisu Luther doslovne píše: „A ja nepovažujem Mohameda za antikrista...  [Mohamed] sa správa ako pohan, ktorý zvonku prenasleduje kresťanstvo, podobne ako Rimania a ďalší pohania... Ale pápež pri nás je skutočným antikristom, zvrchovaným, bystrým, pekným, žiarivým diablom, ktorý sedí uprostred kresťanstva...“

Lutherov pohľad na islam bol v podstatnej miere určovaný vojenským ohrozením moslimskými Osmanmi a jeho osobným sporom s Rímom. Paralelizácia pápežstva a islamu bola nešťastným počinom. Luther preniesol svoj obraz pokriveného katolicizmu na islam a považoval ho za náboženstvo spravodlivosti zo skutkov pápeženeckého zafarbenia. Uvedené okolnosti a výklad islamu ako eschatologickej mocnosti bránili Lutherovi objaviť nejakú vieroučnú originalitu v islame.

Napriek odporu mestskej rady Bazileja sa Luther zasadil za publikovanie Koránu preloženého Róbertom Kettonom v 12. storočí do latinčiny, lebo treba poznať protivníka, ktorého chceme vyvrátiť.

 

Poznámka:

V príspevku čerpám z výskumu Ludwiga Hagemanna: Christentum contra Islam. Eine Geschichte gescheiterter Beziehungen, WBG Darmstadt 1999, s. 81-95; Siegfrieda Raedera: Antworten auf den Islam. Texte christlicher Autoren vom 8. Jahrhundert bis zur Gegenwart, Neukirchen-Vluyn 2006, s. 100-102.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo