Lenin a pravoslávna cirkev

Lenin a pravoslávna cirkev

Foto: Michail Krišen/flickr.com

S boľševikmi prišla odluka cirkvi od štátu, ale nie štátu od cirkvi.

Po októbrovej revolúcii roku 1917 sa pravoslávna cirkev v Rusku prvý raz ocitla v situácii, že mocipáni k nej nechceli patriť a ani ju nechceli tolerovať. Podľa názoru revolucionárov cirkev nebola dôležitá, ale rušivá pre blaho a úspech štátu.

Služobníčka autokracie

V Ruskej ríši mala pravoslávna cirkev výnimočné postavenie a bola zďaleka najväčším náboženským spoločenstvom v krajine.

Ruský cár bol považovaný za najvyššieho ochrancu cirkvi a strážcu pravovernosti. Podľa článku 64 Zbierky zákonov Ruskej ríše z apríla 1906 bol „cisár ako kresťanský vládca najvyšším obrancom a ochrancom dogiem prevládajúcej viery a strážcom pravovernosti a všetkej zbožnosti vo svätej cirkvi“.

Nasledujúci článok 65 hovoril, že „moc samovládcu pôsobí v správe cirkvi prostredníctvom Najsvätejšieho vládnuceho synodu“, ktorý viedol pravoslávnu cirkev v Rusku od roku 1721, keď cár Peter Veľký inšpirovaný protestantizmom zrušil úrad patriarchu a vedenie cirkvi odovzdal tomuto grémiu z biskupov, ktoré však malo na svojom čele štátneho úradníka, oberprokurora.  

V praxi to znamenalo, že pravoslávna cirkev smela konať verejné bohoslužby, mala výlučné právo na misie, pravoslávny juliánsky kalendár bol záväzný v celej krajine a vystúpenie z pravoslávnej cirkvi bolo trestné.

Samozrejme, že cár a cárska rodina boli pravoslávni. Katolíkov, protestantov a Arménov, ako aj Židov a moslimov bolo v Rusku veľmi málo. V Ruskej ríši každý musel patriť k nejakej konfesii.

Pravoslávna cirkev musela plniť rad právnych, policajných a duchovných funkcií. Medzi ne patrila kontrola každoročnej spovede a prijatia Eucharistie obyvateľstva ako kritéria pre lojalitu občanov, čím cirkev mala kontrolovať pravovernosť a rozpoznať schizmatikov a sektárov.  

V kompetencii cirkevných inštitúcií bola aj oblasť manželského a rodinného práva. Štát uznával len manželstvá, ktoré boli uzavreté v chráme.

Pravoslávna cirkev sa podieľala na všetkých opatreniach ruského cárskeho dvora, ktoré boli namierené proti inak zmýšľajúcim alebo reformátorom: podporovala a legitimovala všetky vojny, prenasledovala takzvaných starovercov (odštiepencov od ruskej cirkvi v 17. storočí, ktorí prežívali v pololegalite), pomáhala štátu v západných okrajových oblastiach ríše pri násilnom „návrate“ gréckokatolíckych veriacich k pravosláviu, ako aj v boji proti sektárom.

Toto všetko malo za následok, že pravoslávna cirkev bola považovaná za dôležitú súčasť autokratického monarchického systému.

Provizórna vláda

Prvá svetová vojna v rokoch 1914 až 1918 sa stala výzvou, ktorú ruská monarchia neprežila. Veľký počet vojnových obetí, nejasnosť v cieľoch vojny, značné problémy na vidieku, nespokojnosť s vládnou politikou vo všetkých sociálnych vrstvách a radikalizácia vojakov boli živnou pôdou pre revolúciu.

Lenin počas prejavu v roku 1919. Foto: wikimedia

Prvá z obidvoch revolúcií roku 1917 sa konala vo februári. Viedla k abdikácii cára a k odstráneniu monarchie. Rusko sa stalo republikou, ktorú viedla „provizórna vláda“. Pravoslávna cirkev čoskoro stratila dovtedajšie privilégiá. Lebo „provizórna vláda“, ktorá sa pokúšala zavádzať demokratické reformy, priznala práva národnostným menšinám a tým aj iným náboženským spoločenstvám popri pravoslávnej cirkvi.  

Najsvätejší vládnuci synod ako riadiace grémium cirkvi najskôr nanovo obsadili. V priebehu leta 1917 došlo k vytvoreniu Ministerstva pre vierovyznania. Tým bol fakticky odstránený synod a pravoslávna cirkev bola nezávislá od štátu.

Moskovský koncil

Za týchto okolností sa pravoslávna cirkev rozhodla zvolať lokálny koncil, ktorý mal rozhodnúť hlavne o obnovení úradu patriarchu, ale aj o potrebných reformách. So súhlasom vlády koncil otvorili 15. augusta (28. augusta podľa gregoriánskeho kalendára) 1917 v Kremli. Keďže už pri revolučných úsiliach roku 1905 sa žiadalo o takýto koncil, ktorý cár najskôr sľúbil, no potom odkladal, protagonisti koncilu mohli siahnuť po vtedajších prípravných dokumentoch. Koncil sa tešil dovtedy nepoznanej slobode. Medzi 564 členmi koncilu, pričom naň prišli všetci eparchiálni biskupi, mali väčšinu laici. Biskupi mali možnosť vetovať rozhodnutia koncilu skrze svoje jednomyseľné hlasovanie. Takto sa podarilo zachovať princíp pravoslávnej ekleziológie, že úrad biskupa je základom cirkvi, a napriek tomu účastníci mali rozsiahle práva.

Po dlhých diskusiách koncil napokon 4. novembra (17. novembra podľa gregoriánskeho kalendára), prakticky paralelne s druhou revolúciou roku 1917, rozhodol o obnovení úradu patriarchu. Lokálny koncil mal byť najvyšším riadiacim orgánom cirkvi. Patriarcha bol vo vzťahu k ostatným biskupom primus inter pares a zodpovedal sa koncilu. Za patriarchu zvolili moskovského metropolitu Tichona (Belavina). Jeho intronizáciou sa skončila synodálna fáza ruských cirkevných dejín.   

Októbrový prevrat

Októbrový prevrat (podľa juliánskeho kalendára, podľa gregoriánskeho kalendára však novembrový prevrat) roku 1917, iniciovaný Ruskou sociálnodemokratickou robotníckou stranou (boľševikov) pod vedením Vladimíra Iľjiča Lenina (neskôr v oficiálnej sovietskej ideológii označovaný ako Veľká októbrová socialistická revolúcia, dnes sa pre obidve revolúcie začína používať termín Veľká ruská revolúcia), bol úplným prekvapením pre účastníkov koncilu, ktorí dúfali, že demokraticky zvolané ústavodarné zhromaždenie určí formu vlády v krajine a že pravoslávnej cirkvi ako predstaviteľke väčšiny obyvateľstva Ruska bude v novom štáte patriť primerané postavenie.

Ochromenie finančných zdrojov cirkvi

Bezprostredne po boľševickom prevrate sa rozhorel ostrý konflikt medzi boľševikmi, ktorí sa chopili moci, a koncilom, ktorý vypracúval cirkevné reformy. Proces rýchleho vytláčania pravoslávnej cirkvi z politického javiska a pozbavovania pravoslávnej cirkvi práv a výhod, ktoré požívala za cárov, sa začal hneď v prvých dňoch novej vlády a bol nezvrátiteľný.

Patriarcha Tichon (Belavin). Foto: wikimedia

Boj proti spoločenskému vplyvu a enormným finančným zdrojom Ruskej pravoslávnej cirkvi boľševici odštartovali už 26. októbra (podľa gregoriánskeho kalendára 7. novembra) 1917, keď dekrétom O pozemkoch a pôde vyhlásili všetky veľkostatky kláštorov a cirkvi so všetkým hnuteľným i nehnuteľným majetkom za „národný majetok“. Ďalším krokom bolo zhabanie cirkevných účtov v prospech štátu.

Ochromenie spoločenského vplyvu cirkvi

Ešte počas uchopenia moci v Rusku boľševici deklarovali náboženskú toleranciu a právo jednotlivca sám si zvoliť náboženské presvedčenie. Táto politika bola zámerne v rozpore s cárskou minulosťou, keď pravoslávna cirkev bola „služobníčkou autokracie“ a zúčastňovala sa na prenasledovaní inak zmýšľajúcich a inovercov.

V boľševickom učení prvých rokov sovietskej vlády sa dala zreteľne rozpoznať idea vytvoriť lepšie podmienky pre národnostné a náboženské menšiny, ktoré boli obeťami cárskeho režimu.

V Deklarácii práv národov Ruska z 2. novembra (podľa gregoriánskeho kalendára z 15. novembra) 1917 boli zrušené všetky národnostné a národnostno-náboženské privilégiá a obmedzenia.

Apel na moslimské robotníctvo Ruska a Orientu vysvetľoval, že „odteraz sú vaše presvedčenia a zvyky, vaše národnostné a kultúrne inštitúcie vyhlásené za slobodné a nedotknuteľné“.

Dekrét o rozvode, ktorý boľševici schválili v decembri 1917, stanovoval, že manželstvo možno rozviesť na žiadosť jedného z manželov, čo bolo v absolútnom rozpore s dovtedajšou praxou a cirkevnými predpismi.

Jednostranná odluka

Právnym aktom, ktorým bola v legislatívnej rovine určovaná náboženská politika sovietskeho štátu, sa stal Dekrét o slobode svedomia, o cirkevných a náboženských spoločenstvách z 20. januára 1918. Neskôr sa stal známym pod názvom Dekrét o odluke cirkvi od štátu a školy od cirkvi. Vyhlásil úplnú slobodu svedomia, rovnosť všetkých náboženstiev pred zákonom a zakázal spomínanie náboženskej príslušnosti v oficiálnych dokumentoch.

4. júl 1917, Nevský prospekt v Petrohrade: Brutálny zásah cárskej polície proti demonštrantom. Foto: wikimedia

Známy je príbeh prvej vety tohto dekrétu, ktorá mala pôvodne znieť, že náboženstvo je súkromnou záležitosťou každého občana. Túto vetu vlastnoručne preškrtol Lenin a nahradil ju vetou: „Cirkev sa oddeľuje od štátu.“ Táto veta vyjadrila stáročný a najväčší problém ruského pravoslávia. Ale neriešila ho, pretože ani noví mocipáni sa jej nedržali, ale rozmanitým spôsobom kontrolovali cirkev. Avšak zásada odluky cirkvi od štátu zostala oficiálnym princípom celej sovietskej cirkevnej politiky, no znamenala hlavne slobodu od náboženstva a bola základom ateistického charakteru štátu. 

Dvadsiatky

Dekrét o odluke cirkvi od štátu a školy od cirkvi vyvolal najskôr spokojnosť medzi predstaviteľmi iných konfesií a náboženstiev v Rusku, pretože pravoslávnej cirkvi odňal jej tradičné privilégiá. Tento dekrét však olúpil všetky náboženské organizácie v Rusku o ich vlastníctvo vrátane sakrálnych budov.

Chrámy boli vyhlásené za „národný majetok“ a  „osobitným nariadením miestnych alebo centrálnych štátnych úradov“ mohli byť dané „do bezplatného užívania“ náboženským spoločenstvám.

Štát si vyhradil právo reglementovať náboženské aktivity svojich občanov, pričom vychádzal z predstavy a zákonného rámca „súkromných spoločností a zväzov“. Náboženské spoločenstvo malo byť súkromným združením, ktoré nesmie mať žiadne vlastníctvo a práva právnickej osoby.

Bolo treba 20 osôb, aby bolo možné oficiálne sa zaregistrovať na úrade ako náboženské spoločenstvo. Takáto skupina, prezývaná „dvadsiatka“, potom mohla dostať k dispozícii kultové priestory a zamestnať „kultového služobníka“.

Demolácia Katedrály Krista Spasiteľa 5. decembra 1931. Foto: wikimedia

Boľševici tým zničili pravoslávny cirkevný princíp, že kňaz bol v jurisdikcii biskupa, a ten ho vysielal do farnosti: teraz sa „dvadsiatky“ stali zamestnávateľkami kňazov.

Tieto skupiny laikov boli úradmi v neskoršom Sovietskom zväze často využívané na akcie proti konkrétnym kňazom.

Sovietske zákonodarstvo prestalo používať pojem „cirkev“ a  odňalo cirkvám právo na verejné vyučovanie náboženstva a prevádzkovanie charitatívnej činnosti.

Exkomunikácia boľševikov

Na boľševikov len málo zapôsobila ich exkomunikácia pravoslávnou cirkvou zo začiatku roka 1918: „Mocou udelenou nám Bohom vám zakazujeme pristupovať k sviatostiam a vyslovujeme nad vami kliatbu.“  

Kvôli dodržiavaniu Dekrétu o odluke cirkvi od štátu a školy od cirkvi boľševická vláda vytvorila osobitné oddelenie na Ľudovom komisariáte pre spravodlivosť, ktoré dostalo označenie Likvidačné oddelenie. Nariadenie O plnení dekrétu odluky cirkvi od štátu a školy od cirkvi z leta 1918 konkretizovalo diskriminačné opatrenia proti cirkevným inštitúciám. Tým sa začal systematický konflikt a boj medzi sovietskou vládou a pravoslávnou cirkvou počas celého obdobia Sovietskeho zväzu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo